Od roku 1994 prešli The Cardigans veľký kus cesty. Postupne nám ponúkli retro-pop s nádychom sixties, nezávislú gitarovku, ukojili svoje experimentátorské chúťky a najnovšie sa zastavili kdesi v Amerike.
Po albumoch Emmerdale, Life, First Band On The Moon a Gran Turismo máme v prípade Long Gone Before Daylight do činenia s naj(roz)vážnejším dielom sympatických Švédov. Miestami pôsobí tak naliehavo, rockovo, až vzniká dojem, že to ani nemôže byť tá istá kapela, čo ešte pred pár rokmi bavila len Japoncov, ktorí ulietavali na poklesnutých hybridoch gýču a umenia. So zmenou alebo aspoň výrazným upokojením hudby, ktorej teraz dominujú pomalšie až stredné tempá, prešla zmenou aj líderka skupiny Nina Persson.
Cukríková Bambuľka v klipe pilotného singla For What it‘s Worth vyzerá ako láska Forresta Gumpa, dieťa zvädnutých kvetov. No podľa všetkého ide o veľmi starostlivo zanedbaný imidž – tmavé vlasy, tmavé očné tiene, bledá pokožka – a nie dôsledok skupinových drogových orgií. Napriek tomu si atmosféru hipisáckej Ameriky šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov môžete vychutnať dosýta.
Na nedávnom Perssonovej sólovom debute v podobe projektu A Camp bol evidentný záujem o hudbu typu Crosby, Stills, Nash And Young a aj piata LP The Cardigans má veľmi blízko ku škatuľke alt-country. Severania však nepohrdnú ani folkrockom, v rámci normy experimentujú (inštrumentálne pasáže v Couldn‘t Care Less či Feathers And Down) a niektoré refrény (napríklad nový singel You‘re The Storm) ich usvedčujú z veľkého popového majstrovstva. Trošku prekvapujúca je absencia akejkoľvek módnej elektroniky. Prekvapujúca vzhľadom na to, že basgitarista Magnus Sveningsson nedávno vydal projekt Righteous Boy plný break-beatov a syntetiky.
Long Gone Before Daylight sa javí ako dosiaľ najlepší album The Cardigans. Nejde o lásku na prvý pohľad ospalé tempá, rozvláčne gitary, nevšedné harmónie zavše kladú na pozornosť poslucháča veľké nároky. A to je len a len dobre.
Autor: DANIEL BALÁŽ
