Nedávno ste sa vrátili z Nemecka. Na čom ste pracovali?
S vynikajúcim trubkárom Joachimom Schäferom sme dokončili nahrávku nášho tretieho cédečka s barokovou hudbou a pripravovali sme sa na spoločné koncertné vystúpenia.
Starú hudbu ste študovali v Holandsku?
Nielen starú - využil som tam všetky možnosti, ktoré mi Kráľovské konzervatórium v Haagu poskytovalo. Nikdy nezabudnem na koncerty a workshopy, ktoré som tam zažil. Pochopil som, že interpretovať hudbu má zmysel len vtedy, keď sa to robí dokonale a všetky zložky sú naplno prepojené.
Znamená to, že ste veľmi náročný na technickú zručnosť hráčov?
Zručnosť hráčov je iba jedným z prostriedkov k dosiahnutiu skvelej interpretácie. Dôležité je oživiť predstavu o znení hudby. Notový zápis je len na papieri, nie je ho počuť. My z neho musíme „vytiahnuť" hudbu tak, aby zaznela v plnej nádhere.
Veria členovia orchestra vašej interpretácii?
Keď robím nezávislé projekty a mám možnosť vybrať si hudobníkov, spolupráca je ideálna. Na úrovni inštitucionálnych prevádzok si všímam, že sa často dostávajú do slepej uličky. Pracoval som po celom Slovensku a viem, že takýmto telesám často unikne, ako stratili iskru, ktorá je v hudbe dôležitá. Ich produkcia už dávno nie je slávnosťou.
Myslíte si, že pre každý projekt treba zostaviť vždy nový orchester?
Viem si predstaviť aj ideálnu prevádzku, keď si inštitúcia zaumieni, že jej cieľom bude naozaj špičkové umenie, ktorým sa dotkne zázraku, keď zvuk hudby zaznie v dokonalosti súhry. Viedenskí filharmonici napríklad tento smer dlhodobo vyvíjajú a výsledkom je, že ich koncerty sú beznádejne vypredané, niektoré aj na polroka dopredu a abonentky dostanete až po ôsmich rokoch. V našom kontexte sú to takmer nepredstaviteľné veci.
Nie je to tým, že by boli Viedenčania kultúrnejší?
Tam, kde dlhodobo funguje tradícia špičkových produkcií, vzniká silný fenomén koncertného života. A publikum je jeho súčasťou.
V Bratislave ste nič také nezažili?
Na prelome 80.- 90. rokov som bol svedkom skvelých koncertov Bohdana Warchala. Úžasné hudobné zážitky mi ponúkla aj Musica aeterna. Dnes mi tu chýba mimoriadna interpretačná kvalita. Na to, koľko je tu podujatí, je stále veľa priemeru.
Vidíte konkrétne riešenia?
Mali by sme zmeniť pravidlá hry. Rekonštruovať inštitucionálne prevádzky tak, aby ich cieľom bol nasledovaniahodný produkt. Hudba je poslaním, tomu treba prispôsobiť aj stav v inštitúciách.
Vidíte na Slovensku oblasť, ktorá by dosahovala podobné umelecké kvality?
Ľudia v našich divadlách udržali svoje remeslo veľmi vysoko. Keď v umení existuje niekto, kto udáva vysoký tón, ostatní musia zvýšiť tempo a porozmýšľať, ako byť lepšími.
Je pozícia dirigenta mocenská?
Pre mňa je to prežitok. Dirigentovou úlohou je zjednotiť koncepciu tak, aby dosiahol čo najlepšie znenie, a nie to, aby bol nadriadenou bytosťou. Dôležité je spojiť všetky sily rovnomerne. Len vtedy sa dostaví zážitok.
Máte nejaký dirigentský vzor?
V Holandsku mi objasnili princípy dirigentského remesla osobnosti ako Jan Boogarts, Jac van Steen a Ed Spanjaard. Na Slovensku mi pomohli pochopiť súvislosti Bystrík Režucha, Peter Hradil a Michal Galovec. Som veľmi rád, že som mal možnosť pracovať s Dr. Ľudovítom Rajterom. Zo svetových dirigentov ma inšpirovali Herbert von Karajan, John Eliot Gardiner a najmä Claudio Abbado.
