Čo najviac oceňujete na Španieloch?
Keď som bol mladý, priťahovalo ma všetko španielske. Mal som štrnásť a už som poznal Buňuelove a Saurove filmy. Keď som videl Ana a vlci s Geraldinou Chaplinovou, a v ňom starý dom uprostred Madridu, ten obraz mi vyrazil dych. Raz som objavil Hemingwayov román Fiesta, išiel som do najbližších potravín, kde mali len to najlacnejšie španielske víno, ľahol som si do postele, čítal a pil. Stal som sa súčasťou románu a bolo mi jasné, že Španielsko musím poznať naživo. Mám ho rád.
Preto sa vo vašom živote objavila Lola?
Verím na nenáhodné náhody. Keď som ju videl prvýkrát v Lyone, povedal som Adynkovi Hajdu, že to bude moja žena. Nevedel som, že je Španielka. Sám neviem, ako to zo mňa vyhŕklo. Vtedy som mal ešte doma dievča, a zrazu, keď som zbadal Lolu, uvedomil som si, že som voľný.
Často vo filmoch hráte jedného z troch v ľúbostnom trojuholníku. Ako je to v Španielsku s neverou?
Spoločnosť je pod veľkým vplyvom katolicizmu, je konzervatívna a svoju váhu má ešte stále aj monarchia. Zo svojho okolia vlastne nepoznám prípady odhalenej nevery. Samozrejme, že kvôli nevere môžu aj zabiť, ale na to naozaj netreba byť Španielom. Na kamarátoch, čo majú dlhšie manželské vzťahy, vidím, že každý hľadá nejakú zmenu a sú nepokojní, ale neodvážia sa. A ženy? Vo všeobecnosti ich treba "lámať", no a Španielky zvlášť.
Pijú španielske ženy?
Iste, ale nie ako tu. U nás som videl dievčatá, čo si šupli osem borovičiek a odpotácali sa domov. Tak takto nie - dajú si vínko, pivko, aby mali dobrú náladu. Ako aj Taliani a Francúzi, pijú víno k jedlu. Keď dáte Slovákovi dobré víno, jesť už nepotrebuje.
Ako pijú Španieli?
Kultivovane - s mierou a pritom sa vždy aj pozhovárajú. Vedia, kedy majú dosť a nikdy nepijú nalačno. Sú tam bary, kde sa dá vyslovene najesť z tých "zájedkov", ktoré gratis podávajú ku každému poháriku. Pred piatimi rokmi som sa rozhodol nepiť, ale myslím, že slovenským alkoholikom by bolo v Španielsku ako v raji.
Nemajú problémy s nadváhou?
Skôr je tam častá detská obezita. Deti neustále jedia sladkosti, už trojročné detičky si pýtajú od rodičov symbolické vreckové na cukrík.
To hraničí s opičou láskou, nie?
Dieťa v Španielsku znamená veľmi veľa. Môže si dovoliť čokoľvek. Keď prídu moji rodičia ku nám na návštevu, sú z toho nervózni. Boli na mňa so sestrou v detstve oveľa prísnejší.
Vy ste za aký model?
Mnohí Španieli tvrdia, že sú so svojimi deťmi kamaráti. Nesúhlasím s tým, dieťa potrebuje mať niekoho, kto mu povie dosť.
Viackrát ste spomínali, že v Španielsku nemajú príliš dobré divadlo. Ako si to vysvetľujete, veď je to predsa krajina Lope de Vegu, Lorcu...
Neviem, ako to bolo voľakedy, ale dnes sa môže stať hercom v Španielsku hocikto. Bývalá modelka v tridsiatke, keď ju už nechcú toľko fotografovať, aj rôzni iní amatéri bez sebareflexie majú reálnu šancu. Nízka úroveň niektorých divadelných produkcií zašpliecha celé divadelné prostredie. Na ulici urobia casting pätnásťročných, rýchlo nakrútia každodenný seriál pre puberťákov a z takýchto hercov sa veľmi rýchlo stanú tínedžerské hviezdy. Keď podrastú, cítia sa byť umelcami a idú do divadla. Fakt je, že predstavenia sa predajú, pretože mladí fanúšikovia ich túžia vidieť naživo.
Letia tam aj mexické telenovely?
Tie ich už prešli.
A čo veľké divadlá?
V Španielsku nie je repertoárové divadlo. Sú len budovy, ktoré sa prenajímajú pre jednotlivé projekty, viac či menej na slušnej umeleckej úrovni.
Muselo vás predsa niečo aj osloviť...
