A nedávno mal v slovenských kinách premiéru český film Smradi, ktorý ju doviedol až k Českému levovi za ženský herecký výkon v hlavnej úlohe. A aby toho nebolo málo a prácou nežila len v práci, žije s divadelným režisérom. Petra Špalková.
Prečo hráte v toľkých divadlách? Jedno vám nestačí?
Práca v inom divadle je dobrá na získanie odstupu, asi tak ako v manželstve. Človek odchádza a hovorí si, že je to kvôli tomu druhému. Neskôr, keď to skúša niekde inde, zistí, že sa hneval kvôli malichernosti a zabudol na to podstatné.
Nekomplikuje život manželom - herečke a režisérovi - pracovná rivalita?
Pri inscenácii Romeo a Jana v Divadle v Řeznické sme si mali možnosť vyskúšať, kto koľko vydrží. Samozrejme, pri raňajkách boli aj náreky, ale nakoniec sme sa zhodli. Inscenácia aj práca na nej boli dosť náročné. Najťažšie bolo vysporiadať sa s pozíciou manželky režiséra medzi kolegami, lebo zo začiatku boli ironickí. V tom čase sme rekonštruovali byt a prišla ponuka na kúpu domu, na ktorý sme nemali peniaze... tak z toho bola aj skúška mladého manželstva. Ale môj muž nie je skoro vôbec márnivý. Možno je to tým, že bol farárom a predtým robil v nemocnici. Ja som mala vždy len divadlo. Bavili ma aj jazyky, ale len ako expresívny prostriedok. Štěpán by mohol robiť čokoľvek. Aj keď, vždy by to bola nejaká duchovná činnosť alebo nejaká forma pomoci ľuďom.
Váš muž bol farár?
Štěpán vyštudoval Evanjelickú teologickú fakultu a potom išiel na réžiu. Takým „zdrhnutým" farárom je aj manželov spolužiak. Bol rok vo Vatikáne, skoro ho už vysvätili za katolíckeho kňaza. Začal študovať réžiu, ale skončil na herectve. Od septembra hrá u nás, na Zábradlí.
A akú ste mali svadbu?
Bol to evanjelický obrad pri rybníku. Prosba o požehnanie. Som človek s premenlivými náladami a životnými názormi. Nepoznám mnoho ľudí, ktorým by som verila, keď povedia, že niečo vydržia celý život. Ľudské záruky mi vždy pripadali veľmi smiešne. Život je neustály pohyb. V kuse padáme, točíme sa na zemi a chcieť, aby niekoho názor bol statický a nemenný je pre mňa nepredstaviteľné.
Je pravda, že ste herectvo nikdy neštudovali?
V divadle som hrala už od malička. Nikdy som netvrdila, že viem hrať, len že sa hraním celý život intezívne zaoberám. Už počas strednej školy som hrala v profesionálnom divadle, takže som nemala potrebu na seba upozorňovať alebo sa zviditeľňovať. Učila som sa od kolegov, s ktorými som práve skúšala.
Sama však vyučujete na pražskom konzervatóriu...
Ešte sa len učím učiť.
Špalkovej herecké vzory?
Jednoznačne krajan Bolek Polívka. Šesťročná som hrala v Šaškovi a královne, v divadle Husa na Provázku. Bolek bol pre mňa bohom v ľudskej podobe. Ďaľej je to Emília Vašáryová. Považujem ju za veľmi inteligentnú a tvárnu herečku. Nenechala sa skaziť životom okolo divadla, večierkami, cigaretami, dekadentným životom, ale keď vyjde na javisko, vyzerá, že tým všetkým prešla... A ešte k tomu má tri deti. Zdá sa mi to neskutočné a nerozumiem, ako to všetko stíha.
Dostali ste Leva za ženskú úlohu vo filme Smradi. Prečo ste pred Smradmi nedostali viac filmových príležitostí? Kvôli nálepke - divadelná herečka?
Myslím, že pomer medzi divadelnými a filmovými hercami sa pomaly začína vyrovnávať. Vždy to bolo len o zaškatuľkovaní. Forman napríklad nakrúcal s nehercami - ale vedel to s nimi. Presne odhadol farbu človeka, jeho schopnosti a použil ho. To viete, vždy ma naštve, keď sa obsadzujú typy a nie herci. Hlavne takí tí krásavci na efekt. Na druhej strane je dobre, keď to balansuje, lebo toto povolanie asi naozaj môže robiť úplne každý, kto má aspoň malú dispozíciu.
Režisér Týc prezradil, že ste odmietli zahrať niektoré pasáže zo scenára Smradov. Bolo to potrebné?
Bolo. Niektoré vety boli prešraubované, cítila som, že som z iného materiálu ako to, čo mám hovoriť. Možno je to tým, že som z Moravy a češtinu vnímam inak. Film má byť čo najcivilnejší, inak začne pripomínať televíznu inscenáciu a odtiaľ je len krok k tomu, že prezentujem text, ktorý mi bol zverený. Cieľom herectva je privlastniť si text natoľko, aby ľudia uverili, že ho tvoríte vy sami.