Nemáte chuť odísť do zahraničia?
Na Slovensku som preto, lebo sa mi tu páči, sú tu fajn ľudia. Ak sa naozaj na niečom zhodneme, vieme do toho vložiť srdce. Naša spontánnosť je veľkou výhodou - keď sa všetci stretneme v jednom bode, vtedy energia hudby zaznie ako laserový lúč.
Na posledných BHS ste dirigovali melodrámy Jiřího Antonína Bendu. Hoci to bol nákladný projekt, diváci videli len dve predstavenia. Prečo?
Bola to objednávka Bratislavských hudobných slávností v rozsahu dvoch scénických predvedení. Tieto diela boli veľkou inšpiráciou aj pre W. A. Mozarta. Ide o zvláštny scénický útvar, v ktorom hudba operným spôsobom sprevádza hovorené slovo. Som šťastný, že som tieto zriedkavo uvádzané diela mohol hudobne viesť spolu so súborom Musica aeterna a režisérom Michalom Spišákom, v hlavných úlohách s Lenkou Barilíkovou a Kristínou Turjanovou. Pre ekonomickú náročnosť tohto projektu ho však nebolo možné uviesť znovu.
Nestáva sa umelecká náročnosť prekážkou pre získanie väčších prostriedkov?
Kultúra nie je len o tom, že zahráme nejaké pesničky alebo koncert. Ľudia sú v prvom rade nehmotné bytosti, ktoré fungujú na spojitosti s energiou. Energia hudby jednoznačne pôsobí blahodárne na ľudské spoločenstvo. Ak sa ľudia koncentrujú na negatívnu energiu, potom aj ich život obsahuje jej prvky, a naopak. Náš život je výsledkom našich myšlienok. V Holandsku si napríklad všimli, že kultúra humanizuje ľudské vzťahy, poznačené nepríjemnou ekonomickou realitou. Myslím, že ekonomický systém je zrelý na prehodnotenie svojho smerovania.
Nie je to vízia do ďalekej budúcnosti?
Všetko môže pomerne rýchlo ináč. Veci sa dajú riešiť na princípe, ktorý využíva najprogresívnejšie poznanie ľudstva. Takéto možnosti tu už predsa dávno sú. Napríklad vedec John Nash, o ktorom bol nakrútený film Čistá duša (Beautiful Mind) dostal Nobelovu cenu za novátorské dielo z oblasti ekonomiky .Jeho Equilibrium pojednáva o tom, že najefektívnejšie funguje ekonomika, v ktorej sú všetky jej súčasti navzájom harmonizované. Tým je všetko povedané. Otázka znie, že kto z tých, ktorí riadia chod vecí verejných, má o progresívnych riešeniach vedomosť.
Nie je to utópia?
To, čo žijeme, je podobné utópii! Ľudia sú finančne vyťažovaní inštitúciami, sú nútení platiť poplatky, dane a potom sú svedkami toho, ako neefektívne predstavitelia štátu s ich peniazmi nakladajú. Vďaka 89. roku som pochopil aj to, že nemôžeme žiť svoj súkromný život doma medzi štyrmi stenami, mysliac si, že to ostatné sa nás netýka. Všetci sme ponorení v tom istom guláši. Naozaj musíme veci vyriešiť tu a teraz, všetko je prepojené. Ľudia na svete sú príbuzné bytosti rovnakého druhu, v 99,9 percentách genetického kódu sme totožní, rozdiely sú v tých zvyšných promile. Ak toto naučíme deti, tak kto už bude chcieť byť rasistom?
Nie ste vo svojom uvažovaní osamotený?
Necítim sa tak. Naopak, mám pocit, že počet ľudí, ktorí zmýšľajú podobne, sa zvyšuje. Sme vlastne programovaní spoločnosťou, ktorá namiesto toho, aby rozvíjala to najlepšie, čo tu existuje, prednostne rozvíja kontrolu a dozor nad slobodnými bytosťami.
