Štátne divadlo Košice * Ingmar Villqist: Helverova noc * Dramaturgia a preklad: Peter Himič * Scéna: Alena Agricolová * Kostýmy: Anita Szökeová * Réžia: Dušan Bajin * Hrajú: Dana Košická a Marián Prevendarčík * Premiéra 29. marca 2003 na Malej scéne Štátneho divadla Košice.
Prvé uvedenie hry poľského dramatika mladšej generácie Ingmara Villqista v divadelne fungujúcom preklade Petra Himiča je zaujímavou dramaturgickou voľbou s celoslovenským významom. Helverova noc je azda najznámejšou hrou veľmi všestranného, tak trochu „cool“ autora, ktorého seversky znejúci pseudonym vypovedá viac o jeho názore na drámu ako o pôvode. Chmúrna hodinovka sa bude od mája uvádzať v dvojprograme s ďalšou komornou, tentoraz komediálnejšie ladenou hrou toho istého dramatika, Oskar a Ruth. Košice stihli premiéru Helverovej noci pár týždňov pred Londýnom.
V Helverovej noci máme pred sebou základnú divadelnú schému: jedna noc, jedna miestnosť a dvaja ľudia, ktorí sa nedokážu zbaviť osudového prekliatia, a striedavo zneužívajú moc, ktorú môžu mať nad tým druhým – moc lásky, moc strachu, moc násilia i poslušnosti, ale predovšetkým moc hlúposti a arogancie. Hra je silná v tom, že besnenie davu za oknami, ktorý si hľadá svoje obete v radoch všetkých trochu „iných“, je síce určujúcou, ale stále len zvukovou kulisou. To pravé násilie sa totiž rodí vo vnútri každej z postáv. Z Helverovej nočnej mory sa nik nemôže prebrať s uspokojujúcim pocitom, že vrahovia sú tí druhí. Autor sa nebál vytiahnuť na svetlo ani traumu, s ktorou podvedome žije azda každá žena – obavu z toho, že porodí postihnuté dieťa.
Témou hry sa tak stáva otázka hodnoty života v každej, i tej najbolestivejšej forme. Spracovanie podobne temnej rodinnej drámy môže mať katarzný, ale aj opačný účinok, preto ísť do inscenácie bez hercov, ktorí zvládnu vypäté emócie bez skĺzavania do melodrámy, by bolo priam samovražedné. Košickí inscenátori sa však mohli spoľahnúť na výnimočne senzitívnu herečku Danu Košickú, ktorá dala postave matky patričnú krehkosť i silu. Pre Karlu je život s adoptovaným postihnutým dieťaťom očistcom, ktorý si sama predpísala po tom, čo ako matka v podobnej situácii zlyhala. Pre jej hereckého partnera Mariána Prevendarčíka je postava dospievajúceho Helvera balansujúceho medzi bezbrannosťou mentálne zaostalého dieťaťa a krutosťou „normálneho“ muža podliehajúceho všadeprítomnej demagógii nesporne fascinujúcou výzvou. Je vzácne, že herec na ňu odpovedal bez toho, aby využil núkajúce sa herecké barličky.
Aj napriek realistickým detailom je Villqistova hra viac metaforická ako naturalistická, viac univerzálna ako viazaná na konkrétne reálie. Mladý režisér Dušan Bajin prekvapujúco zrelo a citlivo zvládol vedenie hereckých emócií, rezignoval však či zámerne odmietol väčšie zdivadelnenie textu. Vsadením drámy do toho najbežnejšieho kontextu pracovala réžia s univerzálnosťou príbehu, ktorý neobchádza nijakú triedu ani národ, alebo len nechcela zbytočne vystrašiť „bežného“ diváka, pre ktorého môže byť všade číhajúca blízkosť témy frustrujúcim zážitkom. A hoci by som chápala aj podobné prevádzkové dôvody, vzácne sústredené herecké výkony oboch protagonistov by si určite zaslúžili aj premyslenejší, vypointovanejší režijný a scénografický rámec, ktorý by povyšoval nesporne prínosnú inscenáciu do nadčasovejšieho divadelného obrazu.
ZUZANA ULIČIANSKA