Väčšinou tí herci naozaj nehrajú príliš zaujímavo, majú deklamačnú techniku, ako v nemeckom alebo českom divadle. Poznám však skvelý katalánsky súbor Els Joglars, ktorý existoval už za Franca, jeho členovia boli vtedy aj politickými väzňami. Žijú blízko Barcelony v komúne na samote a dokážu tam naštudovať fantastické veci. Keď prídu do Madridu, sú aj pol roka vypredaní.
V Madride nič také nie je?
Ani nie. Umelci experimentujú v rôznych alternatívnych garážach, ide však o ľudí, pre ktorých je to len záujmová vec, potrebujú sa vyjadriť a živí ich iné zamestnanie.
Aké máte perspektívy s divadlom, ktorého ste spoluvlastníkom?
Naše divadlo vzniklo kvôli zatiaľ jedinému predstaveniu Maratón. Máme však ambíciu vytvoriť väčší reperoár. Nákupcom v menších mestách, čo majú na starosti kultúru, okrem Čechova a Shakespeara žiadna hra nič nehovorí. Takže musíme urobiť aj nejakú klasiku, ale veľmi kratučkú. Zo zarobených peňazí si spravíme vlastné predstavenie. Bude veselé, taký muzikálik o kozmonautoch. Mám rád, keď sa v divadle smeje, nechce sa mi na javisku riešiť depresie.
Takže stačilo Kafku?
Som rád, že ho mám za sebou.
Aj režiséra Poláka, ktorý s vami naštudoval v Astorke Proces?
Ale nie, zažili sme veľmi pekné stretnutie. S Adym sme znovu rozmýšľali nad hrou, ktorú by sme mohli spolu hrať a náhodou sme ho stretli, ako to už býva, akoby nám ho niekto poslal zhora. Je výborný v tom, že sa snaží dovážať na Slovensko zahraničných autorov a režisérov. A už vie režírovať hercov - neškrečí a nešteká, a my sme už tiež trošku pokornejší.
Mnohí ľudia, čo majú dve vlasti, tvrdia, že sú už navždy odsúdení na nostalgiu za tým druhým miestom. Prežívate to aj vy?
K obidvom krajinám patria odlišné etapy môjho života, iní ľudia a zážitky. V Madride je pre mňa všetko už tak všedné a normálne, akoby som tam žil celý život. Pocitovo však vyhráva Bratislava, čím nechcem povedať, že tu budem žiť.
Stratávate sa v Španielsku so Slovákmi?
Nie. Bol som dvadsaťšesť rokov organizovaný a to mi stačí. Spolky ma nelákajú.
Čo vás doma na Slovensku vždy znovu rozčúli?
V Bratislave sa každým rokom mení všetko k lepšiemu... Jediné, čo ma vie znechutiť, je nevychovanosť. Láskavosť a milota sú neznámymi pojmami.
Odišli ste pred rozdelením republiky. Ako ho vnímate?
Neberiem ho sentimentálne, ale ako holý fakt. Keď sa ma však vonku pýtajú, odkiaľ som, odpovedám, že som občanom bývalého Československa. Keď sa vraciam, vždy navštívim aj Prahu, ktorú mám rád.
Zmenila sa aj Praha?
Všetci hovoria, aká je skvelá, ale mne sa nezdá, že by sa tam niečo výrazne zmenilo. Mesto je krásne, ako aj vždy bolo, ľudia nie. Na ulici vidíte len samé nepekné tváre, aj dievčatá sú akési nepríťažlivé. Nenájdete tam také útulne kaviarne a krčmy, ako u nás v Bratislave. Slovom, nie som z nej "hotový". Ani z Madridu nie.
Z ktorého mesta áno?
Nádherný je Lisabon, má veľmi zvláštne svetlo.
Podobáte sa na Španiela?
Lola ma naučila reč, hovorím bez prízvuku. A veľmi blízky mi je ich naturel. Španieli strávia kopu času na ulici, a tam sú veľmi srdeční a otvorení. Je normálne, že keď sa niekomu niečo stane, ľudia sa ho zastanú, nie sú ľahostajní. Sú solidárni a vedia sa postaviť za spoločné veci. Nie sú bojazliví na rozdiel od Slovákov, ktorí keď aj vedia, že niečo nefunguje, nechávajú si to pre seba. Keď sa niečo nepozdáva Španielom, hneď vychádzajú do ulíc a demonštrujú svoj názor, aby vláda vedela. Možno aj preto, že majú za sebou hroznú občiansku vojnu...
Cítite, že by bola španielska spoločnosť dodnes rozdelená?
Čiastočne áno, ale myslím, že už by sa občiansky konflikt nemal zopakovať, lebo demokracia funguje dobre.
Išli by ste bojovať za Španielsko?
Nie. Ani za Slovensko. Som čistý pacifista, myslím, že veci treba riešiť dialógom.