Po štrnástich rokoch po revolúcii nedávate našej spoločnosti najlepšiu známku...
Dávam tú najlepšiu, lebo veci sú také, aké sú, a tak ich musíme aj prijať. Môžeme však využiť schopnosť človeka meniť seba samého a prostredie okolo. Dnes pokladám za hlavnú myšlienku perspektívneho smerovania to, že sme všetci súčasťou jedného celku, existujeme vo vesmíre, bez ohľadu na akékoľvek politické systémy a záujmy. Sme prepojení neviditeľnou energiou, a tak, ako počasie nemá hranice, ani ľudský duch ich nemá. Preto sa môže stať napríklad aj to, že vynález telefónu bol nezávisle od seba patentovaný dvoma rozdielnymi ľuďmi v ten istý deň.
Tak, ako u Járy Cimermana, však?
Presne tak! (Smiech.) „...Teď, teď tady byl!"
Skúsili ste si aj herectvo. Nedáte sa naň?
Je to moje hobby. Nerobil by som ho ako zamestnanie, ale rád som prijal zopár ponúk od zaujímavých režisérov, ako napríklad Stanislav Párnický a Eva Borušovičová. S Kopytovcami som v Štúdiu S prežil zlaté obdobie, bola to obrovská škola, za ktorú som vďačný pánom Lasicovi a Satinskému a kamarátovi Jarovi Filipovi.
Hrali ste so svojím bratom Sávom v divadle, teraz hráte v kapele Sax & Jay. Ovplyvňujete sa dodnes?
Iste, ovplyvňujeme sa odmalička, našli sme sa v jednej detskej izbe. Naša kapela je zaujímavá v prístupe k hudbe ako takej, stojí na improvizáciách. Ako hovorí náš rapper Artex - je to taká ľudová kapela, kto príde, ten si zahrá. Hrali sme s Oskarom Rózsom, Martinom Wittgruberom, Petrom Lipom a jeho synom Petrom, s mladým Jankom Lehotským, s Jankou Kirschner a Mishou.
V 89. roku ste boli vodcovskou osobnosťou študentského hnutia. Nechýba vám to?
Takúto otázku si nekladiem, vodcovstvu neprikladám špeciálny význam. V toku života je dôležitá každá existencia, a preto je sila reťaze je taká, ako je silný jej najslabší článok.
Dirigovali ste Beethovenovu symfóniu podľa originálneho zápisu - urtextu. Išlo o jeho rukopis?
Bolo to moderné vydanie anglického muzikológa na základe starostlivo zhromažďovaných dobových materiálov. Nebola to ľahká úloha, pretože originál 9. symfónie pôsobí ako vojnové pole. V reprodukcii rukopisu som mal vážne problémy identifikovať to, o čom som vedel, že by tam malo byť. Pracovať s partitúrou, ktorú vydal Jonathan Del Mar, bolo pre mňa objavným. Porovnával som partitúru s dostupnými vydaniami, a až ma zarazilo, koľko som našiel rozdielov.
Ako je to možné?
Vždy si niekto myslí, že je múdrejší ako originál. Vydavatelia odjakživa zasahovali do rukopisov a voľakedy, ešte na začiatku minulého storočia, aj dirigenti upravovali partitúry. Aj o Musorgskom je známe, že Rimskij-Korsakov mu niektoré skladby upravoval, lebo sa mu zdali byť príliš príkre. Čo by, chudák, povedal na hudbu 20. storočia...
Ako vnímate to, že ľudia majú k vážnej hudbe rezervovaný vzťah?
Práve preto, že je nezrozumiteľne podávaná! Ak je hudba dokonale interpretovaná, môžete doniesť trebárs babku z Brezna, posadiť ju na Brucknera, a ostane počúvať s otvorenými ústami až do konca.
Nezdá sa vám, že sa táto hudba stáva len elitnou záležitosťou?
