Balón s tvárou Vincenta van Gogha vypustili práve 30. marca nad mestom Zundert, kde sa maliar narodil. FOTO - REUTERS
Vincent van Gogh mal v nedeľu stopäťdesiate výročieCelý svet si myslí, že pozná van Gogha: ten, čo si odrezal ucho! Maľoval slnečnice, sedel v blázinci a ešte k tomu ako mladý, tridsaťsedemročný spáchal samovraždu. Že by boli preto dnes jeho obrazy také šialene drahé? Toto klišé sa teraz na jeho stopäťdesiate výročie zasa raz tisícnásobne zopakuje, a tak ešte väčšmi upevní. Van Gogh, ktorého mám pred očami, je celkom iný.
Ktosi, kto namaľoval mimoriadne neobyčajné a dodnes hlboko dojímavé obrazy tým, že neprestajne bezočivo experimentoval so štetcom a farbou, a tak celkom zvláštnym a jedinečným spôsobom stelesnil subjektívneho ducha moderny. Ktosi, kto zlyhal v najrôznejších profesiách, k umeniu sa dostal pomerne neskoro, spočiatku v ňom videl sociálne poslanie a potom za krátke štyri roky znovu vynašiel maľbu. V živote - podľa všetkých bežných kritérií: rodina, zamestnanie, uznanie - stroskotal, svojou tvrdohlavosťou sa odjakživa zrážal v ďalších a ďalších konfliktoch so svojím prostredím, až nakoniec nevedel, ako z toho ujsť. Zo svojich profesionálnych produktov-obrazov za svojho života nedokázal predať ani jeden, ale natrvalo sa vyznačovali takou účinnosťou, s akou okrem neho prišiel iba jediný maliar moderny: Pablo Picasso.
Ale bol to aj ktosi, kto mal múdro premyslený svet aj umenie. Keďže s výnimkou krátkeho parížskeho obdobia, keď sa osobne naučil vážiť si Seurata a Toulouse-Lautreca, Pissara a Gauguina - nemal vo svojom okolí nikoho, s kým by mohol komunikovať, písal listy, nekonečne veľa listov, hlavne svojmu bratovi Theovi, ale aj Gauguinovi. Dokonca by sa dalo povedať: tým, že van Gogh krok za krokom rozvíjal svoje úvahy o modernom umení a jeho dôsledkoch na život umelca, máme dnes možnosť sledovať takto krok za krokom vznik moderny.
Má nám dnes vlastne ešte čo povedať? Vezmime si motív, mimoriadne vyplienený nekonečným reprodukovaním: slnečnice. Poznáme ich naozaj? Keď vynecháme všetko, čo sa okolo nich deje, a pozrieme sa na jednu z rôznych verzií, zo všetkého najskôr uvidíme trblietavé a v podstate úplne neharmonicky proti sebe stojace žlté tóny - vyzývavo agresívne.
Okrem toho sú tie kvety vyňaté z hry svetla a tieňa. To žiarivé na nich nie je odraz vstupujúceho svetla, ale žiari to zo slnečníc samotných, zvnútra ako prirodzená energia. Vedľa zrelých, guľatých okvetí vidíme rovnako veľa odumierajúcich. Ich stonky sa krútia v dlhých utrápených líniách. Rozkvet a zánik stoja v rovnováhe síl. Život a smrť na príklade úplne obyčajného prírodného motívu. A zánik - keď sa pozrieme na agresívne špicaté tvary - sa neodohráva bez vzpierania a odporu.
Subjektívny pohľad nabije všedný motív existenciálnym obsahom. Obrazy slnečníc hovoria s vedomím márnosti o sile vzdoru, ktorú si môžeme predstaviť len prostredníctvom farby, mimoriadnej, vystupňovanej farby, umeleckého prostriedku. Keď človeku ako van Gogh už život nemá čo ponúknuť, vzdor existuje len cez umenie a v umení.
To, že z týchto obrazov môžeme znovu a znovu vyťažiť niečo nové, má do činenia s ešte stále dráždivým spôsobom, akým boli namaľované. Sám van Gogh hovoril o „drsnom obraze“, lebo harmonické a hladké obrazy už v rozorvanej moderne neboli možné. Príroda dostáva obraz v akejsi stenografii úderov štetca, tampónov s farbou, nanášaním farby rovno z tuby, búrlivou aktivitou na plátne, a tým je naraz cudzia a otázna.
Obrazové prostriedky sa osamostatňujú a nadobúdajú viaceré funkcie: znázorňujú motív-slnečnice, a zároveň svedčia o úplne subjektívom chvate a vzrušení umelca pri maľovaní, a napokon, tvoria vyrátanú abstraktnú štruktúru, ktorá je pre obraz nosná už sama osebe. Tým bol postavený základný kameň umeleckého experimentovania v dvadsiatom storočí. Picasso mal pravdu, keď povedal, že už žiadny umelec nemôže obísť van Gogha.
Pri maľovaní obrazov sa opieral len a len sám o seba, a keď boli obrazy hotové, nikoho nezaujímali. Van Gogh sa pokúšal - o tom svedčia jeho listy - mať jasno v tom, aké bude mať moderna následky na maliarov. Navrhoval tvorivé spoločenstvá, čosi ako družstvá. Potom ho fascinovala myšlienka domu umelcov, ochrannej zóny, v ktorej sa duchovne spriaznení umelci budú navzájom podporovať a silnejšie vystupovať smerom navonok.
Keď sa nasťahoval do maličkého Žltého domu v Arles, vyzeralo to, že utópia sa naplní. Na dlhé prosenie tam dorazil koncom októbra 1888 Gauguin, každý deň maľovali spolu a boli mimoriadne produktívni. Lenže mali príliš rôzne temperamenty, sebaistý a výbušný Gauguin, nervózny van Gogh, ktorého večne sužovali pochybnosti, a veľmi rýchlo na seba narazili aj umelecky. Gauguin hľadal plošnú, vyváženú abstrakciu, van Gogh vystupňovaný účinok farby. Koncom decembra prišla posledná zvada, potom v zúrivosti odrezaný ušný lalok, Gauguinov bleskurýchly odchod.
Sen o dome umelcov sa skončil. Až dvadsiate storočie zažilo úspešné združovanie umelcov s ofenzívne prednášanými spoločnými programami. Ten van Gogh, ktorého mám pred očami, namaľoval úžasné obrazy a vytvoril najpodmanivejšie kresby v dejinách umenia, ale - okrem myšlienky spoločenstva umelcov - otvoril cestu moderne ešte iným spôsobom. To on zaviedol strohý biely ateliér, a tým White Cube moderny, Bielu kocku. Rozvinul - v Žltom dome v Arles - a v posledných mesiacoch aj v Auvers-sur-Oise, myšlienku, že s naším zlomkovitým pohľadom na svet nie je jednotlivý obraz sám osebe zrozumiteľný a že nevypovedá dosť. Preto treba myslieť na navzájom súvisiace cykly, ktoré by boli schopné načrtnúť komplexný obraz sveta. CEES NOOTEBOOM
