Incenácia získala štyri víťazné Dosky, jednou z nich je Alenina. Boschov pokus o podobný úspech videli koncom apríla diváci bratislavskej Astorky, kde tento Brit predstavil hru Američana Neila LaButeho - Bash ( hry posledných dní). Jednu zo štyroch hlavných úloh opäť hrá jeho objav. Alena Ďuránová.
Ste najmladšia v košickom súbore. V čom vidíte rozdiel medzi svojimi rovesníkmi tam a v Bratislave?
Nevnímam nejaký rozdiel medzi Košicami a Bratislavou. Každý mladý človek je plný túžby, chce pracovať a je zapálený. Rozdiel je snáď len v tom, že v hlavnom meste je viac pracovných príležitostí a tak sú všetci rozlietanejší.
Nepokúšali ste sa študovať v Bratislave?
V puberte som získala voči tomuto mestu odpor. Neprijali ma tu na konzervatórium, čo by nebolo až také strašné, lebo som to brala ako normálnu prehru, ktorá nie je posledná. Stalo sa to však napriek tomu, že som bola jedna z piatich herecky najlepších, no a videla som rôzne protekčné ťahanice... Povedala som si, že to nechcem zažívať. Odišla som na gymnázium. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu fungovať v tomto chaotickom systéme a zachovať si čistú hlavu, byť samými sebou.
Ako ste sa dostali k herectvu?
Nakoniec ma môj dobrý priateľ, ktorý ma učil hrať ešte doma v Rožňave, prihlásil na talentové skúšky na Košické konzervatórium a teraz hrám aj v bratislaveskej Astorke. Mojich rodičov presvedčil slovami: "Musí tam ísť, vy to predsa viete!" Paradoxom je, že mama ani otec nie sú šťastní z toho, že som herečkou, nikdy mi však nedali pocítiť svoju nespokojnosť.
Ako si predstavovali vašu budúcnosť?
Otec si myslel, že budem študovať jazyky a pôjdem do sveta. Bol to však práve on, kto ma presvedčil, aby som sa už toľko nebála a išla na ďalšie prijímačky do Košíc. Zrejme som po babke, ktorá dlho hrávala ochotnícke divadlo, ale i tá sa mi minule priznala, že sa neteší, že som profesionálnou herečkou.
Prečo? Čo majú proti hercom?
Babka si myslí, že je to ťažký chlebíček. Podporuje ma a teší sa, že sa mi darí, ale všetko so mnou prežíva a trápi sa aj za mňa.
A brat?
Pavol je odo mňa len o rok mladší a je veľmi vyhranený. Je stolár a miluje svoju prácu. Momentálne žije v Čechách, chcel by si otvoriť vlastnú dielňu. Našiel si miesto vo fabrike, aby si zarobil nejaké peniaze na nákup strojov. Chce sa prihlásiť aj k súkromníkovi, aby sa niečo viac priučil. No, zanietený ako blázon!
Aj on vás odhovára?
Vôbec nie! Nedávno videl Bližšie od teba a nevedel to tri dni rozchodiť. Bol nadšený, aj keď ma stále vnímal na javisku ako svoju sestru. Moja rodina sú jednoduchí ľudia z dediny. Páčili sa im všetky moje školské predstavenia, ale keď som ich pozvala na hru Barča-Ivana Koniec, ktorú režíroval Patrik Lančarič, vôbec nevedeli, o čom je a načo sa vlastne inscenujú takéto ťažké veci. Rodičia už Bližšie od teba vôbec nechceli vidieť.
Pretože tam hráte striptérku?
Otec síce tvrdí, že ma nemusí vidieť v spodnej bielizni a nemusí ma počuť, ako na scéne vulgárne nadávam, myslím si však, že je to skôr v tom, že predstavenie by rodičom nič nedalo. Otec by povedal, že je to ako vírus v dnešnej dobe, ktorý naštrbí vzťahy a ľudia potom fungujú v hre, v ktorej sami dovoľujú, aby sa s nimi diali kruté veci. Rodičia už viac ako dvadsať rokov žijú v harmonickom manželstve a otec jednoducho nepripustí, aby sa niečo také, o čom hráme, stávalo normou. A pritom pre mnohých už ide o všedné veci - ľudia sa hádajú, v kritických situáciách sa posielajú kde-kade, podvádzajú sa... Dnešná generácia považuje neveru za obvyklú záležistosť, akoby bola znakom toho, že sme moderní a cool. Otca prosto nikto nepresvedčí, že je normálne to, čo sa dnes deje.
Hrali ste princezny a režisér Roman Polák vás potom obsadil do depresívnej Koltesovej hry Robert Zucco. Ako ste prijali prechod z rozprávky do násilného sveta?
Bolo to pre mňa ťažké. Hrala som šestnásťročné dievčatko, ktoré je zaľúbené do vraha. Nebola som vlastne ďaleko od naiviek, ktoré som stvárňovala predtým. Až na to, že sa moja hrdinka stáva v priebehu hry prostitútkou. Je pravda, že chvíľu som pána Poláka vôbec nemala rada. Je svojský a bola som aj zúfalá. Po čase som pochopila, že nerobil nič zlé, keď sa zo mňa snažil vyťažiť maximum. Dnes som mu vďačná, že bol taký, aký bol. Odkedy odišiel do Bratislavy, v Košiciach chýba. Pre našu činohru urobil veľa.
Aký mali názor na takúto hru napríklad vaši spolužiaci?
Nerozumeli, prečo sa na to majú ľudia chodiť pozerať a prečo by mali sympatizovať s vrahom. Potom mi ako svojej kamarátke vyčítali, že nie som sama sebou, čo sa mi páčilo, lebo mám rada pripomienky od ľudí, ktorí ma poznajú.
