tav Řezníček, Adela Gáborová, Eva Večerová a ďalší * Premiéra 14. a 15. 3. v Ponitrianskom múzeu v Nitre
Prijmite vľúdne pozvanie do domácnosti troch krásnych a vzdelaných sestier. Môžete sa cítiť ako návštevníci múzea na prehliadke dávno zašlej doby, ale aj ako hostia na rodinnej oslave. V dome Prozorovovcov je príjemne. Spomína sa na staré časy, obetavá Anfisa sa doslovne roztrojí, aby vám ponúkla čaj i chápanie nevyhnutne starnúceho času. Ťahavé ruské romance, spev, hra na klavíri i husliach. Prvá časť inscenácie ponúka na tácke všetko to krásne, čo môže život dať - nevinnú radosť, spontánnosť, priateľstvo, nádej na lásku.
Inscenovanie produkcie v sále Ponitrianskeho múzea je fungujúcim site-specific trikom na diváka, ktorý je do deja doslovne vtiahnutý, našťastie nielen podávaným šampanským. Maďarská scénografka Andrea Barthová tento historický priestor zútulnila a okrášlila, aby ho vzápätí mohla zrušiť neohobľovanou drsnosťou života. Vďaka jej kostýmom sú postavy raz smutné sivé tiene, raz éterické bytosti, vzácne exponáty v zbierke života.
Azda najťažšiu úlohu z účinkujúcich mala Klaudia Kolembusová, ktorej prízemná Natália Ivanovna je boľavým špendlíkom pripichnutým do motýlieho tela prozorovovskej rodiny. V realistickejšej scénickej koncepcii by stvárnenie tejto postavy bolo istotne účinnejšie s väčšou dávkou sladkého pokrytectva. V tomto prípade Natáliin nedostatok vkusu a taktu naberal vďaka kostýmom v hereckom prejave až karikatúrne rozmery a to vytváralo kontrapunkt k civilnému prejavu ostatných. Práve prirodzené a pritom presvedčivé herecké výkony celého súboru sú veľkou devízou inscenácie, ktorá mohla ľahko skĺznuť aj do patetizmu. Staršie sestry Eva Pavlíková a Daniela Kuffelová pod noblesným správaním ukrývali striedavo vášeň i pragmatizmus.
Príjemným prekvapením bolo scénické znovuobjavenie sa Zuzany Moravcovej v úlohe najmladšieho motýlika Iriny.
Mystifikátor Veršinin Gustava Řezníčka predstavil z reálneho sveta unikajúceho človeka, ktorého poľutujete, aby ste sa vzápätí doňho zamilovali.
Režijných nápadov bolo toľko, že by vystačili na niekoľko priemerných slovenských produkcií, pritom však tentoraz nemáte pocit presýtenia, násilia na divákovi či exhibície. A hoci ortodoxní čechovológovia nemusia súhlasiť, Svetozár Sprušanský zostal verný tomu najdôležitejšiemu - atmosfére „trudných žitia minút“. Výrazné úpravy nie sú samoúčelné, text rytmizujú i vypointovávajú. Divadelne nesmierne pôsobivou dominantou prvej časti je prenesenie aj tak nefunkčných dialógov do polohy stíšených modlitieb, ktoré každý adresuje tomu svojmu Bohu. Kým v prvej časti sa dívame akoby na milý rodinný film, po pauze sa nám kruto odkryje premietačka. Réžia zvýraznila pocit samoty, pominuteľnosti, straty, odchodu, fyzickej i duševnej smrti. Dvere, za ktorými tušíme akési hlasy a tiene, sú spolu s nervóznym cinkaním kľúčov azda najvýraznejšou záverečnou metaforou.
Oslava a obrana krehkosti života sa tak stala posolstvom precítenej inscenácie venovanej tým, ktorí už odišli. A odchádzajú a odídu. Nitrianska divadelná feéria, romanca či dramatická báseň nás nechala samých v ľahkom lermontovovskom pocite: „…a zmizne pochýb mrak, i verím ja, i plačem ja, i ľahko mi je tak.“
