Dlhé plavé vlasy sú spustené pozdĺž úzkej tváre. OLGA SOMMEROVÁ (1949) je zosobnením dôstojnej elegancie. Jej reč i gestá sú vláčne. Ak sa jej však niečo znepáči, pohyby sa zrýchlia a objavia sa aj hrubšie črty. „Aj žena chce brať. Nechce byť len nádobou, ktorá poslúži,“ hovorí v takých chvíľach Sommerová, no vzápätí prechádza do pôvodnej polohy antickej Grácie. „Chce to len odvahu vidieť rozdiely.“
Olga Sommerová patrí k najväčším osobnostiam českého dokumentárneho filmu. Nakrútila 77 filmov, za ktoré získala 25 cien na domácich a zahraničných filmových festivaloch. V rokoch 1991 - 2002 pôsobila ako docentka na pražskej FAMU, kde viedla katedru dokumentárnej tvorby.
Dnes sa jej tvár pozerá z vitrín kníhkupectiev. Začiatkom roka jej vyšla kniha O čem sní ženy 2. Jej hrdinkami sú ženy z priateľského okruhu Sommerovej. Výsledok? Opäť bestseller. Na nedávnom knižnom veľtrhu v Prahe patrila Olga Sommerová k najvyhľadávanejším osobnostiam.
Spontánnosť bez kamier
V rozhovoroch sa rozoberajú rodičia, manželstvá, materstvá, rozvody aj týranie. Oslovené ženy o tom hovoria s až šokujúcou úprimnosťou. Oproti prvému dielu vznikali rozhovory bez prítomnosti kamier. „Pripúšťam, bez kamier to bolo spontánnejšie a azda aj drsnejšie,“ povedala v rozhovore pre SME Olga Sommerová. Navyše, štyri z mojich priateliek žijú dlho v zahraničí, čo im umožnilo zaujímavo porovnávať realitu v Čechách a iných krajinách.“
Spontánnosť svedectiev však nebola jediná príčina, že kniha sa opäť stala bestsellerom. Po premiére filmu a vydaní prvej knihy autorka pochopila, že existuje hlad žien po načúvaní životným príbehom iných žien. „Sú zvedavé, ako naše družky so spoločným ženským údelom riešia podobné životné situácie vo vzťahoch k manželom a deťom.“ To je aj zmysel filmu a kníh? „Áno, hrdinky aj čitateľky reflexiou svojej životnej cesty dávajú navzájom odvahu vykročiť k slobode a uvedomiť si svoju skutočnú cenu.“
Kto z koho
Olga Sommerová bola manželkou hudobného skladateľa Vladimíra Sommera, teraz je vydatá za režiséra Jana Špátu. Z prvého manželstva má syna Jakuba, z druhého dcéru Olgu. Hoci je neorganizovaná, zaraďujú ju k najvýraznejším postavám českého feminizmu. Čo na to manžel? „Tieto veci máme s Janom už dávno prediskutované. Neprekážajú nám v normálnom, rovnom vzťahu. Hm, je to zvláštne. Hneď ako sa ozvete za práva žien, okamžite vás označia za feministku. Nie je to tak. Nekladiem mužom úplnú vinu za tento stav. To ženy by sa mali vymaniť zo svojej submisívnej pozície.“
Podľa nej sú ženy v Čechách sto rokov za opicami. Nepestuje sa tam spoločenské vedomie rovnosti, nekultivuje priestor vzájomných vzťahov medzi mužom a ženou. Na Západe sa tak deje už štyridsať rokov. Všelijaké poradne pre ženy, ktorými sa živia psychológovia v rôznych časopisoch, sa vraj nedajú brať vážne. „Je to stále na tému - kto z koho. Cenná je iba úprimná sebareflexia. Verím v silu autentických životných svedectiev žien.“
Ponížení a urazení
Pre Olgu Sommerovú je najväčším zadosťučinením, keď jej čitateľky pošlú listy so znením: príbehy vašich priateliek mi dali silu. Alebo: rozhodla som sa, že už nechcem takto ďalej žiť so svojím trýzniteľom. Ako tvrdí, najkratšia a zároveň najobťažnejšia cesta je individuálna vzbura každej ženy, ktorá zatúži po tom, aby sa oslobodila. „V tom jej žiadne centrum nepomôže. Žena, ktorá sa nevie vzoprieť sama, nemôže od nikoho nič chcieť. Taká by si nemala ani sťažovať.“
Sommerovej dokumenty - napríklad Ztracená duše národa, Máňa, Feminismus po česku, Miluj blížního svého - sú najmä o ľuďoch z okraja spoločnosti. Ako by povedal Dostojevskij, sú to ľudia urazení a ponížení.
Vždy ju trápili menšinové či diskriminované skupiny obyvateľov, no niekedy si nie je istá, či jej snaha má aj spoločenský vplyv. „Občas sa mi zdá, že môj hlas čomusi pomáha. Potom chytím depresiu a chcem sa skryť dakde pod stôl.“
Sommerová a depresia? „Tvrdosť je len vonkajšie zdanie. Vnútorne by som sa rozdala všetkým. Nedelím spoločnosť na mužov a ženy. Zaujímajú ma všetci.“
