Odpadne pompézna kobercová promenáda pomedzi nadšeným davom a médiami. Akadémia sa snažila vytvoriť triezvejšiu verziu, bude sa viac spomínať na slávnu minulosť.
Dva dni pred Oscarmi 2003 tak kolujú tri základné tézy: po prvé, Oscary sa budú konať za každých okolností. Po druhé, vojna im neuškodí, naopak, prospeje. Po tretie, aj bez červeného koberca pred vchodom do hollywoodskeho Kodak Theatre sa slávnosť bude tváriť – úmerne svojmu lesku – ako najvýznamnejšia udalosť sveta.
Pritom sa napriek všetkému ešte stále špekuluje, či ju predsa len nezrušia. Špekuluje sa aj o možných politických vyhláseniach hviezd v priamom prenose. Takéto obavy môžu v konečnom dôsledku oscarovej šou skôr pomôcť. Jej sledovanosť totiž v ostatných rokoch pomaličky klesá. Nie dramaticky, ale nezanedbateľne. Oscar je síce stále najžiarivejšou šou planéty, ale predsa len sa plazivo šíri v televíznom publiku istá únava. Televízie sveta ho od januára do konca marca kŕmia tuctami slávností a udeľovaním cien, ktorými bývajú ovenčené spravidla tie isté filmy a tie isté hviezdy, len v inom gala.
Všetci, čo budú prezentovať laureátov, majú zmluvne zakázané prednášať politické výroky. Tŕpne sa už len, či sa laureáti v svojich tridsiatich sekundách neodtrhnú z reťaze, tento čas totiž majú k dispozícii a nikto im nemôže prikázať, čo majú či nemajú povedať. Ale keď si prezriete zoznam nominovaných, nenájdete tam ani jedného z notorických hollywoodskych vŕtačov: ani Martina Sheena, ani Seana Penna, Dustina Hoffmana, ani Georgea Clooneyho, ktorý nedávno povedal pre britský Guardian: „Od Vietnamu klameme sami seba. Chcel by som, aby konečne niekto, kto má dosť rozumu, vstal a zreval: bullshit!“
Toto prianie sa tento rok Clooneymu asi nesplní. Nadávky burácať nebudú. Budú znieť slávnostné tóny, ktoré nahral zbor súboru Lúčnica a Orchester slovenského rozhlasu. Cena za najlepší film sa totiž bude odovzdávať za zvukov dvaapolminútovej skladby Marka McKenzieho Blizzard Suite, ktorú nahral v Bratislave slovenský dirigent Peter Breiner.
