Christian Frei začal nakrúcať v sedemnástich. „Pri rannej ceste do školy som prechádzal popri múre, za ktorým stál kláštor. Bol som veľmi zvedavý, aký život sa za ním skrýva.“ Tak vznikol jeho prvý film. Študoval vizuálne médiá na katedre žurnalistiky a komunikácie vo Fribourgu. Natočil desiatky krátkych dokumentárnych filmov a tri celovečerné. Portrét o Jamesovi Nachtweyovi Vojnový fotograf očisťuje postavu fotografa od prívlastku „cynická hyena“. Vo Francúzsku, v Nemecku, USA či Iráne sa premieta v kinách. Na Slovensku a v Čechách ho môžu diváci zatiaľ vidieť na filmových festivaloch. FOTO - ČTK
Mnoho filmárov lákalo nakrútiť film o práci najuznávanejšieho vojnového fotografa na svete Jamesa Nachtweya. Ale on ich odmietal: „Ďakujem, ale nie je to možné. Vyrušovali by ste ma pri práci.“ Švajčiarsky režisér CHRISTIAN FREI mal však pripravenú odpoveď: „Nebudem vás rušiť. Použijem mikro-kameru, ktorá bude pripevnená na vašom fotoaparáte.“ Dva roky strávil s Nachtweyom v krízových oblastiach. Výsledkom je úprimný dokumentárny film Vojnový fotograf, ceny z festivalov dokumentárnych filmov - medzi nimi festival v Gente, Osake, Tel Avive, Kapskom meste či Kolíne - a nominácia na Oscara za dokumentárny film.
„Keby som získal Oscara, mohol by som stratiť ambície. Aj tak sa do dejín švajčiarskeho filmu zapíšem ako prvý švajčiarsky dokumentarista nominovaný na Oscara,“ povedal v rozhovore pre SME. Do Prahy pricestoval z Afganistanu, kde pripravuje nový film. Natáčanie prerušil kvôli 5. ročníku medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svet, ktorý sa práve skončil. Zasadol tu do poroty. Ostatným festivalom sa vyhýba. „Nestačí mi úspech a interview pre médiá. Potrebujem tvoriť ďalej.“
Ako vám napadlo využitie mikro-kamery upevnenej na Nachtweyov fotoaparát?
„Spontánne. V lietadle som listoval magazínom, kde som uvidel jeho fotografie. Pochopil som, že zábermi narúša klišé o vojnovej fotke. Vedel som, že jedine mikro-kamera na jeho prístroji by dokázala jeho prístup verne zachytiť. Kamera bola v takej blízkosti ako jeho fotoaparát.“
Vďaka tomu môžeme počuť, ako dýcha a stláča spúšť. Neprekážalo mu to?
„Toho som sa obával, ale všetko bolo malé a ľahké. Kamera vážila 100 gramov, jeden mikrofón mal pred ústami a ostatné veci v ruksaku na chrbte.“
Vaše predchádzajúce filmy nie sú z vojnových oblastí. Ako ste zvládali drsnú realitu?
Bolo to kruté. Naučil som sa, ako sa s tým vyrovnať. Pocítil som zodpovednosť za veci, ktoré sa ma dovtedy netýkali. Korešpondenti vo vojnových oblastiach boli veľmi priateľskí a vzájomne sme sa podporovali. Skutočná vojna sa veľmi líši od vojny z filmov.“
Čím?
„Nie je taká dobrodružná. Skutočná vojna je nudnejšia a smutnejšia.“
James Nachtwey hovorí vo filme, že vo vojne sa naučil veľa o sebe. Platí to aj o vás?
„Absolútne. Keď ste konfrontovaný s najhroznejšími situáciami, musíte prehodnotiť celý svoj život.“
Nelákalo vás po tejto skúsenosti zostať so štábom v krízových oblastiach?
„Nenakrúcam filmy o švajčiarskom syre, ale tiež nechcem byť korešpondentom z vojny. Nie som žurnalista.“
Nevyhľadaváte - tak ako Nachtwey - nebezpečné situácie, aby ste pocítili život?
„V tomto sme obidvaja zrelí na rovnakú nemocničnú posteľ.“
Prečo potrebujete expresný výťah do pekla?
„Veríme, že je nutné ukázať, čo sa tam deje. Potrebujem tiež objavovať cudzie kultúry a pocity. A je to aj o adrenalíne a viere, o smrti a živote.“
Čo ste sa od Nachtweyho naučili?
„Pristupovať k ľuďom s rešpektom. Ľudia obviňujú vojnových fotografov z krutosti viac ako vojakov. Vojnovú fotografiu nazývajú peep show utrpenia, pornografiou. Nachtweyovi však plačúce ženy nikdy nepovedali, aby nefotografoval.“
Viete prečo?
„Je to vďaka reči jeho tela. Je si jej veľmi vedomý a takisto si je vedomý seba. Interakcia s okolím je pre dokumentaristu najdôležitejšia. Závisí na detailoch.“
Dá sa to naučiť?
„Je to spojenie inteligencie a emócií. A ešte k tomu, pre ženy je atraktívny.“
Vo filme pôsobí veľmi vyrovnane, ale chýba tam úprimný smiech. Smeje sa?
„Smeje sa a aj rozpráva vtipy, ale nie, keď pracuje.“
Mohol by byť Nachtwey vojnovým fotografom, keby mal viac súcitu?
„Je to klamlivé. Keby necítil súcit, nemohol by zachytiť ten správny moment a jeho fotky by nemali takú silu. Ale na druhej strane, neostáva v oblastiach, aby sa o niekoho staral, a preto to vyzerá brutálne. Je ako turista. Ide do ďalšej vojny. Ale tiež som ho videl plakať. Bojuje sám so sebou. Tak ako my všetci.“
Autor: Praha
