Sú to skutočne alarmujúce čísla. Na kultúru ide zo štátneho rozpočtu 0,6 percenta HDP, čo je polovica toho, čo dávajú na kultúru naši susedia a tretina toho, čo dávajú bohatšie európske štáty. A, ako sa dozvedáme, na rok 2004 hrozí zníženie rozpočtu o ďalšiu tretinu.
Celý problém má však aj druhú tvár. Kultúra stojí pred rovnakým problémom ako zdravotníctvo a školstvo - peňazí je z jednej strany málo, z druhej strany sa nimi mrhá. V zdravotníctve a v školstve sa rozbehli reformy. Pacient sa začína podieľať na svojom zdraví, študent si začína priplácať na štúdium. Prestáva sa bohapusto mrhať financiami.
To je však len polovica reforiem. Ich druhou polovicou, zmyslom a cieľom sú zlepšenie zdravotných služieb, možnosť vybrať si kvalitné štúdium a zvýšenie platov lekárom a učiteľom. Táto časť reforiem je zatiaľ v nedohľadne. Okrem rozsiahlej korupcie je to druhý dôvod, prečo občan dnešným reformám a reformátorom neverí. Nevidí zlepšenie zdravotnej starostlivosti ani štúdia. Vidí, že reformy musí zaplatiť on sám, a nie štát, ktorý šetrí na občanovi a je štedrý sám k sebe.
Druhou alarmujúcou tvárou kultúry je však to, že tu sa reformy ani nezačali. V kultúre je to ešte stále tak, že peňazí je málo a pretekajú kultúrnym sitom.
To kultúrne sito má svoje pomenovanie. Ešte stále sa volá rozdeľovanie kultúry na štátnu a neštátnu. Ešte stále má podobu nedokončených veľkých stavieb socializmu. Ešte stále vyzerá tak, že kultúrne pamiatky je ľahšie televízne obzerať, ako sa o ne starať. Ešte stále má formu centralizovaných finančných zdrojov. Ešte stále je sieťou štátnych kultúrnych centier, ktoré zveľaďujú namiesto kultúry najmä samy seba. Ešte stále má masku štátnych komisií, ktoré prideľujú finančné zdroje tak, aby bol vlk štátu sýty a koza kultúry ako-tak celá. Ešte stále je pseudosolidaritou, kde ako v prípade Literárneho týždenníka platí, že ak dám dnes ja tebe, dáš ty zajtra mne.
Toto kultúrne sito šíri slovenskú kultúru v zahraničí najmä počas oficiálnych návštev. Ešte stále má vývesné štíty zahraničných inštitútov, ktoré slovenskú kultúru skôr zneviditeľňujú ako zviditeľňujú. Ešte stále má pri šírení v zahraničí podobu úradníkov, a nie odborníkov. Ešte stále má vizáž kultúrnej obce, ktorá sa neriadi hodnotami, ale kamarátstvami. Ešte stále je inštitucionalizovanou alianciou priemerných na úkor spojenectva najlepších. Ešte stále je zástupom politikov, ktorí sa v spoločnosti umelcov radi ukazujú, ale vzápätí na nich rovnako radi zabúdajú.
Je alarmujúce, že v časoch, keď sa stáva kultúrnosť najcennejším sociálnym kapitálom, krátia u nás politici zdroje na kultúru. Je alarmujúce, že v časoch zvyšujúcej sa váhy jedinečnosti jednotlivca a kultúrnej identity národa zoči-voči všadeprítomnej štandardizácii a anonymizácii správajú sa naši politici voči kultúre ignorantsky a smerujú k „nulovému variantu“ jej podpory.
Najalarmujúcejšie je však to, že v nulovom variante je ešte stále reforma kultúry. Ak to takto pôjde ďalej, slovenská kultúra bude nezadržateľne smerovať k variantu dvoch núl.
