sa bude premietať priamo na pláži, sa stane záchranným kruhom vo chvíli, keď zlyhajú všetky horúce novinky. Felliniho retrospektíva prebieha aj v Paríži. Felliniológovia dnes tvrdia, že by sa tomu čudoval. „Načo je celý ten cirkus?“ vzdychal by. Neznášal pocty. Vždy sa zariadil tak, aby nemusel prísť do Francúzska dať sa pasovať za rytiera Čestnej légie.
Taliansko päťdesiatych rokov: po povojnovom šoku konečne celonárodný hospodársky rozmach a v umení celonárodná opica. Časy dolce vita spojené s výstrelkami a aférami, zábermi dravých fotografov z Via Veneto a Café Society, fotkami z kúpania bohatých dám v rímskych fontánach a bulvárnymi správami z barov a večierkov.
Keď ako kaviarenský pozorovateľ pouličného života v lete 1958, keď v rímskej bistre písal Federico Fellini jeden zo svojich scenárov, žasol nad tým, čo sa mu odohrávalo pred očami: „Pozoroval som ženy. Boli symbolom zmäteného ľudského obdobia, o ktorom som práve premýšľal. Falošné a neskutočné zjavy; štylizované motýle, postavy geometrické, tajomné a ľadové.“ So zaujatím a odstupom sledoval Rimanky ako metafory životného zmätku, ktorý chcel zachytiť. Neskôr v Sladkom živote a ešte výraznejšie potom vo filmoch Osem a pol a Giulietta a duchovia sa objavilo množstvo vyzývavých aj nepochopiteľných žien – uzavretých svetov, najlepšie reprezentujúcich civilizáciu, ktorá si prestala rozumieť.
V podstate nikdy nehľadal hercov, ale tváre. „Moja žena Giulietta je výnimkou. Nielen hrá v niektorých mojich filmoch, ale v istom subtílnom zmysle ich inšpirovala. Mastroianni je priateľom. Jeho pomoc spočíva nielen v jeho profesionálnom výkone, ale skôr v postoji dôvery voči mne, ktorá umožňuje odvážne pokusy.“
Hrdina Sladkého života, úspešný bulvárny novinár Marcello (Marcello Mastroiani) už v skutočnosti na nič nečaká: luxus a povrchnosť sa nad ním zaklapli ako pasca. Sníva síce ešte o spisovateľskej kariére, ale všetky jeho plány sa v polceste topia. Inteligencia a príťažlivosť z neho urobili vyhľadávaného spoločníka žien veľkého sveta a posunuli ho takmer do profesie luxusného gigola. Napriek tomu má akúsi padlú dôstojnosť: krásny Marcello, vždy v tmavom obleku s bielou košeľou akravatou, je aspoň čiastočne slobodný – vždy napoly pozorovateľ. Túži byť so ženami a tie ho aj obklopujú: žiarivá, majetnícka, prekrásna a beznádejne banálna manželka Emma (Yvonne Fourneauxová); smutne skazená a po dobrodružstvách blúdiaca aristokratka Maddalena (Anouk Aiméeová); a severská filmová hviezda Sylvia (Anita Ekbergová). „Bola to žena akoby zo sna, levica, fontána, kráska s rozmarne dlhými vlasmi, zvodná a nedostupná ako prelud,“ hovoril Federico Fellini. Práve Anita Ekbergová splynula s Rímom a spojila svoju povesť s fontánou di Trevi, v ktorej sa v Sladkom živote snáď najslávnejšej scéne v noci kúpe s Marcellom.
Federico Fellini nikdy neskrýval, že do Sladkého života patrí aj on sám. Všetky postavy a figúrky tohoto filmu pochádzajú od neho: omámenie ženami, pohoršenie aj úžas nad excesmi intelektuálov a aristokratov, nudu aj horúčkovité tepanie. Sladký život získal v Cannes Zlatú palmu roku 1960. Vyhral tesne – keď predseda poroty George Simenon presvedčil Henryho Millera, aby zaň hlasoval.
