Píše sa síce marec roku 2003 a od „nežnej“ uplynulo dlhých trinásť rokov, ale predsa - zdá sa, že aj verejnoprávna televízia by už čochvíľa mala začať poskytovať prácu, a nie zamestnanie. Mala by začať vysielať to, na čo ju zaväzuje zákon, a to, čo od nej očakáva platiaci koncesionár, a nie to, čo jej nanútili politici či veritelia.
Aj do STV prichádza trhová ekonomika, ktorá by mala definitívne skoncovať s narábaním so štátnymi dotáciami podľa hesla z cudzieho krv netečie. Nech teda žije, ale, ako sa hovorievalo v oných novembrových dňoch, zo svojho. Čo to v prípade verejnoprávnej televízie znamená?
Zákon STV prisudzuje koncesionárske poplatky a napriek nevôli niektorých súkromných konkurentov aj možnosť predávať svoj vysielací čas. Ako verejnoprávne médium má v štátnom rozpočte pravidelne svoju kapitolu. Napriek tomu rok čo rok za sebou zanechávala dlhy, ktoré alibisticky vešala na krk opäť tým, z ktorých žila. Dnes má nový riaditeľ k dispozícii síce 30-poschodový kolos a podnikového maséra, ale tiež stôl založený len za minulý rok nezaplatenými faktúrami za takmer sto miliónov a v archíve zhnitý filmový materiál, ktorý je nenahraditeľným dedičstvom tohto národa.
STV je dnes témou dňa. Plní bulvár i seriózne komentáre. A ja sa pýtam, prečo je predmetom toľkých diskusií to, čo by robil každý človek, keby sa dostal do finančnej tiesne? Riaditeľ Richard Rybníček má odvahu, a to ako dosiaľ jediný v tejto funkcii. Kým jeho predchodcovia sa dokázali počas svojho pôsobenia väčšinou dopracovať len k zmene na vlastnej stoličke, novozvolený riaditeľ sa nebojí odmietnuť čím tajnejšie tým drahšie zmluvy s externými dodávateľmi a rozlúčiť sa so zbytočnými zamestnancami, aj keď to znamená prepustiť viac ako polovicu stavu.
Ak pre 25 zrušených lokálok a 500 prepusteným železničiarom odbory pred časom na Slovensku takmer zastavili život, televízne štáby i vždy pripravení politici tentoraz vyšli naprázdno. Nikoho nepoburuje prepustenie celoročného televízneho odhŕňača snehu, uvoľnenie desiatok nadsluhujúcich dôchodcov či rozpustenie celých administratívnych oddelení, ktorých pracovníci sa lúčia v niektorých prípadoch až s dvestotisícovým odstupným. Poburuje skôr to, že sa tak nestalo už dávno.
Parlament by mal odobriť zvýšenie koncesionárskych poplatkov verejnoprávnej televízii i rozhlasu. Kým zásadnými reformami prechádzajúca Rybníčkova STV je s navrhovanou sumou spokojná, rozhlasová pyramída Jaroslava Rezníka žiada dvojnásobok toho, čo jej vymeralo ministerstvo kultúry. Otázka neznie, či zvýšenie podporiť, alebo nie, ale či podporiť odvážne reformy rovnako ako dlhoročné konzervovanie neradostného stavu.
Verejnoprávny rozhlas je totiž v rovnakej, ak nie väčšej kríze ako viditeľnejšia STV. Pod kozmetickými zmenami na povrchu zostáva všetko po starom, a to snáď od čias, keď rozhlasovým éterom zaznelo vyhlásenie Slovenského národného povstania. Namiesto zníženia prezamestnanosti sa dodnes vymýšľajú dôvody, prečo to, čo v súkromných médiách vykonáva jeden počítač, v štátom platenej inštitúcii robia traja ľudia.
Ak teda navrhovaných ďalších dvadsaťpäť korún pre STV považujem v tejto chvíli už za výhodnú investíciu do budúcnosti, o desať korún rozhlasu sa, priznávam, dosť bojím. Rozhlasová pyramída totiž pripomína lievik, a asi nie som sám s pocitom, že financie v ňom končia ako v čiernej diere dodnes socialistického hospodárenia.
Jeden Murphyho zákon tvrdí, že tajomstvom riešenia problémov je nájsť správneho človeka, ktorý ich vyrieši. Ak sme to tajomstvo, ako sa zdá, odhalili v jednom prípade, navrhujem pokračovať ďalej.
Autor: TOMÁŠ GALBAVÝ(Autor je poslancom za SDKÚ a členom mediálneho výboru NR SR)