V Smradoch ste adoptívnou matkou dvoch malých Rómov. Miestny ľudia na vidieku tomu však nerozumejú, veď prečo ste si nemohli adoptovať nejakých „normálnych" Čechov?
Celý život sa pohybujem v prostredí, kde je normálne, že je niekto trochu šialený. Nosí pestré oblečenie, má dredy, náušnicu v nose a fajčí trávu. Okolo divadla sa vždy pohybovala spoločnosť ľahkých bláznov, aj asociálov. Realita dediny, a nielen tej, v ktorej sa dej filmu odohráva, je samozrejme úplne iná. Napríklad, ak na dedine žije nejaký homosexuál, má to dodnes hrozne ťažké. V meste sa skôr stratí, dostane sa do spoločnosti, kde sú na to ľudia zvyknutí, kde to nikoho neudivuje.
Smradi vypovedajú o stále existujúcej xenofóbii a rasizme. Použijem Váš citát:"Česká spoločnosť chce byť stredová, šedivá a nenápadná." Takto odhadujete Čechov?
Myslím si, že je to problém každej spoločnosti, kde niekto vybočuje. Vždy to bol a je problém všetkých vodcov a asociálov, ktorí sa vymykajú klišé. Vždy sa proti nim vytvorí skupina, ktorú takíto ľudia podvedome štvú. Sú podozriví len preto, že nestoja v dave, sú podozriví.
Myslíte si, že si vás teraz začnú filmári viac všímať?
Dúfam, že sa role len tak pohrnú. Filmovanie ma bavilo, ale asi nikdy nebudem typ, ktorý by vzal akúkoľvek úlohu. Som prieberčivá, musí sa mi páčiť text. Ak nie je veľmi dobrý, tak musím dôverovať režisérovi. Zarábať peniaze len tak naslepo je o ničom. Nemám tých peňazí až tak veľa, ale nemienim pre ne robiť niečo, za čo by som sa hanbila. Zatiaľ som nevzala ani reklamu, nebolo to potrebné. Je paradoxné, že za jeden deň nakrúcania dostanem toľko, čo za mesiac v divadle. A zďaľeka sa pri tom toľko nenadriem. Je to šialený nepomer.
Ako vyzerá relax hyperaktívnej herečky?
Po večierkoch veľmi nechodím. Skôr medzi priateľov. Mám rada prechádzky so psom, nekonečne dlhé vylihovanie v posteli s knižkou, skupinu Monkey business, tancovanie.. Som hrozne lenivá. Pohyb si musím naordinovať a musí byť spojený s niečím duchovným. Nemôžem ísť do posilňovne alebo na aerobic. Zbytočne dostanem depresiu, keď vidím ženy v úboroch, ako sa snažia dosiahnuť predpísaný kult krásy. Hovorím si, aké sme chudery a kam nás to stále pchajú, prečo nemôžeme vyzerať tak ako vyzeráme. Takže mne ostávajú len kone, bicykel a plávanie. A teraz budem pravdepodobne rúbať drevo.
Budete rúbať drevo?
Je to niekde vo mne. Presťahovali sme sa do starého domčeka asi desať kilometrov od bratovho. Tým pádom som prišla k dvom domácnostiami, čo je na takého praktického človeka, akým som, viac než dosť.
Možno ste rolu Moniky zo Smradov celkom neopustili.
Chcem žiť niečo pravdivé. Zdá sa mi, že toho umelého sveta je už dosť. Obzvlášť, keď robím divadlo, ktoré je umelé od začiatku do konca. Vymyslená ilúzia. Isteže potom chcem vedieť, či to, čoho sa držím, je naozajstné drevo, ktoré je stabilné a udrží.
Viete si predstaviť život bez divadla? Bez ilúzie?
Dôležité je život žiť... . Teoreticky by to išlo, ale nebudem zbytočne teoretizovať. Život ma ešte pred takéto rozhodnutie nepostavil. Zatiaľ sa dalo divadlo skĺbiť s čímkoľvek. Hrať divadlo určite nie je najdôležitejšia vec na svete. Sadiť stromy je tiež celkom dobré, ale o dva roky možno poviem niečo iné, predám dom a kúpim si kiosk na Václaváku...
kto je to
Petra Špalková (28) momentálne skúša s Jurajom Nvotom Bernhardovu hru Heldenplatz. Hrá v Divadle na Zábradlí, hosťuje v Národnom divadle, v Divadle v Řeznické, v Divadle v Celetné a v Švandovom Divadle. Je držiteľkou ceny Thálie 1997 ako aj prestížnej ceny Alfreda Radoka v kategórii talent Po menších úlohách vo filmoch Šeptej, Kolja, Babí léto získala hlavnú úlohu vo filme Smradi. Je sestrou Jakuba Špalka - herca, režiséra a duchovného otca divadelného spolku Kašpar, a manželkou divadelného režiséra Štěpána Chaloupku.
Autor: MARTINA PROCHÁZKOVÁ / Foto: JOSEF RABARA
