Napriek tomu, že ste tvárou Novy, ktorá reprezentuje jej serióznejšie zámery, neunikli ste pozornosti bulváru. Odchodom do Bratislavy sa chcete stiahnuť do úzadia?
Moje ťažkosti s bulvárnou tlačou boli dané tým, že som s ňou na rozdiel od mnohých iných nekooperovala. Vyrobila som si tak rad nepriateľov. S jedným denníkom som sa aj súdila a spor som vyhrala. To mi na popularite na jeho stránkach nepridalo. Už niekoľko rokov však patrím medzi tzv. mediálne pokojné osobnosti a bulvár si ma nejako výrazne nevšíma.
Znamená to, že v Česku mediálne hviezdy spolupracujú s bulvárom?
Som o tom presvedčená. Máme osobnosti, ktoré sa tam objavujú sedemkrát v týždni a píše sa o nich v dobrom - chodia na večierky a radi prezentujú svoje názory. No, a sú aj takí, o ktorých bulvár píše vždy len negatívne. Čo znamená, že zjavne nespolupracujú. Pre mňa je bulvár nepodstatný a medzi moje priority nepatrí to, aby som s ním dobre vychádzala.
Ako hodnotíte fakt, že rad českých umelcov nechce spolupracovať s Novou práve pre jej bulvárnosť?
Veľa umelcov, ktorí s Novou spolupracovali, dnes vyhlasujú, že s ňou nechcú mať nič spoločné a naopak, v súčasnosti sa vysiela seriál Hospoda, v ktorom hrajú aj takí, ktorí kedysi tvrdili, že sa v nej nikdy neocitnú. U niekoho je to urazená márnomyseľnosť, že sme mu neponúkli nejakú mimoriadnu spoluprácu, u iných to môže byť naozaj tak, že nie sú komerčne zameraní, chcú, aby ich dielo pôsobilo čisto umelecky a rozhodli sa do tejto sféry nevstupovať. Rozhodne si však nemyslím, že by bola Nova podradnejšia ako ČT 2, pretože to by som tvrdila, že podradní sú diváci, ktorí ju sledujú. A to už je silná káva!
Stali ste sa novinárkou po tom, čo ste robili závozníčku na pošte. Ako to bolo?
V roku 1981 musela moja mama emigrovať. Ako laborantka sa nakazila ťažkou hepatitídou B a naše zdravotníctvo jej nedokázalo pomôcť. Po dohode jej komunistické orgány umožnili odísť s mojou sestrou na Západ a ja som ostala doma ako rukojemník, záruka ich návratu. Mama sa nakoniec vyliečila, vrátila, a teraz býva v Prahe. Ale mňa v tom čase nikto okrem poštového úradu nechcel zamestnať. Robila som závozníčku, ťahala som balíky a ťažké vrecia. Až do novembra 1989 som sa vôbec nerealizovala. Po ňom som dostala šancu pracovať ako redaktorka v Československom rozhlase.
Ako ste sa teda stali manželkou syna predrevolučného ministra vnútra Obzinu?
Spoznala som syna ministra vnútra ako človeka, ktorý býval u kamaráta v garsónke, nemal žiadne finančné prostriedky, so svojím otcom sa nestýkal, počúval undergraundovú hudbu... Neodsudzovala som ho za jeho rodičov. V rýchlom časovom slede sme sa zobrali, narodil sa nám syn a do roka a do dňa, ešte pred revolúciou, sme sa rozviedli. Bol to omyl.
Bol po novembri pre vás príťažou fakt, za koho ste boli vydatá?
Bolo to ťažké predtým. Po novembri voči mne nikto nemal v tejto súvisloti nijaké výhrady.
Krátko po tom, čo ste začali pracovať v rozhlase, ste sa stali vojnovou korešpondentkou rozhlasu v Juhoslávii. Ako sa to stalo? Vyhľadávali ste nebezpečenstvo?
