
FOTO - ČTK
O tom človeku Miles Davis povedal, že krúži okolo vlastnej planéty. Platí to podnes. Sedemdesiatročný saxofonista WAYNE SHORTER kedysi spoluzakladal skupinu Wheather Report. Mnohí ho stále považujú za najvýznamnejšieho džezového skladateľa posledných štyridsiatich rokov, nesleduje svojimi platňami nijakú zvlášť koordinovanú stratégiu. V deväťdesiatom piatom vydal svoj posledný album pod vlastným menom. Práve dnes vychádza na celom svete jeho nový album Alegría a pri tejto príležitosti sa zhováral s vybranými nemeckými novinármi.
V sedemnástich rokoch má človek ešte plno snov. Pamätáte sa na to?
„Áno, mal som za sebou strednú školu a myslel som si: už nikdy viac škola. Pracoval som, tak ako môj otec, u Singera, vo fabrike na šijacie stroje v New Jersey. Odrazu mi napadlo, že šijacie stroje fabriku opúšťajú, začínajú žiť, len robotníci zostávajú na tom istom mieste. Pochopil som, že chcem študovať. O rok neskôr som sa zapísal na klarinet, na New York University.“
Hrali ste už vtedy na saxofóne?
„Áno. Ale nemyslel som si, že zo mňa bude hudobník, do hudobnej triedy ma v škole dali za trest. Často som blicoval. Najradšej tak, že som sa prešmykol do kina. Vtedy pred predstavením hrával napríklad Dizzy Gillespie. Klarinet som si vybral len preto, lebo sa mi páčili čierna a strieborná.“
Boli ste zlý žiak?
„Bol som v triede nový a písali sme test z hudobnej teórie. Na môj úžas som s ním bol prvý hotový. Hovoril som si, určite mám všetko zle. Lenže učiteľka povedala: toto je perfektný test. Pamätám sa, že som vyšiel z triedy s čudným pocitom v hrudi.“
Boli ste na newyorskej hudobnej scéne známy už ako študent?
„V auguste 1956, týždeň pred tým, ako som musel narukovať, som bol na jednej jam-session v New Yorku a džezmen Max Roach sa ma spýtal: To teba volajú Blesk? Myslel si, že tým myslia moje rýchle prsty, ale znamenalo to len toľko, že z každej jam-session zmiznem tak rýchlo, ako sa tam objavím. Potom sme si spolu zahrali. Myslel som si, že hrám posledný raz v živote.“
Ako ste sa dostali k Milesovi Davisovi?
„Jedného dňa, hral som vtedy s Artom Blakeom a jeho Jazz Messengers, zazvonil telefón a Miles mi svojím zachrípnutým hlasom hovoril: Keď budeš pripravený odísť z kapely, daj mi vedieť. Keď potom volal ešte raz, išiel k telefónu Art. Povedal: To je Dewey - tak sa Milesovi vtedy hovorilo - chce mi ukradnúť saxofonistu.“
V šesťdesiatom štvrtom ste nakoniec súhlasili. A v sedemdesiatom ste spolu s Joeom Zawinulom založili Wheather Report a hrali s ním fusion. Prečo ste sa rozlúčili s džezom?
„Nerozlúčil, lebo slovo džez pre mňa znamená: hľadať, rásť. Nikdy som sa nechcel podriadiť formalitám nejakého štýlu. Ak je človek investigatívny, môže sprostredkovať čosi, čo je hlbšie než hudba.“
Ako vám pomohol tento postoj dostať sa z traumy predčasnej smrti dcéry a manželky?
„Kto robí hudbu, má predstavu o večnosti. To je viac, než prekonať stratu.“