Na návšteve

Miroslav Cipár
akademický maliar
otec Tatiany Svatošovej

Bola vaša dcéra niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Vždy bola absolútne bezproblémové dieťa. Skôr sme jej museli dohovárať, aby veci nebrala až tak vážne.
Vychovávali ste ju prísne?
Vôbec nie. Má dobrú povahu. Pamätám sa, že na vlastivede si robili zošity, v ktorých mali mať nalepené alebo nakreslené osobnosti - Hviezdoslav, Štúr a podobne. Samozrejme, že som jej ich kreslieval. Pripomínala mi to vždy týždeň dopredu.
Iste je to jej výhoda pri práci...
Nie vždy. Pripomínam jej, že v našej výtvarnej práci treba trochu voľnosti, ľahkomyseľnosti až rozvernosti.
Dcéra nie je bohém?
Skôr antibohém. Bohémske neresti sa na ňu nenalepili.
Čo na nej najviac oceňujete?
Zanovitosť a pracovitosť. Mal by som nájsť aj nejaké jej zlé vlastnosti, ale jednoducho ich nedokážem vydolovať. Je dôsledná, vážne berie prácu, rodinu, utužuje priateľstvá. Dokáže dôsledne korešpondovať. Napísať list, poďakovať sa, pripomenúť sa.
Ste si podobní v talente?
Neverím na talent. Predpoklady, ktorým hovoríme talent sú takmer rovnaké u všetkých ľudí. Ide skôr o to, ako si ich kto uvedomí a s akou energiou sa niektorej danosti zmocní. Aj ja som mal často pocit, že som netalentovaný, ale všetko je relatívne. Na druhej strane si myslím, že som lenivý človek a zanedbávam svoje predpoklady. Táňa si tie svoje dobre uvedomuje.
V čom ste úplne odlišní?
Som jej opak. Občas mi niečo vypadne z pamäti, potom sa musím ospravedlňovať. Nie som taký všestranný. Napríklad, Táňa sa jedného dňa rozhodla hrať na gitaru aj proti našej vôli a naučila sa.Hoci sme neverili, že ju do hudobky prijmú, stalo sa. My sa manželkou nie sme muzikálni, hoci hudbu milujeme. Na rozdiel odo mňa dcéra výborne pláva, lyžuje a cvičí taichi. Niekoľkokrát bežala beh Devín -Bratislava. Z USA som jej priniesol prihlášku na Bostonský maratón.
Zúčastnila sa ho?
Nie, ale páčilo sa mi, že mala snahu a chuť.
Za čo ste ju najviac chválili?
Keď sme sa na ňu hnevali, dožadovala sa odpustenia.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Obaja so ženou sme diskutujúce typy. Nahlas si čítame časopisy, noviny, ba i knihy. Sme stále spolu a vyhovuje nám to. Čítali sme spolu aj takú literatúru. Vždy sme však konali tak, ako sme odpozorovali od našich rodičov. Zdá sa mi smiešne, keď sa akýmkoľvek problémikom utekáme za psychológom. Radič by mal isté veci vedieť vyriešiť sám.
Rozprávali ste jej rozprávky?
Ale áno. Deťom sme sa venovali až tak, že sme ich oboch unavovali svojou prítomnosťou. Bolo im ľúto, že nemali na krku kľúče od bytu ako ostatní spolužiaci.
Čo myslíte, že by vám dcéra mohla vyčítať?
Svojim deťom som nevedel robiť protekcie. V rodinnom kruhu mi to tvrdo vyčítali. Nebol som schopný otvárať kľučky a prosíkať.
Myslíte, že si rozumiete?
Viac ako to. Snažíme sa vzájomne si vstupovať do svedomia. Dokonca sme si začali písať listy, pretože sa nám tak lepšie formulujú myšlienky.
Pomáhate jej nejako dodnes?
Už to nie je pomoc. Snažíme sa o svojej práci rozprávať. Napríklad, varujem ju pred izoláciou. Treba, aby bola v kontakte s inými umelcami a neuzatvárala sa do vlastného sveta. Musí nosiť kožu na trh a vyvíjať sa verejne. Umenie je o neustálej schopnosti zaujímať stanovisko. Ak už hovoríme o pomoci, bol som jej pomôcť pri Hrabalovej stene. Prežil som pri stavebných prácach celý jeden víkend ako robotník. Som na to hrdý.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Stretávame sa dosť často. Približne tri-štyrikrát do roka odcestujeme do Prahy a dcéra s rodinou zasa vždy raz za štvrťroka príde k nám domov.

