Dvaja hlavní protagonisti Support Lesbiens, spevák Kryštof Michal a gitarista Jarda Helešic, hrajú na odovzdávaní cien Akadémie populárnej hudby. FOTO - ČTK
So Support Lesbiens o zmene na českej hudobnej scéne a o tom, čo je zhnité v štáte dánskomPražská skupina Support Lesbiens vletela na českú hudobnú scénu ako raketa. Roku 1993 sa zjavila kapela, ktorá znela súčasne, sviežo a dravo, nie československy ako mnoho vtedajších skupín. Kritici jej vyčítali, že je poplatná americkému crossoveru, zmesi hardcoru a funku, ale nemohli prehliadnuť výrazný vokálny prejav speváka Kryštofa Michala s dokonalou anglickou výslovnosťou.
Nahrali dva albumy, So What? a Medicine Man, ktoré časom zapadli tak ako samotní Lesbiens. Roku 1996 im odmietli vydať pripravovanú nahrávku a skupina sa po nezhodách rozpadla. Vrátili sa až o päť rokov neskôr s albumom Regeneration, prekvapení sami zo seba, že to ešte môže fungovať. Len v jemnejšom kabáte.
A rok 2002 bol ich. Zo sošiek Akadémie populárnej hudby si odniesli dve hlavné - za skupinu roka a popový album roku Tune Da Radio. Na otázky SME v telefonickom rozhovore odpovedal spevák KRYŠTOF MICHAL.
Vladimír Mišík v jednej skladbe spieva - „Dali mi cenu, čestnej řád, byl sem ztracený, ztracený napořád.“ Ako ste sa cítili, keď ste si z Andělov odniesli dve hlavné sošky?
„Samozrejme ma to potešilo, potešilo to aj firmu, lebo album v predajnosti vyletel až na tretie miesto. Rozumiem, čo tým myslel Vladimír Mišík, ale ja som sa cítil dobre. Dosiahli sme vrchol toho, čo sa dá dnes v českej hudbe dosiahnuť. Určite nám ceny nezviazali ruky. Pokračujeme v tom, čo sme si pred nimi naplánovali.“
České skupiny spievajúce po anglicky to majú v českých rádiách veľmi ťažké. Prečo sa rozhodli akademici práve pre vás?
„Zdá sa, že sa u nás čosi deje. Staršie hudobné štruktúry, ktoré tu prežívajú z totality a sú tu dvadsať rokov, pomaly ustupujú. Výsledky Anděla dali najavo, že sa tu začínajú presadzovať nové tváre. Už to nie je iba o skupine Lucie alebo Helenke Vondráčkovej.“
V úvode vášho albumu Tune Da Radio sa akýsi hlas sťažuje, že rádiá vyhrávajú tie isté pesničky. Prečo?
„Chceme upozorniť, že české komerčné stanice sú trochu mimo podobne ako televízia Nova. Ako muzikanta ma trápi, že nemajú záujem o hudbu, ktorá bola ocenená Akadémiou populárnej hudby. Je niečo prehnité v štáte dánskom.“
Pred desiatimi rokmi ste vpadli na českú scénu ako tvrdá, moderná skupina. Dnes sa však vaše skladby posunuli bližšie k popu. Vyčítajú vám to vaši fanúšikovia?
„Usilujeme sa ich upozorniť, že zmena sa udiala ešte v roku 1996, predtým, než sme sa rozpadli. Nahrali sme materiál na tretí album. Bol jemnejší, popovejší, ale firma nám ho odmietla vydať. Zmena štýlu nebola daná pauzou, ani tým, že sme zostarli, ako si dnes niekto môže myslieť.“
Ale časom ste zmúdreli. Nie?
„Kedysi sme boli hardcoreová skupina, ale dnes sa až tak vážne neberieme. Nevyrástli sme v gete ani na predmestí New Yorku. To však neznamená, že sme po uši v pope. Myslím si, že v našej hudbe tvrdé korene zostali.“
Vraciate sa ešte do svojej minulosti. Hráte na koncertoch staré skladby?
„Sporadicky.“
Prečo?
„Nie je to pre nás prirodzené. Pauza bola dlhá. Odstrihla nás od minulosti.“
Ako je možné, že sa vám podarilo po štyroch rokoch vrátiť?
„Hlavne sme si od seba odpočinuli, usporiadali sme si vlastné životy. Začali sme sa živiť niečím iným, než hudbou. Nabrali sme viac zodpovednosti.“
To stačilo, aby vaša skupina začala fungovať?
„Nie. Bola by chyba, keby sme sa vrátili s hardcoreovou tvárou. Ľudia však cítia, že sme to stále my. Robíme si, čo chceme, a stále miešame rôzne štýly. Cítia, že nás firma netlačila do popu, aby sa to predávalo a hralo v rádiách.“
Niektoré hlasy hovoria opak.
„Samotná pauza je dôkazom toho, že sa nechceme niekam tlačiť a nikdy sme nezačali spievať po česky, čo je v našom hudobnom priemysle skoro povinné.“
V piesni M. F. Stealing spievate, že strelíte do zadku človeku, ktorý si napáli vaše cédečko. Ste proti napaľovaniu?
„Treba to brať s nadhľadom, ale môj názor na to je v texte jasný. Keď si niekto za napálené cédečko zaplatí hoci aj päť korún, stáva sa zlodejom.“
Čo robíte, ak vám niekto strčí do ruky napálený disk s vašou hudbou a chce ho podpísať?
„Riešime to jednoducho. Podpíšeme sa cudzím menom.“
PETER BÁLIK
