Gesto Romana Poláka na bilborde k najnovšej produkcii Novej scény 8 žien je výročné: „Panebože, ženy! Koľko vás je?“ Ťažko povedať, či ide o prejav zúfalstva alebo radosti stvoriteľa. Tak či onak, dvakrát osem je šestnásť, a na toľko báb si netrúfol ani Henrich VIII.
Detektívny bulvár Roberta Thomasa, ktorý sa stal podkladom aj úspešného filmu s hviezdnym obsadením v réžii mladého Francúza Francoisa Ozona, sa na Slovensku dostal žánrovo bližšie ku komédii ako k detektívke. Režisér sa - možno právom - obával miest ťažkopádneho obviňovania a vysvetľovania. A divadelné preháňanie prevážilo nad civilnejšími hereckými prejavmi. Napätiu, ktorého nie je v predlohe na rozdávanie, sa ani scénicky veľmi nepomohlo.
Lieky na srdce však pre istotu nevysadzujte, v predstavení sa podchvíľou strieľa, našťastie, dosť nepresne. Dámy sa striedavo navzájom obdivujú i opovrhujú sebou za to, že majú, alebo nemajú dobre zarábajúceho manžela, milencov, deti a výnosné akcie. Vo všetkých prípadoch však platí, že miera ich cnosti je priamoúmerná miere ich škaredosti a nepriamo poznaniu ich minulosti.
Pre Polákove réžie sú vášne a fyzické akcie príznačné, ale konverzačná komédia sa neukázala ako jeho doména. Niektoré veci by stačilo naznačiť kútikom úst. Ruka na zadku - erotika, ruka na bruchu zas tehotenstvo. Všetci pochopili? Časté záchvaty ženskej hystérie sprevádzali zvukové efekty ako pri jazde strašidelným zámkom. Fantóm Novej scény účinkoval aj napriek kvalitnému hereckému obsadeniu.
Pesničky boli osviežením, väčšinu z nich zaradili do druhej časti. Vytvoril sa tým síce zaujímavý kontrast, ale ako prežiť bez zazívania vysvetľujúci úvod?
V pesničkách trefne otextovaných Janou Beňovou sa väčšina herečiek rozvášnila i roznežnila, spevácku i tanečnú zložku zvládali prekvapivo dobre a právom zožali aplauz.
Z pesničiek rôznych autorov boli farebnejšie a dramatickejšie tie, ktorých autori mali viac skúseností s divadlom ako Michal Ničík, Peter Mankovecký či Ján Melkovič.
Výkony v činoherných pasážach boli už spornejšie - priveľké klišé mondénnej dámy u Zuzany Mauréry, ale napočudovanie aj u Anny Šiškovej, ktorej alternantka Henrieta Mičkovicová vytiahla v postave nevydatej Augustine oveľa menší „šuflík“, neumelé štylizovanie sa do naivity u Sone Norisovej, hlučný afekt u Gabiky Sakálovej. Suverénnejšie pôsobila Marta Sládečková, decentné boli obe predstaviteľky Mamy (Naďa Kotršová i Eva Rysová), nebyť priveľkého polopatizmu niektorých scén by bola aj Slávka Halčáková dievčaťom na správnom mieste. Predstaviteľke centrálnej Gaby Zuzane Kronerovej konverzačná komédia nesedela na sto percent, jej kolegyňa Zuzana Kocúriková má v poslednom čase väčšiu skúsenosť s týmto žánrom.
Popri všetkých výhradách však stále ide o najlepšiu komédiu videnú v poslednom čase na Novej scéne, čo je smutné len preto, že s trochu väčšou dôverou v diváka, ale i s väčším divadelným remeslom, to mohla byť dobrá komédia bez akýchkoľvek ďalších spresnení.
