Wim Wenders a herec Keith B. Brown v Cannes. FOTO - REUTERS
Clint Eastwood, Mike Figgis a WIM WENDERS prezentovali každý svoj dokument o dejinách blues od konca devätnásteho storočia až podnes. V pozadí so segregáciou, utrpením a nádejou, bojom za občianske práva.
Nemecký filmár Wim Wenders otvoril túto zbierku v Cannes, v rámci oficiálneho výberu, ale mimo súťaže dokumentom o citovej a duchovnej sile blues, ktoré vzniklo z ľudovej hudby. Presne to, čo sa mu tak šťastne podarilo v jeho Buena Vista Social Clube, o starčekoch a starenkách, džezových hudobníkoch z Kuby. Aj teraz zostal sebou, jeho veľkým tromfom je objavovať ľudí uprostred ich vlastného kontextu. Tak objavil Blind Willieho Johnsona, speváka a gitaristu pôvodom z Texasu - našiel jeho nahrávky z roku 1927, Skipa Jamesa, ktorý sa narodil roku 1902 v Mississippi a J. B. Lenoira, ktorý sa narodil roku 1929, tiež v Mississippi.
The Soul of a Man je prvým zo siedmich filmov, ktoré rôzni režiséri nakrútili na tému blues. Vo vašom príspevku znie k záberom vesmírnej sondy Voyager bluesová legenda Blind Willie Johnson. Malo by blues byť prvou hudbou, ktorú si cudzie civilizácie zo Zeme vypočujú?
„Blues by sprostredkovalo celkom dobrý dojem z našej existencie, lebo úplne elementárne hovorí o tom, aké ťažké je zvládnuť pozemský život. Sonda má aj úryvky z Bacha a Beethovena, lenže blues silnejšie tlmočí životný pocit našej doby.“
Ako?
„Nezostalo na juhu Spojených štátov, kde vzniklo, ale rozšírilo sa po celom svete a stalo sa základom najrôznejších hudobných smerov, od rokenrolu po rap. Je univerzálne zrozumiteľné.“
Je to tým, že hovorí o svete zdola, z perspektívy ľudí vytlačených na okraj?
„Myslím, že áno. Pôvodne je to hudba chudoby. V pesničkách bluesmanov, ktorých portrétujem, by ste asi márne hľadali americký sen.“
Dali ste si nesmierne záležať na tom, aby sa vaše filmy dokonale vžili do obdobia depresie, v ktorom sa Johnson musel pretĺkať ako pouličný hudobník. Bolo to preto?
„Tá doba ma vždy fascinovala. Koncom dvadsiatych, začiatkom tridsiatych rokov, v čase hospodárskej krízy, vznikli aj jedny z najvýznamnejších fotografií. Pomyslite na snímky Walkera Evansa, do najmenších podrobností dokumentoval americký Juh. Ale depresia nie je nejaké obdobie, ktoré sa časom končí. Na americkom Juhu je to trvalý, alebo dokonca prirodzený stav, ideálna živná pôda pre hudbu ako blues.“
Tri bluesové veličiny, ktorým venujete svoje filmy, mali dosť ťažký osud. A pritom práve Lenoir, ktorého ukazujete v záberoch zo šesťdesiatych rokov, vyžaruje obdivuhodný vnútorný pokoj. Môže blues upokojovať?
„Myslím, že kto si urobí z tejto hudby svoj životný obsah, získa tak veľkú suverenitu. J. B. Lenoir mal hnusný osud, ale podľa všetkého, čo o ňom viem, to bol veľmi trpezlivý a vyrovnaný človek. Možno si bol vedomý toho, že vytvoril niečo, čo ho prežije a čo raz niekto objaví. Potom si človek aj uprostred ťažkého života odpočinie sám v sebe. Kto žije touto hudbou, z toho sa stane iný človek. Blues prejde do génov.“
EDWIN GRASSMEIER, Cannes
