Jolana Fogašová absolvovala štúdium operného spevu na VŠMU v Bratislave v roku 1994. Je stálym hosťom Opery Slovenského národného divadla. V repertoári má postavy ako Angelina v Rossiniho Popoluške, Bizetova Carmen, Charlotta z Massenetovho Werthera či Jana z Čajkovského Panny Orleánskej. V najbližšom období ju čaká hosťovanie v Cagliari, Mníchove, Düsseldorfe, Frankfurte i v Paríži. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
JOLANU FOGAŠOVÚ nazvali kritici Jolanou z Arcu. Jej Carmen je predstavením, na ktoré sa čaká. Robí si doktorát, stará sa o dvoch psov, rada šoféruje. Stráži si pozorne každé slovo, ktoré povie, akoby bola stále na javisku. Tvrdí, že práve skromnosť Popolušky môže dnes diváka osloviť. Ale môže byť operná diva Popoluškou?
Pozeráte sa na Tri oriešky pre Popolušku na Vianoce v televízii?
„Vždy. Je to nádherné, romantické, vtipné, milé, čisté.“
Ako ste prijímali koncepciu režiséra Bednárika?
„Fitnes nie je pre mňa ničím romantickým, preto som ju určitej miery neprijala. Na druhej strane, Rossiniho dielo poskytuje priestor pre režijnú interpretáciu. Považujem za neskutočnú odvahu spojiť neskoré baroko so súčasnými reáliami. To sa Bednárikovi podarilo vynikajúco. Ak človek dokáže prijať toto zarámovanie ako fakt, musí Popolušku ohodnotiť ako kvalitnú a zaujímavú inscenáciu.“
Bola to prvá spolupráca s ním?
„Áno, prvá väčšia spolupráca.“
Rešpektoval dostatočne vás spevákov?
„Vie byť veľmi nekompromisný v tom, čo chce. Čo sa týka znalosti problematiky operného speváka, jeho javiskového pohybu a umiestnenia, má veľké skúsenosti, ovláda a rešpektuje špecifiká opery. Aj v otázke charakteru Popolušky sme si porozumeli.“
Chodíte niekedy v teplákoch podobne ako Popoluška v tejto inscenácii?
„Nie, k takémuto oblečeniu neinklinujem, dokonca ich ani nemám.“
Koľko trvá naštudovanie takejto úlohy?
„Záleží na tom, ako rýchlo sa učíte. Ja som bola v septembri v Amsterdame, potom som spievala v Prahe v Líške Bystrouške, takže som nemala čas vyhradený len pre Popolušku. Venovala som sa jej priebežne dva mesiace.“
V SND máte postavenie stáleho hosťa, inak vás zastupuje agentúra. Rozhoduje aj o tom, či prijmete takú rolu ako Popoluška?
„V konečnom dôsledku o všetkom rozhodujem ja. Agentúra sa snaží získať všetky potrebné informácie a pokúša sa speváka presadiť.“
Ako sa líši atmosféra na slovenskej prvej scéne oproti európskemu štandardu?
„V zahraničí, ak sa skúška začína o desiatej, tak je každý o pol desiatej v divadle a o pätnásť minút už čaká na scéne. Všetci sú presní. Ak je problém, rieši sa okamžite. Čo sa týka samotnej práce a nasadenia spevákov, v tom by som rozdiely nevidela. Záleží na celkovej úrovni obsadenia.“
Vyhovuje vám zbaliť si podchvíľou šaty do orieška a odísť?
„Je úžasné robiť v špičkových obsadeniach s vynikajúcimi svetovými dirigentmi a orchestrami. Takáto spolupráca vás posúva niekam úplne inam. Je to celkom iné, ako keď zostávate na jednej scéne, hoci aj vynikajúcej.“
Máte vôbec čas na súkromie?
„Za posledných desať rokov som dovolenku nemala. Ak som mala dva týždne voľna, musela som sa učiť nové veci. Minulé leto som mala mesiac prázdnin, ale to len preto, že produkciu v Taliansku preložili na túto sezónu. Ak niekde v zahraničí mesiac pripravujem novú opernú produkciu, potom som ten mesiac celkom sama. To sú tie mínusy, venujete sa práci, ale ste sama.“
Prechádzate sa po nočných mestách?
„Nie som ten typ. V zahraničí sú skúšky obyčajne dvoj až trojfázovo denne a nemôžete v podstate robiť nič iné. Skúšate od rána do noci, často aj víkendy. Až potom medzi predstaveniami, ktorých býva tak päť či šesť, sa môžem ísť prejsť po meste, v ktorom som už strávila viac ako mesiac.“
Priatelia?
„Počas skúšania vládne milá kolegiálna atmosféra, možno aj preto, že je vopred jasné, kto bol na akú rolu angažovaný. Stretla som veľa zaujímavých ľudí, ale o hlbších vzťahoch sa nedá hovoriť. Produkcia sa skončí, vymeníme si možno telefónne čísla, a to je koniec.“
Ako zvládate divadelné vášne a intrigy?
