Marcus Miller: The Ozell Tapes (The Official Bootleg)
Dreyfus Jazz
Živý album fenomenálneho basgitaristu (ale aj basklarinetistu), skladateľa a producenta Marcusa Millera, človeka, ktorému sa oddal aj sám Miles Davis. Dvojité CD obsahuje dennú dávku pozitívnej, antidepresívnej hudby, v ktorej si nikto nerieši svoje intelektuálne problémy ani predstavy o ďalšom smerovaní džezu v priestore americkej post postmoderny, ale skrátka všetci hrajú tak, ako vedia a cítia a majú z toho radosť. Toto je pre mňa popový džez. Nie je to nudné, presladené, zglajchšaltované pre priemerného poslucháča, ktorý by informácie navyše a vybočenia nestrávil. Keďže ide o koncert, jednotliví hudobníci sa, samozrejme, patrične popredvádzajú, ale to patrí k veci. Špeciálnym hosťom je speváčka Lalah Hathawayová.
Janis Siegel: Friday Night Special
Telarc Jazz / Divyd
Speváčka zo slávnych Manhattan Transfer sólovo. Nenechajte sa odradiť príšerným obalom, album si zasluhuje pozornosť. Za chrbtom Janis Siegelovej totiž nestojí len taká hocaká kapela. Na Hammonde hrá Joy DeFrancesco, jeden z najvýznamnejších svetových organistov, spolupracoval s Johnom McLaughlinom a vystupoval aj na Bratislavských jazzových dňoch. Ďalej tu hrá vecný a zároveň „feelingový“ tenorsaxofonista Houston Person, gitaristi Peter Bernstein alebo Russell Malone a bubeník Buddy Williams. Je to stredný prúd džezu-soulu-blues, klubový džezový mainstream vrátane osvedčených štandardov (Misty v rýchlom tempe má niečo do seba). DeFrancesco a Person hrajú krásne a zaručujú, že remeň pozornosti nespadne do nejakej atmosférotvornej kulisy, ktorú síce vnímame, ale nepočúvame. Janis Siegel spieva belošsky, s veľkým vibrátovým tónom a čistým hlasom komu takýto spôsob spevu v džeze neprekáža, bude plne saturovaný.
Al Jarreau: All I Got
Verve / Universal Music Company
Dvadsiaty piaty album šesťdesiattriročnej speváckej legendy. Jarreau sa vybral na svoju superúspešnú púť v polovici sedemdesiatych rokov a pre mnohých spevákov bol mocnou inšpiráciou. Ako to už býva s ikstými albumami legiend ani tento neprináša v zásade nič nové. Časy, keď bol Al Jarreau naozaj veľký a významný, už, zdá sa, skončili. Ak budem chcieť pustiť mladším kamarátom dôkaz významu Ala Jarreaua, vyberiem si čosi staršie. Na tejto platni číha romantický, úhľadne zabalený čierny soulový pop. Je to niečo ako americký rodinný film.
Doc Powell: 97th & Columbus
Heads-Up / Divyd
Smooth džez ako z manuálu pre špecializované americké rádiá. Stredné tempá, oblé harmónie, hladivé tóny, ktoré nepopália ani neschladia. Doc Powell je gitarista, ktorý si to očividne nechce s nikým rozhádzať, možno jedine s tými, ktorí sú alergickí na smooth džez. Vsadil na istoty a do štúdia si vybral silný tím spolupracovníkov. Čo meno, to značka: basista Marcus Miller, klávesista George Duke, bubeník Harvey Mason, klávesistka Patrice Rushenová. Ale pokiaľ chcete, nebodaj, vzrušenie alebo hudbu, ktorá obsahuje aj nejaké zaujímavé informácie, obráťte sa na iné firmy. Napríklad na firmu George Duke alebo spoločnosť so zaručeným ručením Marcus Miller, musí však ísť o ich sólové projekty. Toto je tapeta. (jaslo)
