Lou Doillonová ako Blanche. FOTO - CONTINENTAL FILM
Ako malé dievča je Blanche svedkom masakru, pri ktorom si kardinál Mazarin a jeho poskok KKK s vražednou vášňou testovali ostrie svojich kordov. O niekoľko rokov neskôr z nevinného dieťaťa vyrastie dobre vyvinutá slečna, ktorá srší nenávisťou a túži po pomste, takže scenár je vlastne bizarnou obdobou Robina Hooda. A pretože sa odohráva vo Francúzsku sedemnásteho storočia, nezaobišiel sa bez vďačných historických postáv. Ľudovít XIV. je homosexuál so sklonmi k sodomii, kardinál Mazarin pašuje omamné látky (červený diablov prášok), kráľovná je perverzná a celý dvor bez obmedzenia vášnivo šňupe.
Napriek tomu je Blanche - kráľovná zbojníkov film, pri ktorom zistíte, že je to komédia, až keď si to niekde prečítate. Keď sa v tom krvavom príbehu zrazu len tak objaví kolumbijská drogová mafia, je už, našťastie, koniec.
Aj keď sú v titulkoch mená ako Jean Rochefort (Mazarin) alebo Gérard Depardieu (miniatúrna úloha D‘Artagnana), herecké výkony sú také úbohé, že muselo ísť o zámer. Tomu, že nám režisér chcel brnkať po nose, by nasvedčovalo aj jeho profesijné pozadie - v osemdesiatych rokoch bol punkovým spevákom. Ostatne, jeho cit pre hudbu sa od tých čias - súdiac podľa soundtracku - príliš nerozvinul.
Najmilosrdnejšia bola recenzia nakoniec k práci kamery, a vôbec celej vizuálnej stránke filmu, ktorá kontrastuje s historickým námetom a upevňuje predstavu, že niekde úplne na začiatku, než tento film začal vôbec vznikať, mohol byť dobrý nápad.
Blanche - kráľovná zbojníkov mal byť dekadentný zážitok, ale výsledkom je bolestná nuda.
TOMÁŠ KARGER
