Alois a Vilém Mrštíkovci: Mariša * Preklad: Andrej Halaša * Dramaturgia: Svetozár Sprušanský * Scéna: Juraj Fábry * Kostýmy: Alexandra Grusková * Réžia: Jan Antonín Pitínský * Hrajú: Ján Kožuch, Gabriela Dolná, Kristína Turjanová, Ivan Vojtek, Zuzana Moravcová, Milan Ondrík, Eva Večerová, Eva Pavlíková, Adela Gáborová, Marcel Ochránek a ďalší. * Premiéra 17. mája 2003 vo Veľkej sále DAB Nitra.
Celý náš život sa odohráva v čakárni na stanici – taký je nevľúdny, neosobný a hlavne taký prechodný. Kdesi okolo nás s hukotom a pískaním frčí „život“, počujeme ticho hlásiť jeho odchody, smutná a krutá každodennosť má však už svoje vychodené koľaje. Vstup do priestoru označeného žlto-čiernym šrafovaním je len na vlastné nebezpečenstvo, vlak lásky a vášne totiž nikde nezastavuje, hŕstku odvážlivcov v koľajisku zrazí ich vlastný osud. Pekne vymyslené, pán režisér Pitínský.
Scénograf Juraj Fábry s priestorom Veľkej scény Divadla Andreja Bagara čaroval ako mág. Na úvod nám ukazuje dokonalú maketu železničnej stanice. Keď sa Lízal s nádejným „mladým“ zaťom Vavrom pred staničným bufetom poloopití dohadujú o Marišinej cene, ide z toho celkom realistická depresia. Na perón vzápätí prichádzajú regrúti, všetko spieva a tancuje, pričom scéna rozlúčky Francka a Mariše pripomína skôr výkon športovej dvojice na ľade ako činoherné predstavenie. Trochu umiernenia by v tejto časti nezaškodilo, aby sme si stihli Marišu aj obľúbiť, nielen podvedome ustupovať pred všeobecným výskaním. Kontrast však je vybudovaný efektne. Na konci zostane úbohá dievčina stratená vo veľkej čiernej diere sveta. Javisko i herci sa obnažia až na kožu.
Vynikajúce kostýmy Alexandry Gruskovej hrajú všetkými odtieňmi od bielej po čiernu, rešpektujú tradíciu a predsa sa ňou umelecky nedávajú zviazať. Svietenie je vo väčšine výstupov scén na hranici tušenia – podobný prístup zvolil režisér už v brnianskom Jóbovi či neskôr Divadelníkovi. Nie je však život Mariše čierny ako káva?
Rovnako ako v predchádzajúcom nitrianskom projekte Tri sestry, treba vyzdvihnúť kompaktný výkon celého súboru. Neviem, ktoré iné divadlo na Slovensku by dokázalo postaviť na scénu spolu so štatistami viac ako päťdesiat kvalitných ľudí. Ján Kožuch sa ako Lízal prejavoval temperamentne, Vavro Ivana Vojteka zas bodoval striedmym výrazom; výkony zodpovedali hereckej skúsenosti oboch hercov. O dedičnom osude žien presne vypovedajú aj scény s Marišinou tetkou Evou Pavlíkovou, s matkou Gabrielou Dolnou i babičkou Adelou Gáborovou. Potešiteľné je však predovšetkým to, s akou hĺbkou zvládli nové prírastky do súboru svoje veľké úlohy. Kristína Turjanová je síce v prvej časti prehnane agresívna, v druhej časti však už podáva strhujúci koncentrovaný výkon zrelej herečky. Jej Francek (Milan Ondrík) je vášnivý, romantický typ, hoci trochu hlasovo menej disponovaný na veľkú scénu.
Eklektickým výberom hudby upravovanej Petrom Zagarom režisér podčiarkol, že dráma Mariše je hodná nielen ľudoviek, ale i Mahlera. Jan Antonin Pitínský nechal na scéne hrať nielen postavy, ale aj živé metafory. Potešiteľné pritom je, že jedno nešlo na úkor druhého. V Nitre sa teda opäť konalo divadelne inteligentné a pritom ľudské divadlo.
ZUZANA ULIČIANSKA
