Francúzska televízna spoločnosť TF1 uviedla tento víkend „angažovanú“ verziu reality show Big Brother s dvojzmysleným nazvom Nice People. Dvanásť mladých ľudí - šesť dievčat a šesť chlapcov prežije nasledujúce tri mesiace pred televíznymi kamerami v luxusnej vile v Nice. Podobne ako v iných verziách reality show sa bude ich počet za prispenia hlasovania divákov znižovať, až kým sa vo vile neocitne finalista, na ktorého čaká - tentoraz v reálnom svete - výhra 300 000 eur.
V skutočnosti však Nice People zodpovedá francúzskej predstave o dnešnej Európe. Predovšetkým ide o kontinent, ktorý francúzska zahraničná politika formovaná generálom de Gaulleom vníma od Atlantiku po Ural. Vo „francúzskej“ Európe sa, podobne ako v Nice People, komunikuje skôr vznešeným jazykom francúzskych kráľov a literátov ako angličtinou. Každý z mladých ľudí z jedenástich európskych krajín sa venuje presne tomu, čomu by sa v povrchných predstavách o iných Európanoch venovať mal: Španielka tancuje flamenco a dodržiava siestu; Angličanka je škaredá, pije alkohol a vie sa správať pri stole; Fín chodí do sauny, Poľka sa venuje hudbe, no nezabúda na tanky v uliciach Varšavy v osemdesiatom prvom, Ruska sa stravuje výhradne kaviárom atď… Jednoducho, cieľom show je ukázať, že naše klišé predstavy o iných sú v skutočnosti pravdivé.
Druhým typickým znakom európskej televíznej integrácie á la francaise je sociálna štruktúra mladých Európanov. Z dvanástich vo vile sú traja študenti dramatických umení, jedna manekýnka (Ruska, zrejme na udržanie mýtu o krásnych plavých slovanských ženách). Zvyšok sa venuje bankovníctvu, obchodu a financiám.
Je zaujímavé pozorovať, že francúzska televízia si pravdepodobne neuvedomila, ako pomerne presne takouto zostavou vyjadrila súčasné ašpirácie európskej konštrukcie. Európa napriek snahám mnohých a predovšetkým francúzskych politikov vyzerá zatiaľ skôr ako zóna voľného obchodu, kde nás spája iba Európska centrálna banka, spoločná mena a obchodné zákony. Zatiaľ čo Európa ako priestor spoločných kultúrnych, náboženských, umeleckých tradícií a stimulov zaostáva - a to nielen v Nice People, ale v celej luxusnej vile nášho kontinentu. Francúzskej produkcii preto patrí vďaka, že nám nenásilnou cestou moderného entertainmentu ukázala skutočne žalostnú stránku európskej integrácie. Projektu, ktorý ak nemá zahynúť, bude sa musieť pohnúť smerom k užšej integrácii bez toho, aby sa vopred selektovalo tvrdé jadro budúcej európskej federácie.
Je totiž viac než pravdepodobné, že podobne ako sa Talian mal k Poľke hneď prvý večer vo vile v Nice, môžu sa nové členské štáty pripojiť k stúpencom takejto tesnejšej integrácie okamžite po 1. máji 2004.
Autor: MICHAL HAVRAN jr.(Autor je doktorandom na Fakulte humanitných vied Univerzity Marca Blocha v Štrasburgu)
