Kombinuje koncerty v punkovej kapele svojho manžela Whiskyho s komornejšími skladbami pre slovensko-český tím hudobníkov Overground. A občas stojí pred kamerou dobrého režiséra. Dorotka Nvotová.
Na premiére Děvčátka v Bratislave ste svoj film videli už niekoľkýkrát. Aké to vlastne je - sedieť v hľadisku a pozorovať vlastný výkon?
Prvýkrát je to veľmi zlý pocit. Stále sledujem, kde som urobila chybu, ako vyzerám... Až keď film vidím druhý-tretíkrát, začínam byť spokojná.
Sú aj takí, čo sa nikdy na seba vo filme nepozrú...
Nie som až taký underground, nemôžem si to dovoliť.
Je to váš štvrtý film, napriek tomu sa herečkou necítite byť. Prečo vás režiséri obsadzujú?
Neviem. Beriem to vždy ako srandu, ktorá príde a na ktorú sa teším. Herečkou som len príležitostne. Hudba je to, čo cítim stále a čo môžem robiť kedykoľvek.
O Děvčátku ste hovorili, že režisér Ben Tuček napísal scenár o vás, bez toho, aby vás poznal. Žili ste niekedy na sídlisku?
Dva roky v Petržalke. Nepríjemné.
V akom prostredí žijete s Whiskym?
V najkrajšej lokalite, aká len môže byť - nad Bratislavským hradom, ale už nám končí podnájom.
Pre svoje debutové cedečko kapely Overground ste zložili skladbu Dievčatko. Inšpiroval vás film?
Text je o mojom detstve. Nemá nič spoločné s filmom. Napísala som ho až po nakrúcaní, nevedela som, ako ho mám nazvať a na poslednú chvíľu, keď sme už išli robiť obal, som mu dala názov Dievčatko.
V skladbe opisujete pocit zo svojho dospievania vo svete dospelých. V závere spievate, že čo bolo, prebolelo, a asi sa vás ujala dobrá víla. Výborné obdobie. Dokáže vás ešte niečo rozladiť?
No ježišmária! To, čo vždy! Keď sa niekto na mňa bez príčiny nahnevá, tak sa hnevám aj ja. Ale nestáva sa to často, skôr bývam smutná. A do tejto nálady ma vie dostať hocičo. Vidím niečo smutné na ulici, a už je to tu.
Čo napríklad?
Civilizácia, ľudia...
A čo rozveselí?
Civilizácia, ľudia...
V dokumente o vzniku filmu Děvčátko ste hovorili, že ste boli aj zlomyseľná a zlá, dokázali vami zamávať negatívne pocity a dnes si uvedomujete, že je to strata času a energie. Chcete byť už len dobrá?
Dobrá som chcela byť vždy. Je jasné, že poznám aj zlomyseľnosť, ale snažím sa ju krotiť. Zamknem si ústa a počkám päť minút. Pokiaľ ma však chuť urobiť niečo zlé neprejde, urobím to, lebo asi je to v tej chvíli správne. Snažím sa nevybuchovať a v podstate sa mi to darí.
Dokážete zaujímavo vypointovať rôzne všedné úryvky viet a slov. Píšete aj niečo iné okrem textov piesní?
Keď som bola mladšia, písala som poviedky. Mama potom zbierala pokrčené papiere a posielala do súťaží. Stále si myslí, že môj osud je písať, s čím nesúhlasím, takže vôbec nepíšem. Aj by ma to možno bavilo, ale neviem, čo, o čom a hlavne načo...
Na vašom CD je skladba Leto, ktorú otextoval Whisky a hudbu ste zložili vy. Najprv je slovo alebo melódia?
Zložila som ju raz v Prahe v noci na synťáku, na ktorom som si naprogramovala aj tie trúby. Keď sme išli nahrávať, musela som muzikantom presne vysvetliť, čo chcem a čo majú hrať, lebo každá nota je v nej skomponovaná. Ako vždy v mojich pesničkách. Whisky nikdy neurobí text skôr ako počuje hudbu. Tvorí texty tesne predtým, ako ide do štúdia.
Pripomínal vám film Děvčátko aj váš vzťah s vašou mamou?
Nie. Žili sme ako štvorčlenná rodina.
Komentuje mama váš herecký výkon?
Povedala mi, že sa jej páčil.
A vy jej?
Keď sa mi niečo páči, tak áno. Nekritizujeme sa navzájom, zbytočne nič nerozoberáme. Ale pochválime sa vždy.
Vraj vás Juraj Nvota chcel obsadiť do Krutých radostí. Prečo ste tam nakoniec nehrali vy, ale Táňa Pauhofová?