Vôbec nie, na začiatku som nemala žiadnu predstavu o tom, čo bude ďalej. Páčilo sa mi písať zahraničnopolitické komentáre, jednoducho pracovať a tešiť sa z toho, že nemusím sedieť doma a premýšľať, či ma niekto niekde zamestná alebo nie. Dali mi na starosť Balkán. Šéfredaktor zastával názor, že sa tam nič podstatné nedeje a že služobné výjazdy sú skôr dovolenkou pri mori. Postupne som zistila, že v skutočnosti je v Juhoslávii úplne šialená situácia, ale šéf považoval tento môj názor za mladícku nerozvážnosť. Možno si na to ľudia aj sami spomenú, ale vojna v Juhoslávii sa na začiatku naozaj prezentovala len ako vnútorný konflikt. Musela som tam vycestovať, lebo som vedela, že v Prahe pri stole nikoho nepresvedčím, aké je to všetko vážne a nebezpečné. Z redakcie ma nechceli pustiť. Mala som dlhé vlasy a hovorili mi, že takto tam ísť nemôžem, že ma tam niekto znásilní. Vybehla som hneď do vedľajšej Balbínovej ulice a dala som sa ostrihať na ježka. Keď som sa vrátila do redakcie, šéfredaktor mi povedal, že vyzerám tak hrozne, že môžem ísť kam chcem. Prvý polrok, keď som sa vracala do Čiech, som stále narážala na to, ako nikto nechápal, že ide o srbskú agresiu voči Chorvátsku a Slovinsku. Až po polroku začali o mne hovoriť ako o vojnovej spravodajkyni Českého rozhlasu. Odrazu som si uvedomila, že sa veziem vo vlaku, ktorý so mnou uháňa neviem kam a že som priamo vo vnútri vojny. Rozhodne som sa nikdy nechcela stať vojnovou spravodajkyňou, ale v tej chvíli som prepadla čaru žurnalistiky. Chcela som hľadať pravdu, spravodlivosť, snažiť sa verejnosti objasniť podstatu konfliktu.
Nakrútili ste o tom aj dokumentárne filmy, máte k ľuďom, žijúcim v tejto oblasti, hlboký vzťah. Ako dnes hodnotíte ich perspektívu?
Majú to veľmi zložité. Spoznala som tam veľa slušných ľudí spomedzi všetkých národností. Urobili si navzájom hrozné veci a bude trvať celé generácie, kým sa na to všetko zabudne. Každá rodina má svoju obeť tohto konfliktu, niekoho, komu sa stalo príšerné bezprávie, príkorie, koho zabili. Dospelí tam už nemajú šancu žiť v pokoji a je veľmi pravdepodobné, že aj deti, ktoré sa až teraz narodili, budú vyrastať práve v takejto atmosfére.
Čo vás priviedlo k tomu, že ste akoby odľahčili žáner?
Môj syn. Začal chodiť do školy. Dovtedy mi s ním pomáhala babička a mama, ale keď sa mal stať školákom, dohodla som sa s ním, že zostanem v Prahe a budem sa mu venovať. Tých prvých pár rokov, keď bol na svete, som pracovala naplno, aby som nás zabezpečila, lebo na začiatku sme boli veľmi chudobní. A tak som ostala v Prahe, a začala som moderovať večerné komenotvané spravodajstvo v Českej televízii Udalosti a komentáre a neskôr reláciu 21. I tak to bolo časovo náročné, a keď som si už myslela, že sa vrátim do rádia a vzdám sa televíznej kariéry, prišla vyhovujúca ponuka z Novy.
Predstavujete si budúcnosť svojho syna v médiách?
V žiadnom prípade. Má skôr technické sklony a na rozdiel odo mňa aj výtvarný talent. Už teraz sa veľmi zaujíma o strojárstvo. Nechcem mu v tom brániť, hoci mne by sa páčil v nejakom umeleckom odbore. Keď však o tom prehovorím, vždy posmutnie a spomína Škodovku v Mladej Boleslavi.
Z vášho syna bude stredoškolák a vy ste odrazu relatívne voľná. Ocitli ste sa však v situácii, že ste lojálna ku komerčnej televízii, dokonca idete budovať ďalšiu komerciu na Slovensku. Takto ste to chceli?
