Emöke Vargová na výstave svojich malieb v Mirbachovom paláci. FOTO SME – PAVOL MAJER
Keď sa výtvarník, ktorý vyštuduje maľbu a učí na Katedre maľby Vysokej školy výtvarných umení, predstavuje výstavou malieb, nemalo by na tom byť nič čudné. Lenže v prípade Emöke Vargovej to tak celkom nie je. Jej doménou boli doteraz trojdimenzionálne objekty. „Samozrejme, že po absolvovaní štúdia som začala či skôr chcela maľovať, ale keď som si natiahla plátno a zobrala farby, zistila som, že toto médium ma neuspokojuje. Tak som s tým jednoducho prestala. A naopak, tie trojrozmerné nápady sa mi zjavovali aj v spánku,“ hovorí počas prechádzky v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy, kde je inštalovaná výstava Modrá, šedá, oranžová.
Spolu s Patrikom Kovačovským a Petrom Ondruškom, ktorí sa doteraz venovali tiež hlavne objektom, si jedného dňa sadli a dohodli sa, že urobia maliarsku výstavu. „Pravda, také jednoduché to nebolo, zmena média je komplikovaná záležitosť. Kedy a prečo k nej došlo u mňa, presne neviem a ani to neskúmam. Ale až taký veľký skok to zasa nebol, k plošným veciam som sa už mierne blížila vo svojich šitých objektoch, ktoré už vzdialene pripomínali akési mäkké obrazy.“
Emöke Vargová patrí k špičke početnej generácie úspešných mladých slovenských výtvarníčok. Nemyslí si, že ide o náhodnú populačnú vlnu. „To, že dnes výtvarnícku komunitu tvorí veľa žien, je už nezvratný proces. Nič na tom nezmenia ani ešte stále sa vyskytujúce názory zatracujúce ženy vo výtvarnom umení. To by ste sa čudovali, čo všetko sa na túto tému dá počuť. Samozrejme, nesúhlasím s tým, ale určite pre to nebudem chodiť po uliciach s nejakým transparentom.“
Skôr sa zamýšľa nad tým, ako ďalej zvyšovať kredit ceny pre najlepšieho slovenského výtvarníka do 35 rokov, ktorá je dnes pomenovaná po Oskárovi Čepanovi.
Ona ju získala za rok 1999 (v tom istom roku patrila ku skupine výtvarníkov, ktorých predlohy boli súčasťou slovenského „tetovacieho“ projektu na benátskom bienále), a ako jej laureátka absolvovala trojmesačný pobyt v Spojených štátoch a využila ponuku samostatnej výstavy v bratislavskej mestskej galérii. „Je to jedinečná šanca poznať inú kultúru, preto mi je smutno, keď niekedy treba pre účasť na súťaži robiť takmer nábor. Niektorí mladí výtvarníci jej akoby a priori nedôverovali. Nech už sú ich dôvody akékoľvek, každému by som radila, nech sa do súťaže prihlási. Aby sa nestalo, že cena obíde niekoho, kto si ju zaslúži.“
Svoj návrat k maľbe vidí aj v kontexte všeobecného dopytu autorov i publika po tomto médiu, ktorého pozícia v posledných desaťročiach dosť kolísala. „Aj keď ma objekty a inštalácie naďalej rovnako bavia, cítim, že záujem o maľbu ma tak rýchlo neopustí.“
K reakciám odborníkov či širšej verejnosti pribúda u pedagóga na umeleckej škole aj kritika vlastných študentov. „Stále sa o všetkom rozprávame, no je iné, keď svoje názory tlmočím verbálne, a iné, keď ide o výtvarný výstup. Boli dosť zvedaví na túto výstavu, vedeli, že predtým som nemaľovala, lepšie povedané nevideli nič, čo by sa dalo nazvať maľbou. Zatiaľ som si nevšimla, že by sa na ulici odo mňa odvracali.“
ALEXANDER BALOGH