Tým, že bol príbeh filmu podobný môjmu, na všeličo sa ma vypytoval, ale nie v tom zmysle, že by ma chcel obsadiť, ale že o mne uvažoval. Keď robil casting, povedal mi, aby som naň prišla a doviedla aj nejaké ryšavé kamarátky. Prišla som s Táňou. Nakoniec úlohu Valentíny dostala ona. Veľmi sa mi potom ospravedlňovala, že mi ju vyfúkla. Je to moja dlhoročná kamarátka, vôbec ma to neranilo, lebo mne na tom aj tak nezáleží. No, a zaujímavé bolo, že o tri dni na to som sa dozvedela, že budem hrať v Děvčátku, do ktorého počítali s Táňou. Vymenili sme si roly a našich otcov hral Ondřej Vetchý.
Aký bol?
Výborný. Najprv som sa bála, cítila som sa pri ňom zakríknutá, bol pre mňa hviezdou, osobnosťou a tak... Získal si ma svojou skromnosťou. Scény, ktoré hrám s ním, sa mi páčia najviac.
Ako hodnotíte po roku film Perníková věž, ktorý ste nakrúcali v Česku tesne pred Děvčátkom?
Tak, ako som ho hodnotila aj v čase, keď bol ukončený. Zle.
Myslíte, že to bol len prešľap inak talentovaného režiséra Milana Steindlera?
V živote každého sa stávajú omyly.
Ako vidíte dnes Šulíkové filmy, v ktorých ste hrali? Čo myslíte, prečo Orbis pictus a Krajinka akosi zapadli?
Krajinka mala väčší úspech ako Orbis pictus, ktorý bol považovaný takmer za prepadák. Myslím, že sa to stalo kvôli tomu, že pred nimi bola Záhrada, ktorá bola veľmi slávna, a všetci čakali Záhradu 2. Keby obidva filmy prišli v inom čase, napríklad dnes, páčili by sa. To, že nie sú slávne, je úplne normálne. Nie sú to trháky a ani nimi nechceli byť. Potrebujú čas. Je to ako v muzike. Na tieto veci som pripravená, nepotrebujem sa za niečím za každú cenu hnať. Omnoho cennejšie je, keď vám o niekoľko rokov neskôr povedia ľudia, ktorých si vážite: tak toto bolo dobré. Prežívam to so Slobodnou Európou, na koncertoch je vždy veľa mladých pankáčov, ale sú tam aj tridsiatnici, ktorí majú svoje dospelé životy a rodiny, ale prídu na hudbu, ktorú počúvali pred desiatimi rokmi a hovoria: "Chalani, toto fakt prežilo!" A to je najviac.
Vlastne ste sa ocitli v skupine ľudí, ktorí sú podstatne starší od vás...
Vždy som bola medzi staršími.
Nechýbajú vám rovesníci?
Nikdy som sa nebavila medzi rovesníkmi, ani keď som bola prváčkou na základnej škole. Vyučovanie som vždy pretrpela, potom som išla do divadla za našimi a tam som bola ako doma. Tak to bolo celý život. Možno je to v istom zmysle aj smola...
O tom je aj text vašej skladby o detstve?
Je o tom, ako človek vyrastá v rodine, kde síce všetko je - láska aj porozumenie, ale chýba čas. Naši rodičia boli stále preč, čím nemyslím, že chvíle, ktoré sme strávili spolu, boli zlé. Naopak, boli výborné, ale po večeroch sme boli so sestrou samy. Boli časy, keď som im to v duchu vyčítala, nikdy som však nič nepovedala. Teraz viem, že keď je niekto rád hercom, mal by ním byť. Nikto z nás, ani ja, ani Terezka, tým netrpíme. Naučili sme sa stáť na vlastných nohách.
Obľúbili ste si punk?
Nikdy som k nemu nemala sklony. Ale hudba, ktorú hrá Slobodná Európa, mi ako čistý punk nepripadá. Sú to veci, ktoré majú ducha, sú silné a veľmi sa mi páčia. Preto s nimi hrám, ináč by som to nerobila.
Odkedy hráte na hudobnom nástroji?
Odvždy! Prvú spomienku mám asi ako dvojročná u babičky pri klavíri, na ktorý hrám celý život. A keď som mala šesť rokov, zložila som prvú pesničku.
Aká ste boli školáčka? Mali z vás učitelia radosť?
Nemali, a ani ja z nich.
Dávali ste im to najavo?
Počas ranej puberty asi áno, ale potom ma to prešlo, vykašlala som sa dávať niekomu niečo najavo.
V rozhlasových upútavkach na film Děvčátko hovoríte: "Mám 20 rokov, vážim 44 kíl... " Je to pravda?