Sú dva smery - verejnoprávna televízia a komerčná. A každá má svoje čaro. Ľudia sú zvyknutí, že tá prvá ide do hĺbky a tá druhá je povrchná. Verejnoprávna televízia má povinnosť učiť, objasňovať, spájať informácie, a komerčná má ľudí zaujať a pobaviť. V každom tom videní sveta si človek môže nájsť sebarealizáciu. Komerčná televízia je pre mňa momentálne dobrodružstvom. Je to zaujímavá práca, pretože sa musíte presadiť. Tu neexistuje, že dáte relácii intelektuálneho ducha a sledovanosť vás nezaujíma, čo sa vo verejnoprávnom molochu často stáva. V komerčnej televízii je len sledovanosť známkou toho, či je vaša relácia dobrá.
Ostanete na Slovensku žiť?
Je to možné....
Predchádzajúci riaditeľ TV Joj Richard Rybníček je teraz riaditeľom STV. Poznáte sa? Ovláda know-how vašej televízie a možno sa vám bude snažiť konkurovať vašimi vlastnými prostriedkami. Nemyslíte?
Párkrát sme sa videli na spoločenských akciách, inak sa nepoznáme. Pokiaľ však riaditeľ STV nastúpi túto cestu, asi to nebude najlepším riešením pre verejnoprávnu televíziu, pretože jej poslaním je slúžiť občanovi, a nie ho iba zabávať. Používať vo verejnoprávnej televízii komerčný model programu nie je šťastné riešenie.
Máte rada novinársku prácu. Prečo ste sa rozhodli stať manažérkou?
Z osobných dôvodov. Práca novinára má určité limity - predurčuje a obmedzuje ju formát, prístup k informáciám a ich uverejňovanie. Toto povolanie som si už zmapovala. Teraz chcem spoznávať iné oblasti.
Poznali ste sa už predtým s Milanom Kňažkom?
Poznala som ho len ako osobnosť slovenskej umeleckej scény, neskôr politickej. Je to človek, ktorý mi bol vždy sympatický, myslím, že je priamočiary, čestný a je to osobnosť.
V rádiu Frekvence 1 dodnes moderujete reláciu Pressklub, kde sa pravidelne a dôkladne zhovárate so zaujímavými ľuďmi. Ktorý z rozhovorov vás zvlášť oslovil?
Je ich veľa... Ale asi pred mesiacom bol mojím hosťom spisovateľ Jiří Stránsky, prezident českého centra PEN klubu, autor scenára k seriálu Zdivočelá země. Veľa rokov strávil vo väzení a nezanechalo to na ňom negatívnu stopu. Je to osobnosť, ktorú by som si okamžite vybrala za prezidenta. Veľmi si vážim, že mi moja práca umožnila stretnúť sa a porozprávať s takýmito ľuďmi. Keď som mala prvýkrát v relácii 21 na ČT Pavla Tigrida, ktorého sme poznali ako spisovateľa žijúceho v Paríži, načisto nedostupného, a zrazu tá osobnosť, to slnko prichádzalo do štúdia, naplno som si uvedomila, že je za nami revolúcia a konečne žijeme v slobodnej spoločnosti.
Máte aj iné skúsenosti. Svojho času, keď náhle ochorel prezident Havel a Nova prehnane naliehavo prinášala neuveriteľné správy o ňom a jeho vtedy novej manželke Dagmar, museli ste sa mu ako moderátorka hlavnej spravodajskej relácie vašej televízie z obrazovky ospravedlniť. Bolo to ťažké?
Rovnako ťažké, ako keď človek hlási, že sa niekde stala havária alebo sa začal vojenský konflikt. Moderátor, aj keď sú mu niektoré texty málo príjemné, ich povie, pretože správy treba pretlmočiť zrozumiteľne.
Ako ste vy osobne vnímali takýto druh stopovacieho spravodajstva?
Myslím, že vtedy išlo o sled nešťastných udalostí a nedorozumení. Komerčná televízia chce informovať o veciach, ktoré ľudí zaujímajú. Nie je to politické spravodajstvo, ktoré prevažuje vo verejnoprávnych médiách, ale skôr správy o dianí okolo politiky. A vo chvíli, keď ochorie populárny prezident, komerčná televízia chce byť pri tom. Myslím, že celá situácia vznikla z toho, že spôsob komunikácie štábu okolo prezidenta s našimi novinármi nebol ideálny.