A vy?
Je pravda, že dnešný divák si chce oddýchnuť a nezaujímajú ho ťažké hry. Mnohí tvrdia, že si nepotrebujú doniesť domov z divadla ďalšiu depresiu. Robila som však v Košiciach aj bulvárnu komédiu, na ktorú ľudia radi chodili, bláznivo sa smiali a ktorá mala vynikajúce odozvy. Herecky to však pre mňa nebolo nič. Zaujímajú ma vážnejšie veci.
Alica v Bližšie od teba bola vlastne vašou prvou veľkou postavou. A hneď ste za ňu dostali Dosku. Nezatočila sa vám z úspechu hlava?
Vôbec som to tak nevnímala. Práca na inscenácii bola taká skvelá, že keď boli vyhlásené nominácie, viac som sa potešila, že na cenu bolo navrhnuté celé predstavenie. Až neskôr som začala vnímať, že si ma všimli v Bratislave a v Nitre a pýtala som sa v duchu, čo sa stalo? Šokovalo ma, keď som dostala aj Dosku, k radosti mi stačila nominácia a cenu som nečakala. Som šťastná, že som ju dostala, napriek tomu mi je vždy vzácnejšia vďaka od divákov.
Čo ste si potom povedali, že by ste chceli dosiahnuť?
Po Doskách sa ma každý pýta, či nepôjdem pracovať do Bratislavy, a potom ďalej do Londýna a inde do sveta. Niekedy mám pocit, že ľudia okolo pre mňa pripravujú budúcnosť za mňa samotnú. Rodičia ma vychovali tak, že som spokojná s tým, čo mám, a poteší ma, keď príde niečo navyše. Nič "navyše" však neočakávam. Mojím jediným cieľom je zdokonaľovať sa v herectve a aj ľudsky. Občas mi postava, s ktorou sa stotožním, pomáha odbúrať vlastné zlé povahové črty.
Už sa vám to niekedy podarilo? Dá sa to vôbec?
Snažím sa...
Ako sa dorozumievate s anglickým režisérom?
Keď sme robili Bližšie od teba, nehovorila som po anglicky skoro vôbec a veľmi ma to hnevalo. Po stretnutí s autorom Patrickom Marberom, ktorý sa ma pýtal, či by som bola schopná prísť do Londýna, keby mi zavolal, som si našla súkromného učiteľa. Púšťam sa do reči aj s Janom - Willenom a občas ma aj pochváli.
Je pravda, že mu vás odporučil práve Roman Polák?
Myslím, že ma do Bližšie od teba obsadil preto, že som bola vekovo najvhodnejšia. Vôbec neviem, ako sa riešia veci za mojím chrbtom. Stačí mi, že viem, koľko úsilia vynaložil pán Polák na to, aby hru pred Divadelnou Nitrou uvidelo čo najviac kritikov. Aká príšerná cesta vedie k tomu, aby sme ukázali, že fakt niečo vieme, musíme prosiť ľudí, pozrite sa preboha, len aby ste to videli, predtým ako sa budete rozhodovať!
Bude niečo z londýnskej ponuky?
Poslala som Patrickovi Marberovi svoj životopis a jeho agenti si rezervovali lístky na pražské predstavenie, aby si ma pozreli. Deň pretým to zrušili, čo je úplne normálne, veď vo všetkých agentúrach to takto chodí. Rodičia ma už na také veci pripravili - čím menej očakávam, tým menej som sklamaná. Pokojne som prijala, že neprišli a ich sľub, že určite prídu nabudúce, beriem s rovnakým pokojom.
Ako vás prijali Pražania?
Výborne! Pred Prahou sme boli v Martine, kde sme si mysleli, že to ani nedohráme. Diváci nereagovali vôbec na nič, mŕtve publikum! V scéne striptízu si ženy vyťahovali roláky na tvár a zakrývali si pohoršene oči. Paradoxne nám po predstavení mnohí povedali, že to bolo niečo úžasné. Zvláštne, prečo to nedali najavo? Asi sme im vyrazili dych, keď zo seba nevedeli nič dostať. No, a v Prahe, napriek našej slovenčine, bolo plné divadlo a prišli aj herci Lucka Vondráčková a bratia Dlouhí, ktorí to v Prahe hrajú tiež, poslali nám kvietky na javisko a po predstavení sme spolu posedeli. Úplne odlišné publikum - diváci rozumeli všetkému a živo reagovali. Po Martine to bolo skutočné pohladenie.
Bližšie od teba je vraj najotvorenejšia drsná hra o láske. Podľa jej autora je láska aj riadne bojisko. Máte už takú osobnú skúsenosť?
Každý človek má niekedy pocit, že láska je aj boj. Láska je pre každého taká, akú si ju spraví. Dnes sa ľudia nepočúvajú, neakceptujú, nerobia kompromisy, každý chce presadiť sám seba a svoje city, a až po čase si uvedomí, spravidla, keď je už neskoro, že nemal pravdu. Niekedy mám pocit, že mladí ľudia sa k nej stavajú tak, ako by to bola nejaká vec - ak je, tak fajn, ak nie, tak sa nič nedeje...
Ako by to mali brať?
Beriem si príklad z rodičov. Len z nich. Keby som mala taký vzťah, ako majú oni, bola by som najšťastnejším človekom na svete. Je zaujímavé sledovať ich, ako spolu vychádzajú a ako sa stále dokážu hrať. Po dlhých rokoch si udržali šťavu, romantiku a napätie. Asi je to tým, že si nehovoria, že ich vzťah je samozrejmý. Vážia si každý deň a hodinu, že sú spolu. A nie sú márnomyseľní.
Váš priateľ je z baletného súboru. S baletom sa spájajú asociácie krehkosti a nehy. