Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove * Miloš Karásek: Perón * Réžia a výprava: Miloš Karásek * Dramaturgia a preklad: Vasiľ Turok * Hrajú: Jozef Tkáč, Vasiľ Rusiňák, Evgen Libezňuk, Ľuboš Mindoš, Marián Marko, Svetlana Škovranová, Ľudmila Lukačíková, Sergej Hudák, Michal Hudák * Druhá premiéra 3. apríla 2003
Všetky vlaky idú k „nemu“ a je úplne jedno, na ktorý nastúpime. Čakanie na akési znamenie, ktoré by nám určilo správny smer našej cesty, je teda mrhaním času. Aj tak je zemeguľa celá opásaná dookola nekonečnými železničnými traťami. Rozdiely medzi rýchlikom a medzinárodným expresom sú len nepodstatnými technickými parametrami všeobecnej nutnosti cestovania. Stačí nastúpiť.
Pravidlá hry Miloša Karáska Perón písanej cielene pre hercov Divadla Alexandra Duchnoviča sú jasné. V tomto súbore si autor svoj projekt pripravil aj režijne a scénograficky, prinajmenšom sa nemôže sťažovať na inscenátorov. Miloš Karásek sa vrátil k divadlu po rokoch venovaných viac voľnej sochárskej tvorbe, vôbec teda neprekvapí, že výtvarná zložka inscenácie vrátane bulletinu či plagátu v grafickom dizajne Nory Nosterskej je vzácne čistá a premyslená.
Hra sa otvorene hlási ku grotesknosti ľudského údelu tvárou v tvár ničote, tak ako to pomenoval aj v bulletine citovaný teoretik absurdného divadla Martin Esslin. Absurdné sú rozhovory dvoch mužov v čiernom posedávajúcich na peróne, ktorí s odovzdanosťou vlastných hrobárov čakajú na to, kedy odídu, odcestujú, odumrú. Miloš Karásek staval účinok svojej produkcie na paradoxe kváziintelektuálnych úvah o zmysle života (podtitulom hry je hľadanie identity v 18 fragmentoch) a živelného herectva neopakovateľných protagonistov tohto divadla – predovšetkým Jozefa Tkáča a Vasiľa Rusiňáka. Prinajmenšom pre divákov hovoriacich po slovensky sa pridáva aj nadľahčujúci efekt mäkkosti rusínskeho jazyka.
Spolučakajúcimi na skutočný život sa postupne stávajú bizarné postavičky Čistič, Veštkyňa, Domina, Riaditeľ či Anjel. Všetci sú si vedomí svojej úlohy v hre a vedia, že každá hra je svojím spôsobom abstraktným modelom univerza. Súbor herných pravidiel potom predstavuje obraz nekonečna. Realita podchvíľou vrastá do fikcie, v postave Riaditeľa vystupuje nielen skutočný riaditeľ divadla Marián Marko, ale ako premiérový bonus si do inscenácie zaskočil aj odstupujúci šéf Divadla Jonáša Záborského František Javorský.
Akokoľvek môže pôsobiť tento koncept ako priveľká kalkulácia, v rámci hry sa dočkáme aj momentov, keď formálne existenciálne úvahy prerastajú do vrúcneho ľudského zúfalstva. Svetlana Škovranová v úlohe Dominy odkryla spod sivého plášťa normálnosti nespútanú vášeň samoty, výborné boli aj výstupy Samovraha Ľuboša Mindoša či Anjela hľadajúceho svoje nové poslanie v podaní Evgena Libezňuka.
Tým najkrajším paradoxom však zostáva to, že je to práve rusínske divadlo, ktoré robí tak veľa pre pôvodnú slovenskú divadelnú tvorbu. Svoje premiéry tu mali texty Karola Horáka či Jany Bodnárovej, Karáskov najnovší projekt nadviazal na významné inscenácie divadla, na ktorých sa koncom osemdesiatych rokov podieľal spoločne s režisérom Blahom Uhlárom.
Svojských divadelných konceptov, akým Karáskova produkcia Perón určite je, nie je v súčasnej ponuke slovenských divadiel priveľa. Zostáva sa len rozhodnúť, či má absurdné divadlo ešte čo povedať dnešnému dostatočne absurdnému svetu, ktorý sa rúti okolo nás takou rýchlosťou, že divadlo doň poväčšine nestíha ani nastupovať. Podobnú otázku si kládol aj sám autor – počas produkcie sa ozýval ampliónový hlas priebežne pripomínajúci celkovú stratu času spôsobenú návštevou tohto predstavenia. Aby sme si v pokoji mohli rozmyslieť odpoveď, rozlúčil sa s nami sériou optimistických zvolaní: Zbohom, pracovné soboty! Zbohom, umelecká kritika! Zbohom, geneticky modifikované potraviny! Zbohom, dramatický oblúk!
