Michaela Pavlátová (1961) – jej animované filmy získali množstvo medzinárodných ocenení. V roku 1993 bola za animovanú grotesku Řeči, řeči, řeči nominovaná na Oscara. Animovaný film Repete bol na Berlinale 1995 ocenený Zlatým medveďom v kategórii krátkych filmov. V roku 2000 debutovala v hranom filme poviedkou Absolutní láska z poviedkového filmu Praha očima. V roku 2001 zaujala svojím dokumentárnym filmom O babičce. Na fotografii je Michaela Pavlátová s kameramanom Martinom Štrbom počas nakrúcania Neverných hier.
FOTO – FALCON
Do českých kín dnes prichádza celovečerný debut režisérky MICHAELY PAVLÁTOVEJ s názvom Nevěrné hry. Skvelá animátorka a výtvarníčka opäť raz dokazuje, že téma hľadania manželského naplnenia je nevyčerpateľná.
S prvými príznakmi únavy v dvojici sa stretáva klaviristka Eva (Zuzana Stivínová) a skladateľ Peter (Peter Bebjak). Široké slovenské zastúpenie ďalej predstavujú herci Ady Hajdu, Jana Hubinská, Gabriela Škrabáková a Kristína Svarinská, scenáristka Tina Diosi a kameraman Martin Štrba. „Naozaj sa zdá, že som stavila na Slovensko,“ smeje sa Pavlátová. „Ale sú tam skvelí filmoví tvorcovia.“ Nevěrné hry prídu na Slovensko na jeseň.
Čím vás zaujal scenár Tiny Diosi?
„Vzťah muža a ženy je téma, ktorá mi je blízka. Páčilo sa mi, že scenár nie je príbehový. Mapuje istú situáciu a vzťah, do ktorej sa dostane dvojica v určitom momente života.“
Je to niečo ako hraný dokument?
„Áno, film sa k tomu výrazovo blíži. Nie je založený na nikom konkrétnom, hoci je inšpirovaný dvomi Tininými známymi. Bola by som rada, keby sa diváci v tom príbehu našli.“
Na ktorej strane sveta ako žena stojíte?
„Na veci sa môžem pozerať len zo ženského pohľadu. Navyše som zistila, že mužom rozumiem čoraz menej.“
Menej?
„Keď som bola mladšia, myslela som si, že sú si muži a ženy podobnejší. Teraz vidím rozdiely.“
V čom?
„Muži sú naozaj z Marsu a ženy z Venuše.“
Nadŕžate ženám?
„Snažila som sa o objektívny pohľad a rovnováhu sympatií. Tak, aby divák cítil porozumenie s oboma protagonistami.“
Ako ste sa preorientovali na hraný film? Predohrávali ste hercom?
„Skúšala som predohrávať, ale herci to neznášajú. Nemohla som sa tomu ubrániť, pretože keď niečo animujem, tak presne viem, čo chcem. Každý pohyb si predohrávam pred zrkadlom. Potrebujem vidieť, ako vyzerá tvár a telo v kinetike.“
Museli ste upustiť od predstáv?
„Určite, pretože to nefungovalo. Aspoň som hercom naznačovala, odkiaľ a kam majú ísť, čo majú vziať. Priznávam, nedávala som im prílišnú voľnosť.“
Nevyužívali ste ich kreativitu?
„Som zvyknutá na kontrolu.“
Nevylučuje kontrola náhodu?
„S náhodou sa musí pracovať opatrne. Často sa stane, že ste v istom prostredí, ktoré vás zrazu inšpiruje urobiť niečo inak, ako to je v scenári. Režisér je v pokušení to použiť. Ja som to robila najmä na začiatku filmovania. Potom som si večer prečítala scenár a zhrozila som sa: preboha, nechala som to herca zahrať, ale on to v tom momente nemal robiť, pretože v nasledujúcej scéne vo filme mal byť úplne v inej nálade. Potom som už tie náhody nevyužívala.“
Ako ste naučili hrať na klavíri Zuzanu Stivínovú?
„Zuzana sa statočne v krátkom čase naučila hrať svoje skladby, hoci je schopná violončelistka. Keby bol film napísaný o čelistke, bolo by všetko jednoduchšie, ale o tejto Zuzaninej schopnosti som sa dozvedela až vo chvíli, keď už bola hudba napísaná pre klavír.“
Prvé recenzie vyzdvihli prácu kameramana Martina Štrbu. Ako sa vám s ním pracovalo?
„Pracovala som s ním už pri poviedkovom filme Praha očima a som šťastná, že mi ho osud prihral do cesty. Prirodzene, na začiatku som bola dosť neistá, ale režisér tak nemôže pôsobiť.“
Opäť nakrúcal na digitálnu kameru?
„Lákalo ho to od práce na filme Anděl exit. Tam bola kamera živá, ale asi ho zaujímalo, ako to bude fungovať, keď bude príbeh komorný a kamera pokojnejšia.“
Čo bude ďalej? Končíte s animovaným filmom?
„To určite nie. Hneď po nakrúcaní som si rada sadla k stolu a v osamotení si kreslím. Hraným filmom nedosiahnete to, čo je dobré v animácii a naopak. Či je tento hraný film len vybočením, sa dnes dá len ťažko odhadnúť.“