Nebolo správanie prezidentovho štábu motivované rovnakými dôvodmi, pre ktoré sa aj vy sama vyhýbate bulváru?
Televízne spravodajstvo na Nove je komerčné, nie však bulvárne. Rovnaké chceme docieliť aj na Joj.
Čo sa vlastne stalo s moderátorkou Kašparovou, ktorá pred pár rokmi odišla z Novy s veľkým škandálom, napísala o vzťahoch v nej celú knihu a zatiahla práve vás na stránky bulváru?
Nemám o nej žiadne informácie. Kašparová urobila zásadnú chybu. Keď sa človek prejaví voči tímu ľudí, s ktorým spolupracuje, natoľko nelojálne, že si robí poznámky o tom, čo, kto a kde hovorí, zapisuje si ich s úmyslom, že ich raz bude publikovať, tak má u všetkých rozumných ľudí už navždy biľag niekoho, kto je zákerný a nedôveryhodný. Veľmi skoro som si o nej utvorila obraz a prestala ma zaujímať. A evidentne nielen mňa.
Ako sa vám spolupracuje so ženami?
Veľmi dobre! V poslednom čase som na Nove spolupracovala práve s nimi - od programovej riaditeľky, cez šéfproducentku, produkčnú, až po redaktorku. A túto spoluprácu môžem označiť takmer za ideálnu.
Nie je novinárstvo prefeminizované?
Je to možné...
Čím si to vysvetľujete?
Ženy sú pripravené pracovať a učiť sa dvakrát viac ako muži a sú paradoxne racionálnejšie. Jedným z mýtov je, že racionálne pracovať sú schopní výhradne muži. Myslím si pravý opak - keď spolu pracovne komunikujú dve ženy, tak v najvyššej miere racionality, akú si možno predstaviť. Usilujú sa, pracujú a ich cieľom je prácu úspešne dokončiť. Vtedy sa nezaujímajú o svoje mocenské postavenie. A či v tej chvíli jedna alebo druhá o málo víťazí, to si nevšímajú, pretože márnivosť je u žien nastavená omnoho nižšie, ako u mužov.
Ako si predstavujete slovenského diváka?
Ako človeka, ktorý si zapne televízor, aby sa pobavil, dozvedel sa, čo je nové, či je vo svojom domove bezpečný a či sa nestalo niečo zaujímavé. To sú základné potreby „celosvetového" diváka, vrátane slovenského.
Prezidentom Českej republiky sa nakoniec stal Václav Klaus. Známená to, že Vladimír Železný, senátor zbavený imunity, majiteľ a riaditeľ Novy a spolumajiteľ Joj, sa už môže cítiť bezpečne?
Nie som kompetentná odpovedať na túto otázku. Patrí pánovi Železnému.
Ako vidíte vývoj česko-slovenských vzťahov po Klausovom zvolení?
Veľmi dobre. Veď jeho prvé kroky viedli práve sem, na Slovensko. A naše vzťahy sú už dlhodobo nadštandardné - spája nás spoločná história, kultúra a nerozdeľuje nás jazyková bariéra.
Kto je to
Jitka Obzinová (39), česká novinárka a moderátorka , známa aj na Slovensku. Pred novembrom 1989 pracovala ako robotníčka na pošte, bola krátko vydatá za syna ministra vnútra ČSSR Obzinu, s ktorým má syna Františka (16), a za míma Upíra Krejčího. Po revolúcii nastúpila do Československého rozhlasu, pre ktorý ako zahraničnopolitická spravodajkyňa prinášala vojnové reportáže z Juhoslávie, ocenené českou novinárskou Cenou křepelek. Rozhlas vystriedala za moderovanie komentovaného spravodajstva v reláciách Českej televízie, odkiaľ v roku 1995 odišla do televízie Nova. Tu sa cez moderovanie Televíznych novín, diskusnej relácie 7 alebo Sedem dní, Gilotína, Style life a naposledy Zálety stala neodmysliteľnou tvárou tejto televízie. Koncom februára pricestovala do Bratislavy, aby vo funkcii výrobnej riaditeľky spolupracovala na budovaní televízie Joj pod vedením Milana Kňažka.