„Myslím, že vychádzam dokonca aj s kolegyňami, ktoré patria do môjho hlasového oboru. Nakoniec, ťažko hovoriť o konkurencii. Každá sme iná, máme inú farbu hlasu, iné možnosti, inú techniku, osobnostne vnášame na javisko tiež niečo celkom iné.“
Vnímajú to aj vaše kolegyne takto?
„To nechávam na nich, ale aj počas skúšania Popolušky sa ľudia dívali na nás s Denisou Šlepkovskou ako na zázrak, že sme chodili spolu aj na kávu.“
Bolo vopred jasné, že práve vy budete spievať na prvej premiére?
„O tom rozhoduje riaditeľstvo, dirigent a režisér v predposlednom týždni skúšok.“
Vnímate operu ako luxus?
„Opera je predovšetkým otázkou vnímania hudby. V histórii spočiatku na operu chodili len ľudia, ktorí sa pohybovali vo vyšších kruhoch. Bolo to dané vzdelaním, ale aj možnosťami. Dnes môže do opery ísť každý, u nás sú lístky cenovo dostupné. V zahraničí sú neporovnateľne drahšie, opera je tam najprominentnejším umením.“
Prečo je u nás stále taká bariéra voči vážnej hudbe?
„Je to otázka vedenia v rodinách. Niektorí apriórne odmietajú klasickú hudbu a vlastne ani nevedia prečo. Dnes je v školách množstvo voliteľných predmetov, aj krúžkov je tak veľmi veľa, že akosi nie je čas na nič iné.“
Spoznávajú vás ľudia na ulici?
„Som prekvapená, ale stáva sa mi to, a pomerne často.“
V premiérový večer Popolušky sa konalo odovzdávanie cien Aurel. Speváčke Mishe sa dostalo oveľa viac pozornosti ako vám. Neláka vás niekedy ísť cestou popu či muzikálu?
„Nie. Nepoznám vynikajúceho operného speváka, ktorý by odišiel do muzikálu. Kto sa pre tento krok rozhodne, musí mať na to svoje dôvody.“
Aj operné hviezdy občas spievajú muzikál, nie?
„Ak hviezdy ako Placido Domingo občas robia nejaký muzikál, spievajú ho operným spôsobom, neprechádzajú do inej hlasovej techniky. V zahraničí sa rozlišuje medzi operou, muzikálom a popom. U nás sa tie rozdiely niekedy zmazávajú.“
Bol to váš nápad, vydať cédéčko s uspávankami?
„Áno. Vyrastala som na uspávankách, zdalo sa mi, že práve nie je nič podobné pre deti k dispozícii. Chcela som, aby sa k vážnej hudbe dostali aj tí najmenší.“
Existuje niečo ako slovenská spevácka škola?
„Existuje a je vynikajúca, známa, profesionáli na svete si ju vážia.“
Nie je to len jedna zo slovenských mytológií? Nemajú niektoré iné malé národy aj viac sólistov na špičkových operných scénach?
„Tí z našich spevákov, ktorí častejšie vystupujú aj v zahraničí ako manželia Jenisovci, Ľubica Rybárska, Peter Dvorský, Peter Mikuláš ak nehovorím o Edite Gruberovej a o ďalších, sú jednoznačne prijímaní a ich výkony sú vysoko hodnotené. Čo sa týka angažmánov, často tam zohráva veľkú úlohu agentúra. Ak chcete ísť do Ameriky, musíte ísť aj cez americkú agentúru, nie je možné urobiť produkciu iba cez Európu, to isté platí aj pre Britániu. Je to dané aj špecifickým právnym systémom.“
Čo vám dala škola?
„Pani profesorka Viktória Stracenská z Vysokej školy múzických umení mi technicky postavila hlas, stále ťažím z toho, čo ma naučila. Veľmi som jej za to vďačná.“
Na javisku ste boli Janou z Arcu. Čo by ste vedeli obetovať v živote?
„Myslím, že veľmi veľa, ak by som bola o tom vnútorne presvedčená.“
Čo?
„Cítim veľkú zodpovednosť voči životu, ľuďom, ktorí ma obklopujú, ktorých mám rada ako aj voči mojej práci. Pokiaľ by sa obeť dotýkala týchto oblastí, asi by som vedela dať zo seba všetko.“
Režisér Bednárik použil v inscenácii Popolušky transparenty na dopovedanie situácie a charakteru postáv. Čo by sa dalo takto stručne napísať o vás?
„To musia povedať iní. Na jednej strane som veľmi priehľadný človek, na druhej strane viem byť len málokedy skutočne otvorená. Každý má svoje súkromie, o ktorom nerozpráva. Inak som priamy človek. Mám rada v živote jasno, pokoj a harmóniu, moja práca prináša toľko napätia v tom krásnom zmysle slova, že vo svojom súkromí napätie vylučujem.“
Vášho kolegu Martina Babjaka nedávno čitateľky SME vyhodnotili ako najšarmantnejšieho muža na Slovensku.
„Veľmi mu to želám. Ak sa na to pýtate, ja netúžim byť najšarmantnejšou ženou na Slovensku. Vždy som chcela byť výbornou opernou speváčkou. Komplimenty padnú dobre za každých okolností, ale nie o tom je život. Navyše o šarmantnosti môžu najlepšie rozhodovať tí, ktorí vás naozaj poznajú.“