Mám 20 rokov, 44 kíl, hnedé oči aj vlasy a mám maturitu. V skutočnosti mám 45 kíl aj s gaťami.
Stačí vám dych na saxofón?
Ale áno. Aj keď som typ víkendového saxofonistu, ktorý hrá len vtedy, keď sa ide nahrávať alebo má skúšku. Nebaví ma na ňom hrať len tak. Keď udriete na klavíri akord, hneď to znie, ale na saxofóne sa môžete aj roztrhnúť, viac ako jeden tón nevylúdite. Saxofón ma baví, až keď hrajú všetci, a ja môžem dopĺňať.
Nechcete pokračovať v štúdiu hudby na vysokej škole?
Možno by som to aj potrebovala, ale som lenivá. Išla by som študovať v prípade, keby som bola presvedčená, že budem robiť vážnu hudbu, ktorá je mojím najväčším snom. Zatiaľ si neviem predstaviť, že by som po nociach píslala partitúry. Ale verím, že raz k tomu dôjde, a keď nie v tomto živote, tak v budúcom.
Čo počúvate?
Vážnu hudbu vlastne ani nepočúvam, nemám také cédečka. Ak počúvam, tak starého Jamiroquaia, mám rada Bjo:rk a z moderných komerčných vecí ruskú dvojicu Tatu. Fakt sú dobré.
Neprekáža vám, že sa hrajú na lesbičky?
Páči sa mi, akým spôsobom ruská mafia pretlačila takúto vec na svetový trh a vyhráva. Dve nevinné mladé baby, ktoré rozhodne nie sú hlúpe a presne vedia, čo robia, čo spievajú, si našli vlastný spôsob - berú seba aj publikum s humorom, všetko majú na háku. A pritom majú dobré texty aj muziku.
Rozumiete po rusky?
Veľmi málo. Keď nič nerozumiem, opýtam sa Whiskyho, on je starší...
Cítite sa pri Whiskym ako dievčatko alebo ako žena?
Aj tak, aj tak. Keď nerozumiem po rusky, tak ako dievčatko.
V Děvčátku je načrtnutá téma hľadania strateného otca. Vy ste mali otcov dvoch. S vlastným - Jarom Filipom - ste pred jeho smrťou veľa komunikovali. Čím sa vám odmenil za svoju dlhú neprítomnosť?
Peknými stretnutiami. Sú to veci, ktoré sa nedajú popísať pár vetami.
Vaša mama sa dozvedela až z novín, že sa idete náhle vydávať. Bolo vám jedno, čo si o tom myslí?
Nebolo mi to jedno, ale aj ja som sa to dozvedela len krátko predtým, ako to vyšlo v novinách. Nestihla som jej to povedať. Medzi mnou a mamou bolo vo veľmi krátkom čase všetko v poriadku, len v novinách to trvalo dlhšie.
Predstavujete si, že budete mať s Whiskym deti?
Stále. Mám rada deti a dobre s nimi vychádzam. Dúfam, že čoskoro nastane chvíľa, že budem zabezpečená finančne a bytovo natoľko, aby som si to mohla dovoliť.
Čo si myslíte, že by ste dokázali robiť vo vážnej hudbe?
Mojím najbližším a možno najreálnejším snom, ktorý neviem, ako mám začať uskutočňovať, je robiť scénickú hudbu do filmu a do divadla. Ale zatiaľ ma o to nikto nepožiadal.
Nie sú náhodou vaši rodičia divadelníci?
Pod lampou býva najväčšia tma a obuvníkove deti chodia bosé. Nechcem ich prosiť, aby niečo vybavovali. Počkám na spontánny záujem. Nemám sa kam hnať.
Skončili ste Evanjelické lýceum v Bratislave. Viedli vás tam k dodržiavaniu cirkevných rituálov?
Prevažná väčšina žiakov tam bola kvôli bilingválnej angličtine. Vždy v stredu sme mali anglické alebo slovenské bohoslužby. Celé štyri roky som to brala len ako povinnosť, keď k nám zrazu prišiel jeden starší Američan a prvýkrát som sa započúvala. Hovoril k veci, a keď sme sa náhodou stretli a porozprávali, vždy z toho vznikol dobrý rozhovor.
Vraj ste z náboženstva aj maturovali...
