Monica Bellucciová a Bruce Willis. FOTO - MOVIEWEB
Slzy slnka (Tears of Sun) * USA 2003 * 118 minút * Réžia: Antoine Fuqua * Scenár: Alex Lasker, Patrick Cirillo * Hrajú: Bruce Willis, Monica Bellucciová, Paul Franciser, Eamonn Walker, Tom Skerritt * Premiéra: 24. 4. 2003
Bruce Willis si môže hrať v takých filmoch, v akých chce. Málokomu sa podarí získať takéto výsadné postavenie a málokto ho potom dokáže využiť.
Hovorí, že keby bol mladší, bojoval by v Iraku - keďže omladnúť nemôže, tak si veliteľa špeciálneho komanda zahrá aspoň v Tears of Sun. Už nemusí len baviť, a tak tvrdohlavo zachraňuje príbehy „drsnej školy“. Hrá správnych chlapov, čím ďalej, tým menej rozpráva, nejde už len o strieľanie, občas sa tvári, že rozmýšľa. Je zároveň aj jedným z posledných hercov, čo nevyzerajú ako manekýnky s trojdňovým strniskom. Že diváci prestávajú chodiť v takých počtoch ako kedysi, to ho už asi nemusí trápiť.
Dej fiktívneho príbehu sa odohráva v Nigérii po vojenskom prevrate, keď víťazní moslimskí Fulbovia zo severu usilovne likvidujú kresťanských Ibov z juhu. Ešteže sa vyspelejším civilizáciám včas podarilo miestne kmene zbaviť ich primitívnych tradičných náboženstiev. Väčšie nigérijské národy sa vo filme nespomínajú.
Predchádzajúce Willisove filmy boli čiernobiele, aj tu bojuje čisté dobro so zlom. Kým komando zachraňuje krásnu lekárku a nie celkom dobrovoľne aj jej mobilných pacientov, je to všetko v poriadku. Civili z kresťanskej misie určite za vojnu príliš nemôžu a nikto by ich nenechal s radosťou povraždiť.
Nikto sa nemôže čudovať, že veliteľ poruší rozkaz a zavesí si na krk desiatky bezvýznamných civilov, aj keď si sám nevie vysvetliť, prečo. Okrem toho žiadosť o záchranu prišla od kohosi, kto vyzerá ako Monika Bellucciová a žiadny klasický hrdina by dáme nepovedal nie. Istá čiernobielosť predsa k dobrodružným filmom patrí.
Problém nastane, keď sa ukáže, že v skupine zachraňovaných je aj syn zabitého prezidenta a kmeňový kráľ v jednej osobe. Odvtedy sa film snaží presvedčiť, že kresťanská strana je jednoznačne dobrá a spravodlivá (aj keď dnešný nigérijský prezident sa naozaj snaží) a na druhej strane stoja čistí netvorovia - tu už sa stáva čiernobielosť trochu drzosťou. Bezcitní americkí politici navyše prikážu hrdinským vojakom, aby sa chlapca zbavili, čo je dosť silná káva na niekoho, kto chce stabilitu v regióne - príbeh sa tu stáva krajne nedôveryhodným.
Afrika je fotogenická, Bellucciová je pekná aj s blatom na tvári a hrá o triedu lepšie ako zvyčajne zachraňované kačenky. A lekárov, ktorí budú plakať, že ich chorých zverencov bolia nohy, aj keď vedia, že ak povstalcom neutečú, skončia nakrájaní mačetami, je aj v skutočnosti dosť. Aj preto je prvá „neakčná“ časť filmu napokon o dosť lepšia ako bojové scény v druhej časti, ktoré sú navyše technicky dosť odfláknuté.
Horšie sú na tom členovia malého záchranného tímu, ktorí poväčšine len sledujú svojho šéfa ako mopslíci a recitujú vety, ktorými mu majú urobiť radosť.
Koniec je rovnako únavne oslavný, ako vo väčšine Willisových filmov, chýba len potlesk. Napriek tomu je na Willisovej tvrdohlavosti niečo sympatické. Ak má šou ísť ďalej, pokojne môže aj takto.
BORIS ZEMKO
