Divadelný a operný režisér, filmár, herec PATRICE CHÉREAU, autor filmov Kráľovná Margot, Intimita a Jeho brat, ktoré boli ocenené cennými festivalovými trofejami, je päťdesiatym šiestym predsedom poroty canneského festivalu. Predtým sa preslávil ako operný a divadelný režisér, predovšetkým inscenáciami slávneho francúzskeho dramatika Bernarda-Mariu Koltesa. Nového predsedu festivalovej poroty francúzski kritici oslavne vítajú: „Vo svojich päťdesiatich ôsmich rokoch je to hviezda, ktorej zostal pôvab márnotratného dieťaťa. Má povesť tyrana, je v permanentnom pohybe, so srdcom zebry.“ V jeho filmoch vždy ide o nahé, číre city, ktoré skúma až na dreň bez toho, aby nám ukázal nejaké humorné, gýčové či romantické únikové východy. S kamerou stopuje tajomstvá života a zlieza s ňou pritom až na dno priepasti, kde žiadne vzťahy nie sú. Pred niekoľkými dňami Chéreau v Paríži triumfoval svojou inscenáciou Phaedry klasického francúzskeho dramatika Jeana Racina.
Predsedáte festivalovej porote. Nemôžete nám k nej niečo povedať?
„Môžem! Som s ňou veľmi spokojný!“
Vraj vás už divadlo nezaujíma. Ste posadnutý už len filmom. Je to pravda?
„Strávil som život tým, že som robil divadlo, s vnútornou pochybnosťou. Najnovší úspech Phaedry na tej pochybnosti nič nezmenil. Načo je to dobré? Prišiel som, v tomto zmysle, o nevinnosť. Nikdy som nebol blaženým divadelníkom. Mám menej chuť robiť divadlo, pretože sa zaoberám filmom? Neviem. Od smrti Bernarda-Mariu Koltesa už necítim takú naliehavosť. V divadle mám pocit vyučujúceho, vo filme je to naopak, som autor, mám svoj jazyk, budujem sa.“
Váš prvý filmový zážitok?
„Mal som päť rokov. Bol to dokumentárny film o hríboch. Neskôr, štrnásť-pätnásťročný som sedel v kine každý deň. A raz, už oveľa neskôr, som si povedal: prečo nie ja? V podstate som nikdy nebol veľkým divadelným divákom, možno až na komédie. Smiešne historky mám rád.“
Ste autoritatívny?
„Nie som. Direktívny, to áno. Sloboda nie je neprítomnosť, nátlak, improvizácia je v divadle opakom slobody.“
Prečo Phaedra?
„Otázka nie je vedieť prečo, ale vedieť kedy. Som pripravený? Tak ako sa pýta Hamlet.“
Čo vám pomohlo dať si odpoveď?
„Bez Koltesa by som sa nikdy nebol priblížil k Racinovi. V deväťdesiatom piatom som inscenoval V osamelosti bavlníkových plantáží, keď sme na tom pracovali, kostymérka mi povedala - takto by si mal urobiť aj Racina. To ma posunulo tým mojím smerom.“