Keď som zistila, že práve on vedie seminár, vybrala som si ho. Na jeho hodinách som sa naučila istému pokoju. Veľa mladých ľudí, ktorí nechodia do kostola, hľadajú alternatívne náboženstvá, napríklad budhizmus, pretože považujú cirkev za skorumopovanú. Mne sa podarilo získať nadhľad. Aj štát je blbosť a žijeme v ňom, nakoniec, všetko kolektívne je blbosť, ale ľudia, ktorí vedia formulovať svoje myšlienky, nemusia byť zlí, aj keď sú zastrešení cirkvou. Viem si predstaviť, že niekto má veľa toho, čo môže ľuďom povedať, baví ho to, a cirkev mu tú možnosť poskytne. Velebiť cirkev je hlúpe, ale môžete velebiť pravdu a hovoriť o pravdivých veciach pred počtom ľudí, ku ktorému by ste sa inak nedostali.
Nikdy ste nepochybovali o Bohu?
Nemusím veriť v Boha, ja jednoducho viem, že je. Skôr som pochybovala o ľuďoch, ktorí verili cirkvi. Nakoniec som pochopila, že cirkev prináša domov pre veriacich - dajú si krížik na stenu a dobre je. Na tom nie je nič zlé. Zlé je, keď sa pod tým krížom hádajú. Keď sa niečo robí pokrytecky, čo však platí rovnako pre všetky cirkvi a náboženstvá. Ani rituály nie sú zlé. Tie budhistické mnohých priťahujú svojou exotikou, ale aj naše sú predsa exotické. Len tým, že nás nútili dodržiavať ich, zunovali sa nám a stali sa niečím všedným... ako kura v nedeľu na obed.
Máte nejaké vlastné rituály?
Mám rada náhodné rituály, keď odrazu zistím, že aha, toto je pekný rituál, ale potom na to znovu zabudnem. Aj ja som bola z tých, ktorí chodili do kostola a nerozumeli tomu. Myslím, že nie je správne dávať krstiť deti predtým, ako si všimnú náboženstvo samé. U nás sa všetko robí povinne, potom sa vytráca čaro. Aj s hudbou je to tak - koho na základnej škole zaujíma hudobná náuka? A pritom tie isté veci vás samé od seba začnú baviť o desať rokov neskôr.
Nezišlo vám na um skúsiť žiť v Česku?
V podstate tam pracovným spôsobom žijem. Vyhovuje mi to. Doma som však tu, kde sú kamaráti a rodina. Musím byť doma, lebo sa bojím, že sa stratím.
Ako to, že ste teda hneď po maturite odišli preč od rodičov a osamostatnili ste sa?
To je iné. Išlo mi o slobodu, čo je najsvätejšia vec, ktorú človek má. Musela som ísť za ňou. Teraz už slobodná som, nemusím nikam utekať. Môžem cestovať a mám sa kam vrátiť. Neviem si predstaviť, že by som odišla žiť do Prahy a tam by som uvažovala nad tým, čo budem večer robiť, koho tam ešte poznám a pristihla by som sa, že v zúfalstve listujem v diári. To nechcem.
Tak veľmi sa bojíte samoty?
Hrozne.
Poznáte myšlienku, že človek je aj tak vždy sám?
Jasné, že je, keď je jeden. Dvojičky možno majú iný názor, o siamských ani nehovorím.
Kto je to
Dorotka Nvotová, dcéra herečky Anny Šiškovej a režiséra Juraja Nvotu, vstúpila na filmové plátno ako štrnásťročná. Obsadil ju režisér Martin Šulík do filmu Orbis pictus a neskôr do Krajinky. Minulý rok uviedli do distribúcie film českého režiséra Milana Steindlera Perníková věž a pred mesiacom snímku začínajúceho Benjamína Tučka Děvčátko, v ktorých hrá hlavné úlohy. Hosťuje v skupine Slobodná Európa, kde spieva a hrá po boku svojho manžela punkového muzikanta Whiskyho. Spolu s ním a s tímom ďalších hudobníkov (gitary Joe Karafiát a Špako, bubny Tuleň, basgitara Marek Minárik) založila kapelu Overground, ktorá nedávno vydala svoje debutové CD. Má mladšiu sestru Terezku.
Povedali o nej:
Martin Šulík, režisér:
Dorotka je mimoriadne bystrá a inteligentná. Myslím, že je aj dobrá spisovateľka. Čítal som od nej dve skvelé poviedky, a viem, že napísala i rozhlasovú hru.
Benjamin Tuček, režisér:
Dorotka je perfektná hudobníčka a herečka so zaujímavou minulosťou a veľkou budúcnosťou.
Ondřej Vetchý, herec:
Je to prírodný úkaz, má v sebe veľa energie, často riskuje a do všetkého sa vrhá po hlave. Ak si najbližších päť rokov dá na seba pozor, aby sa jej nestalo nič zlé, vyrastie z nej veľmi kvalitný človek.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: BOBO BOŠKA
