Popri hlavných prekvapeniach tohtoročných Oscarov bolo ešte jedno dôležité: po dvadsiatich štyroch rokoch získal dôležitú sošku nemecký film. Nikde v Afrike bol ocenený ako najlepší zahraničný film. Tridsaťosemročná Caroline Linková však zostala doma, s chorým sedemmesačným dieťaťom a odkázala „nesmierne sa teším“. Už raz bola blízko Oscara – za snímku Jenseits der Stille bola medzi nominovanými.
Po rokoch, ba desaťročiach relatívnej striedmosti teraz nemeckí filmári podľa všetkého objavujú epické kino. Tým pádom objavujú aj exotiku. Film Hardyho Martina Kam ma nohy donesú sa nakrúcal na Sibíri a v Strednej Ázii. Caroline Linková zasa nakrútila filmovú podobu románu Stefanie Zweigovej Nikde v Afrike v kenskom buši.
„Nemeckí filmári cestujú do sveta, aby zdiaľky znovuobjavili, čo znamená byť Nemcom, aby zistili, aké odpovede na túto otázku nám môžu dať dejiny,“ píše denník Welt.
Nemecký žid Walter Redlich v africkom exile má v ušiach Heineho Lorelei, romantickú oslavu melanchólie a trudnomyseľnosti – „Neviem, čo to má znamenať, že som taký smutný.“ Lorelei je pre Redlicha kus vlasti, ktorý mu nikto nemôže vziať.
Bývalému advokátovi sa v tridsiatom siedmom roku podarilo ešte zavčas ujsť do Kene. Na rozdiel od Heineho vie, čo znamená jeho smútok, odkiaľ sa berie a prečo – prinajmenšom v exile – sa nikdy neskončí. Keď recituje tieto verše svojej päťročnej dcére Regine, bojuje proti tejto clivote a zároveň sa jej poddáva. V tejto nočnej scéne naozaj prebleskuje bezvýchodiskovosť exilu. Lenže Linková ju pochovala pod sentimentálnym vzývaním lepšieho Nemecka.
Tento príbeh chcel byť o schizofrénii emigrácie, o hroziacej istote, že vlasť možno navždy stratíme a o neuhasiteľnej, krištáľovej túžbe po tom, čo bolo. Ale to môžeme len vytušiť.
Caroline Linková usilovne cituje klasické znaky identity, ktorá sa v cudzine láme. Advokát teraz pracuje ako zle platený správca farmy. Upína sa k čítaniu Manna a Heineho, jeho dcéra musí v okolitých dedinkách hrať rozprávky bratov Grimmovcov.
Cudzí a nekonečne ďaleký svet, z ktorého Walter Redlich rozvíja svoje projekcie, zostáva divákom rovnako neznámy a cudzí ako Redlichovi. Zostáva klišé žida, ktorý miluje nemeckú literatúru, identifikuje sa s ňou a s iným, duchovným Nemeckom, ktoré prečká aj Hitlera.
Jednoduchý a zjednodušený obraz Nemecka by sa dal vysvetliť zorným uhlom príbehu. Rozpráva ho Regina, ktorá musela odísť z Nemecka ako päťročná a nájsť si nový domov v Keni. Ibaže v celom filme chýba detská perspektíva. Regina nevidí Afriku očami malého dievčatka, ale očami filmárky, ktorá sa chystá dobyť Hollywood.
Namiesto objavovania Afriky – tak ako ju pomaly objavuje Regina – si pripomenieme Snehy Kilimandžára, Hatari, a samozrejme, hlavne Spomienky na Afriku. Snaží sa priblížiť sa im, a tým sa Nikde v Afrike úplne stráca. Exotika zostáva iba kulisou, cudzí svet nám nie je o nič známejší a Nemecko je Zimná rozprávka, ktorá si už raz nejaký happy end nájde.
Film Nikde v Afrike práve prichádza do českých kín. Na Slovensku ho zatiaľ neuvidíme.
Autor: ANDREA PUKOVÁViedeň – Bratislava