V Košiciach som s Košickou filharmóniou dirigoval dvanásť koncertov, naštudoval som napríklad Prokofievovu baletnú symfóniu Romeo a Júlia a podľa reakcie mladých ľudí som mal pocit, že sme sa naozaj dotkli podstaty. Ak ponúkneme strhujúcu interpretáciu, nebude koncertný život len elitnou záležitosťou.
Kto je to
Anton Popovič (37), dirigent, skladateľ a aranžér, v novembri 1989 líder študentského hnutia. Pravidelne diriguje Komorných sólistov Bratislava a súbor Musica aeterna, hosťoval v Štátnych filharmóniách v Košiciach a Brne, v Komornom orchestri Cappella Istropolitana, viedol Mozart Ensemble Berlin-Branderburg, Symfonický orchester v Pécsi, súbor pre súčasnú hudbu VENI... Koncertoval v mnohých cykloch starej hudby i súčasnej Melos-Étos. Vo svetovej premiére uviedol viaceré diela slovenských i zahraničných skladateľov. Realizoval nahrávky skladieb Vladimíra Godára, profilové CD Petra Zagara, spolupracoval na dvoch CD Pavla Hammela. Naštudoval hudobné nahrávky Vladimíra Godára k filmom Záhrada a Krajinka, a k českému filmu Návrat idiota. V poľskej Lodži pripravil Mozartovu Figarovu svadbu. Vyskúšal si aj herectvo - v slovenskom filme Ticho po búrke stvárnil hlavnú postavu, účinkoval vo viacerých vystúpeniach divadelného zoskupenia Kopytovci so svojím bratom Sávom, s ktorým hrá aj v kapele Sax&Jay.
Povedali o ňom:
Boris Farkaš, herec:
Je to veľmi vzdelaný, sčítaný, inteligentný, bystrý a talentovaný človek, až do tej miery, že niekedy pôsobí, akoby chcel pretromfnúť samého seba.
Pavol Hammel, hudobník a spevák:
Vážim si ho ako všestranného hudobníka. Veľkou mierou prispel k tomu, že sa moje CD Unplugged, v ktorom aranžoval a dirigoval symfonický orchester vo verejnej nahrávke, pre mňa stalo krásnym comebackom.
Vladimír Godár, skladateľ:
Prvýkrát som Tona zaregistroval ako hráča na trúbke v roku 1987 na koncerte bigbandu Konzervatória v Redute, ktorého druhá polovica bola venovaná Mariánovi Vargovi. Zdalo sa mi vtedy, že vyrastá silná umelecká generácia, ktorá sa čoskoro musí dostať k slovu. Onedlho sme si aj spolu zahrali. Keď bol potom modelovým študentom počas novembrových dní 1989, to sme už boli priatelia, žasol som nad jeho výdržou.
Politika mu narobila nemalé študijné problémy. Nejakým nedopatrením som vtedy učil na VŠMU a na jednej schôdzi katedry ho pedagógovia chceli vyhodiť zo školy, ale nevedeli sa dohodnúť, kde sa práve nachádza. Napokon sa zhodli na tom, že odišiel s prezidentom Havlom na ono slávne newyorské podujatie. Tak ho teda nevyhodili a školu aj doštudoval.
Tak vznikol pred našimi očami prvý slovenský muzikant, ktorému neboli ľahostajné spoločenské problémy. Z politiky si odniesol prax vyjednávača, v hudbe zas vyznáva európsky ideál harmónie. Tieto dva svety sa len výnimočne dajú spojiť a ich syntéza býva zväčša asymetrická - politika hudbu prevalcuje, má na to totiž prostriedky. Tóno Popovič sa už dlho snaží o ich zladenie, je teda tým, čo sa nazýva čudným slovom „idealista". Skutočnosť, že Tóno si dodnes nepoplietol obe oblasti, z neho robí výnimočného umelca.
Veľmi mu želám, aby mu toto jasné rozlíšenie ostalo, a to aj napriek tomu, že ani tá jeho a napokon ani tie ďalšie „silné umelecké generácie" sa u nás dodnes k slovu nedostali.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ
