Na festivale sa predstavili najočakávanejší režiséri Gus Van Sant, Francois Ozon a Lars von TrierCelý festival v Cannes je vlastne počítačová hra. Kdesi ktosi sedí a kurzorom pohybuje davom na Croisette hore-dolu a vchodmi Festivalového paláca, každý večer stavia vedľa seba figúrky na červené koberce a naťahuje nové filmy do systému. A občas vezme do ruky zlú disketu, a veci lietajú virtuálnymi stenami, ktoré sú v skutočnosti z celkom inej hry.
Nevyhnete sa takým predstavám, keď máte spracovať prílev obrazov, ktoré vyzerajú, akoby boli z rozličných galaxií. Festival v Cannes má dve verzie. Treťou rovinou je mesto a more, čo sa nezúčastnene ligoce na slnku.
Play station Beethowen
Elephant Gusa Van Santa a Swimming Pool Francoisa Ozona prichádzajú z tej istej vzdialenej galaxie.
Gus Van Sant hovorí z rôznych perspektív o poslednej štvrťhodine pred tým, ako chlapci na americkej high school začnú strieľať do spolužiakov. Sleduje niekoľko žiakov, ako sa pohybujú budovou, navzájom na seba narážajú v nevysvetliteľných dráhach. O páchateľoch nehovorí Van Sant viac než o komkoľvek inom. Všetky pokusy vysvetliť ich motívy vopred vidí ako márne. Rovnako nevysvetliteľné, ako ich krížiace sa dráhy, zostávajú aj dôvody, pre ktoré sa stalo to, čo sa stalo.
Jeho páchatelia sú homosexuáli a hrajú počítačovú hru Beethoven. S ich činom to má presne tak málo spoločné ako Marilyn Manson. Strieľajú hore-dolu po obrazovke v zvláštne monotónnej počítačovej hre, ktorá sa ani vzdialene nepodobá na nič z toho, čo je momentálne na trhu. Divák márne túži nájsť nejakú stopu k tomu, čo by mohlo zabrániť vražde.
Gus Van Sant má samozrejme pravdu: nič z toho, čo sa o skutočných amokoch mladistvých vie, žiadny detail, či náznak, nevysvetľuje, to spravili. Môže to byť nakoniec súčet všetkého, čo sa im v živote stalo, alebo aj nič z toho. Kamera majstrovsky odráža celú náhodnosť a ľubovoľnosť, s akou sa ku koncu strieľa.
Šesťdesiate roky
Swimming Pool (Plaváreň) Francúza Francoisa Ozona má oveľa viac spoločné s jeho filmom Pod pieskom než s hyperúspešnými Ôsmimi ženami.
Francois Ozon, ako v tomto jeho poslednom filme znovu uvidíme, má očividnú záľubu vo filmoch zo šesťdesiatych rokov – tentoraz ho máta Chabrol, a ešte Zväčšenina. Sarah (Charlotte Ramplingová), autorka detektívok, ujde pred depresiami do vidieckeho domu svojho vydavateľa, a narazí tam na jeho rozmarnú dcéru (Ludivine Sagnierová). Ide o mechanizmy fantázie, a akokoľvek pozorne sa dívame, budeme mať problém rozlúštiť ich.
Swimming Pool patrí k filmom, z ktorých majú diváci o to viac potešenia, čím menej o nich vedia. Možno v ňom ešte zo všetkého najskôr ide o tvorivý proces a o to, aké tvorivé môže byť šialenstvo. Tak vstupuje šialenstvo do hry v dvoch rôznych verziách Cannes.
EDWIN GRASSMEIER, Cannes
