Laco Teren: Perduto paradiso (Hostia Andrea Bartošová a Michal Czinege) * Slovenské národné múzeum * Bratislava * Trvá do 18. mája
Po spoločnom „trojmaľovaní“ s Ivanom Csudaiom a Stanislavom Divišom pod názvom Traja z pekného páru sa Laco Teren ako solitér predstavil na výstave Perduto paradiso v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Základom tejto výstavy sú obrazy a objekty, prvý raz vystavené v lete minulého roku v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, doplnené o nové obrazy.
Napriek tomu, že Terenove obrazy a objekty sú rôznorodé, je tu čosi, čo nimi prechádza ako opakujúci sa motív, ktorý by sme mohli označiť ako variácie prírodného a prirodzeného. Jednotlivé obrazy môžeme chápať ako úsilie o líniu jedinečných foriem a tvarov, ktorú nám poskytuje sama príroda. Na jej začiatku môžu stáť obrazy samorastov a lebiek zvierat, štylizované do zaujímavých zátiší. Táto línia môže pokračovať bohato kolorovanými obrazmi kvetín, za ktoré môžeme situovať obrazy ženských postáv, ktoré sa nachádzajú na hranici animálneho a ľudského.
Presnejšie by bolo povedať, že obrazy týchto figúr dôsledne stierajú hranice medzi zvieracím a ľudským. Napríklad, obraz ženy, ktorá má namiesto rúk hady. Presne v duchu myšlienky, že príroda si môže robiť, čo sa jej zachce. Blízko nich sa môže napríklad nachádzať obraz krásnej ženy nazvanej Julianna a túto líniu by spokojne mohol uzatvárať obraz muža, nápadne pripomínajúci Egona Bondyho.
Lenže aj v tomto prípade Terena nezaujímajú „kultúrne nánosy“ postáv, ich situovanosť do konkrétneho historického chronotopu, ale výlučne to, čo je v človeku prírodné, teda ich telo a telesnosť v ich prirodzenosti. Bolo by však mylné si myslieť, že Laco Teren chce maľovať podľa prírody. Nie, Laco Teren chce maľovať ako príroda, teda slobodne a bez predsudkov.
Výtvarný výskum prírodných tvarov pokračuje aj vo vystavených objektoch Laca Terena. Oproti obrazom vstupuje do hry ešte jeden rozmer, avšak objekty kopírujúce tvary tekvíc, uhoriek a inej dostupnej zeleniny, nie sú plastika v klasickom chápaní. Práve naopak, každý z objektov prezrádza, že autorom je maliar, ktorý sa usiluje špecifiku svojho maliarskeho rukopisu zachovať aj v objeme hmoty.
Okrem bohatého koloritu sa tak Terenove obrazy, ako aj jeho objekty vyznačujú prísnym rešpektovaním linky, obrysu zvýrazňujúceho plochu. Kresba pokračuje v maľovaní, maľovanie zase v objekte, pričom sa vždy zachováva autorská signatúra, zakladajúca individuálny štýl.
Laco Teren je spoločenský človek, a preto sa nemôžeme čudovať, že v rámci svojich možností nielen pomáhal, ale aj veľkoryso poskytol priestor na svojej výstave dvom talentom z ateliéru Ivana Csudaia z VŠVU. Prvým je Andrea Bartošová a druhým je Michal Czinege. Každý z nich sa v súčasnosti nachádza v stave profilovania svojho maliarskeho rukopisu, avšak už aj v tejto fáze sa ukazuje, že obidvaja môžu v blízkej budúcnosti príjemne prekvapiť. Dúfajme, že to urobí aj Laco Teren. A urobí to zase obrazmi a objektmi, veď čo iné mu zostáva.
Autor: Peter Michalovič