Akademický maliar Miroslav Cipár má okrem dcéry Tatiany syna Vladimíra, ktorý pracuje ako exekútor. Tešia ho štyri vnúčatá. Minulý rok o ňom vyšla monografia z pera Fedora Krišku. Nielen preto považuje rok 2002 za úspešný. S jeho logotypmi sa mali možnosť zoznámiť milovníci výtvarného umenia vo Washingtone. Mal výstavy v Bratislave, Londýne a v Betliari. Jeho americká výstava je dodnes putovná. Miroslav Cipár je predsedom Tlačovej rady SR, spolu s manželkou Vilmou sa venuje charite a teší sa na mesačný tvorivý pobyt pri San Francisku v "stodole umelcov."

Tatiana Svatošová
akademická maliarka
dcéra Miroslava Cipára

Boli ste niekedy problémové dieťa a v čom?
Dúfam, že nie. Rodičia mali výchovu pevne pod kontrolou a "korekcia dráhy" prišla vždy skôr, kým problémy narástli. Vedela som však byť "nachumatá", ako otec nazýval moje trucovité, odmietavé a urážlivé nálady. Ako puberiaci sme s bratom Vladom zorganizovali pár akcií, s ktorými sa otec nemohol zmieriť. Ale verím, že časom už na ne zabudol.
V čom sa vám otec najviac páči?
Môj otec - dedo Miro, ako mu už roky všetci hovoríme, je originálny umelec a mysliteľ. Nesmierne si ho vážim pre jeho neutíchajúcu tvorivú energiu, ktorá sa zdá byť nevyčerpateľná. Obdivujem jeho pracovitosť, vytrvalosť, zaujatosť pre problém, neúnavné hľadanie nových riešení. Páčia sa mi jeho znalosti a záujem o literatúru, históriu, filozofiu či politiku.
Aké vlastnosti ste po ňom zdedili?
Rovnako sa nerada vzdávam bez boja. Spoločný je nám optimistický pohľad na svet a pevné morálne zásady.
V čom ste odlišní?
Dedo Miro má rád športové prenosy z televízie. Je schopný vstávať v noci a ráno nám nadšene rozprávať o priamom prenose zápasu profesionálov. Pamätá si zostavy futbalových jedenástiek z histórie kde a kto šampionát hral. Ja zasa uprednostňujem aktívny pohyb. Otec nemá takúto bytostnú vnútornú potrebu. Hovorieva: - V lese som už bol. Je intelektuál zakotvený v hlbokom vzdelaní, mne je bližšia intuícia a presvedčenie, že byť láskavý a priateľský je niekedy dôležitejšie ako mať pravdu.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Ťažko sa s ním polemizuje a len nerád prijíma kritiku. Je nekompromisný, prísny a sebavedomý. Naučila som sa ceniť si ho takého, aký je.
Rozprával vám rozprávky?
Nerozprával, on nám ich aj s Feldekom hral. V detskej izbe sme mali bábkové divadlo a oni dvaja si ho naozaj užili. Často sa bavili viac ako my. Rozprávky sme si čítali, knihy mali u nás vážené postavenie, hodnotili sa ako artefakty. Nosná bola ich výtvarná hodnota.
Pomáha vám nejako dodnes?
Vždy mi pomohol radou v rozličných výtvarných projektoch. Je veľký kritik mojej práce, nešetrí ma, ale ja viem, že to myslí dobre. Je to pre mňa dôležité a posúva ma to ďalej. Nedávno mi splnil sen - vyslal na dámsku jazdu moju mamu, dcérku Terezku a mňa na týždňový pobyt do zasnežených Vysokých Tatier.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Ako sme sa s bratom Vladom strkali. Na spoločné bicyklovanie, na výlety za Rudom Slobodom do Devínskej Novej Vsi. Na spoločné pobyty na Kysuciach v otcovom rodisku.
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Neviem. Vždy ho však poteší nová kniha o filozofii, kvalitný sypaný čierny čaj, doma niečo napečené. Ale chcelo by to asi niečo zorganizovať.
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
Nie som si istá. Nebudem asi ďaleko od pravdy, keď vyslovím presvedčenie, že to bola moja mama. Veď mala iba šestnásť rokov, keď sa zoznámili. Som rada, že ho neodmietla a že sa stali našimi rodičmi.

Výtvarníčka Tatiana Svatošová - Cipárová študovala v Prahe na VŠUP u profesora J. Solpera a v Paríži v ateliéri ilustrácie a knižnej typografie u profesora Gianniniho. Venuje sa grafickému dizajnu, ilustrácii, typografii, monumentálnej maľbe, realizáciám v architektúre, voľnej maľbe, kresbe a grafike. Devätnásť rokov žije v Prahe a s manželom architektom vychováva dcéru Terezu. Je poslankyňou za mestskú časť Praha 8. Na počesť Bohumila Hrabala vytvorila monumentálnu maľbu na betónovej stene na Palmovke, na mieste, kde stál Hrabalov legendárny dom na hrázi(věčnosti).