To je predsa len teória...
Áno, ale som jej zástancom. V živote som sa s nikým nepobil. Vždy som všetko vykecal. Raz som v noci stretol na Karlovom moste opilcov, ktorí ma chceli okúpať vo Vltave, pretože som Slovák. Tak som ich rozcítil spomienkami na hokej, športovú spolupatričnosť a spoločnú hymnu, že sa rozplakali a musel som si s nimi vypiť. Keď niekto po mne vyštartuje, predbehnem ho slovami.
Boli ste už v Bratislave, keď sa začala vojna v Iraku. Napriek tomu, ako ju vnímajú Španieli?
Sú už trochu apatickí. Na prvú protivojnovú demonštráciu prišlo poldruha milióna ľudí, na poslednú sotva polovica. Väčšina Španielov ju však neschvaľuje. Na tohtoročnom odovzdávaní Goyov využili umelci možnosť vyjadriť sa - nikto nemal róbu a v najsledovanejšom vysielacom čase v priamom prenose pred celou krajinou protestovali. Všetci účinkujúci mali na prsiach pripnutú kartičku s textom Nie vojne!
Ako vnímajú španielski filmári úspech Banderasa?
Držia mu palce, pretože sa ako jeden z mála dostal do Hollywoodu. Dnes už nie je sám, Španieli majú kurz, veď California a celý juh USA je dvojjazyčný a vplyv hispánčiny stále rastie. Banderas sa však doma ukáže len veľmi zriedka. Napríklad, keď príde prepožičať svoje meno nejakým praženým zemiačikom alebo pochybnej voňavke.
Spomínali ste, že jeho bývala manželka bola kamarátkou vašej Loly. Je dodnes?
Priatelíme sa. Stala sa z nej spirituálna bytosť. Niekedy mi aj veští a na tento rok mi ako blížencovi a hadovi predpovedala dobré obdobie!
Veríte na spirituálne záležitosti?
Môj príbeh s Lolou je celý popretkávaný rôznymi symblickými bodmi. Najprv som sa tých znakov bál, ale neskôr som im uveril a povedal si, prečo nie? Škoda len, že hra na osud je tak vymyslená, že nemôžete vedieť, čo vás čaká.
Vníma takúto osudovosť aj Lola?
Ona je skôr praktická. Ja stále snívam, ona je skeptická. Mala svoje herecké sny, ale už dva roky pracuje v nadácii Španielskej ornitologickej spoločnosti. Zdravo mi závidí, že hoci som zo Slovenska, uživím sa herectvom aj v jej vlasti.
Teraz ste na Slovensku nakrúcali česko-slovensko-americký film Pokrvné vzťahy. Už je hotový?
Nie je ešte dokrútený, chýba americká časť, v ktorej nehrám. Je to asi pätina filmu. Hrám bratranca hlavného hrdinu, moju manželku stvárňuje Monika Hilmerová a dcéru z prvého manželstva Tánička Pauhofová. Príbeh je postavený na veľmi komplikovanej rodinnej zápletke.
Viete si predstavit, že by ste mali veľkú dcéru ako je Táňa?
Je to tvrdé. (Smiech.) Táňa prišla do karavanu a zvolala: „Jéj, aj vy ste tu!" Povedal som jej, že nech mi ešte povie ujo, aby to bolo kompletné. Smutné zistenie. Človek sa cíti byť mladý, ale v očiach druhých už nie je.
Na tohtoročnom Berlinale premietli nový španielsky film Noví Bulhari, kde ste hrali aj vy. Aká bola vaša postava?
Presný názov je Bulharskí frajeri, v zmysle párik. Jedného z nich hrá čerstvý absolvent z albánskej Tirany. Ja hrám mafiána z bulharskej ambasády, ktorý obchoduje s uránom.
Aká práca vás čaká v Španielsku po návrate?
Obsadil ma režisér Miguel Bardem do svojho autorského filmu. Je o skupine podvodníkov a obsahuje aj zaujímavý príbeh lásky, odohráva sa na rôznych miestach a má veľmi veľké obsadenie. Mne znovu pripadla úloha mafiánskeho diplomata, asi kubánskeho.
Mylíte, že si niekedy zahráte aj Španiela?
To by sa museli zmeniť Španieli.
Ktorí? Diváci alebo filmári?
Tí, čo vyrábajú filmy. Sú režiséri, ktorí by ma chceli obsadiť aj do hlavnej postavy, ale produkcia zakaždým príde s výhradou, že nie som Španiel a že divák si ma pamätá z úloh, kde hrám emigranta...
Spomínali ste Fiestu, ku ktorej patrí aj korida. Aký máte vzťah k býčím zápasom?
