Zuzana Fialová a Ľudmila Trenklerová. FOTO - JANA NEMČOKOVÁ
ila Trenklerová, Zuzana Fialová, Peter Heteňák/Daniel Fisher * Premiéra 5. a 6. apríla 2003 na Malej scéne Slovenského národného divadla
Chlap poležiačky čítajúci noviny, ploskačka pod posteľou. Eva Maliti-Fraňová chcela, aby nám bol jej Krcheň povedomý. Postava stelesňujúca nevykoreniteľné zlo nemá na hlave diabolské rožky, naopak, polihuje si v kuchyni v sivej pyžame, presne tak ako to robili naši otcovia, dedovia i pradedovia.
Autorka sa pri svojom dramatickom debute nerozhodla pre bezpečnú obývačkovú konverzačku, so slobodovskou slobodou nás previedla záhrobím, snami, víziami i nočnými morami. Na svoju časovú, a zároveň nadčasovú tému hojne využívala dvojroly až trojroly, pohrala sa aj s figurínami, ba dokonca aj s efektom travestie. Kde je otec dobrý, syn musí byť zbojník, akoby sa zlo prenášalo oblúkom cez jednu generáciu z dedov na vnukov a zostávalo nepotrestateľným atribútom pozemskej nesmrteľnosti.
Režisér Roman Polák rešpektoval text aj v jeho surreálnych polohách, vybudoval si viaceré zaujímavé scény, očakávania sa však nie vždy naplnili. Obsadenie Martina Hubu do hlavnej roly v kombinácii s Mariánom Labudom ako Poštárom Matejom stavalo na toľkokrát vyskúšanej dvojici miestneho Dona Juana a jeho plebejského pomocníka. Problémom takého castingu však bolo to, že Poštár Matej v distingvovanom podaní Mariána Labudu tu nie je pri zemi sa pohybujúcim kontrapunktom idealistického rojka, ale skôr ustráchaným komplicom hlavnej postavy, ktorá má vyjadrovať živočíšnosť a násilie. A miestny intrigán a anonym je v Hubovej interpretácii skôr intelektuálnou reflexiou abstraktného zla ako spupným mrzákom. Len v jedinej scéne jeho lenivý egoizmus prechádza účinne do opitého chválenkárstva.
Priam južanský sexepíl mala postava Anče Sojkovej (Božidara Turzonovoá), presvedčivo zaznelo aj svätuškárstvo Zuzany Mišeje (Soňa Valentová). Dušan Tarageľ decentne využil prirodzenú komickosť svojho obsadenia do postavy Žofy. Nádejná poslucháčka VŠMU Ľudmila Trenklerová predstavovala v alternácii s Monikou Hilmerovou pomätenú Hanu i znásilnenú Marku. Chápem autorské i režijné dôvody na stotožnenie matky a dcéry, napriek tomu je to pomerne riskantná voľba. Koncepcia urobila z postáv, ktoré mali byť emotívnym centrom celého príbehu, nešťastný konglomerát klišé od Viktorky až po Oféliu.
Scénografický koncept Vladimíra Čápa bol na pomery Malej scény priam veľkorysý, javisko sa podarilo rozšíriť do výšky, šírky i hĺbky. Inscenácia víťazného textu súťaže Dráma 2001 sa na scéne SND zrealizovala aj vďaka iniciatíve dramaturgičky a predsedníčky poroty Dariny Abrahámovej.
Je divadelne i filozoficky inšpiratívnym dotykom s niektorými národnými i ľudskými tabu. Škoda len, že produkcia vyžadujúca akčné filmové strihy bola prerušovaná nemotornými javiskovými premenami. Javiskový zázrak sa tak nekonal, kúzelníkom sme priveľmi videli na prsty. Možno kolísajúca dramatická sila textu, možno istá vlažnosť interpretácie nakoniec spôsobila, že zlo nebolo až také odstrašujúce, aby vyvolalo škandál v publiku.
ZUZANA ULIČIANSKA