Nemám k nim nejaký výrazný vzťah, možno keby som sa tam narodil, bolo by to iné... Nie sú pre všetkých, majú isté vyhradené publikum, ktoré má dokonca vlastný slang. Celkom sa mi páči sevillská korida, pri ktorej používajú kone, alebo portugalská, kde toreadori zložia býka svojimi telami a nekončí jeho usmrtením.
Kedy ste boli naposledy na koride?
Bol som len raz, veľmi dávno s Adynkom, aj sme o tom napísali článok do SME. Býk sa volal Milanko, toreador mu stále robil zle, pichal ho a Milanko ho nakoniec nabral na rohy, prerazil mu lýtko a črievičku. No, a potom Milanka zabili.
Úradníci Európskej únie diskutujú o tom, že treba koridu zrušiť...
Takéto niečo sa v Španielsku nikto nahlas neodváži vysloviť.
Ako prežívajú Španieli Veľkú noc?
Najviac sa oslavuje dole v Seville. V každej dedine sú procesie a ľudia z miest navštevujú svoje rodiny na vidieku. Pre mládencov je veľkou cťou niesť na čele sprievodu sviatosť oltárnu alebo sa bičovať, keď ich vyberú za flagelantov. Čím idete viac na sever, tým menej je procesií, nepoznajú tam ani šibačku, ani maľované vajíčka. Prežívajú to ako duchovno-cirkevný sviatok bez pohanských ľudových zvykov.
Na čo sa okrem stretnutia s rodinou tešíte?
Na jar! Prvou predzvesťou jari je v Madride mandľovník, ktorý kvitne krásnym bielym kvetom už v januári, ale keď sa teraz vrátim, na stromoch budú veľké zelené listy.
Čo by ste chceli vo svojom živote dosiahnuť?
Nikdy som nebol ambicióznym. A budem sa toho držať ďalej.
Asi to nebude ťažké, keď taký pocit nepoznáte...
Mám rád to, čo robím. Páči sa mi, keď ma režírujú. Nechcem byť režisérom, riaditeľom ani politikom. Nikdy som nesníval o tom, že by som išiel do Hollywoodu a netúžim byť odmenený nejakou cenou.
Prečo?
Pre mňa je najkrajšou odmenou, keď ma zastavia ľudia na ulici a povedia, že nedávno videli krásny film, a ten sa volá Chodník cez Dunaj. Jedinú cenu, ktorú uznávam, je za celoživotné dielo, ostatné sú neregulérne.
Kto je to
Roman Luknár (37), predstaviteľ hlavného hrdinu v Šulíkovej Záhrade, ktorá je po ôsmich rokoch od svojho vzniku ešte stále najúspešnejším filmom porevolučnej slovenskej kinematografie, nakrúca a hrá hlavne v Španielsku. Po skončení bratislavskej VŠMU bol niekoľko rokov členom Trnavského divadla, neskôr Astorky Korzo 90. V roku 1993 sa odsťahoval do Španielska, kde si založil rodinu. S manželkou Lolou má dvoch synov - Lajka (10) a Janka (6). Okrem španielskych produkcií hral v slovenských filmoch Pravidlá kruhu (1987), Chodník cez Dunaj (1989), Let asfaltového holuba (1990), Vášnivý bozk (1994) a v maďarskej snímke Jadvigin vankúšik (2002) . Momentálne dokončil nakrúcanie v česko-slovensko-americkom filme Pokrvné vzťahy v réžii Olega Harenčára.
.....povedali o ňom......
Miloslav Luther, režisér:
Tým, že Roman žije v Španielsku, stretávame sa čoraz menej, čo mi je veľmi ľúto. Mám k nemu viac ako profesionálny vzťah, vážim si ho za jeho ušľachtilý charakter a mimoriadny talent umelca. Pri spätnom pohľade na celú svoju tvorbu považujem film Chodník cez Dunaj za veľmi šťastné dielo aj vďaka jeho prínosu. Roman je autentický, pravdivý, kreatívny a jeho ľudský rozmer obohatí každý projekt, do ktorého je zainteresovaný. Bol by som rád, keby sme sa ešte pracovne stretli.
Richard Stanke, herec:
Okrem toho, že je Roman môj dobrý kamarát, je to aj skvelý herec. Obdivujem jeho vnútornú silu a odhodlanie.
Zuzana Šulajová, fotografka (vo filme Záhrada stvárnila Helenu - mladučkú partnerku Jakuba):
Roman je profesionál telom aj dušou. Na nakrucaní bol vždy perfektne pripravený. Stále má v sebe poriadnu dávku kamarátstva, humoru a ľudskosti. Spoluprácu s ním si neviem vynachváliť.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ
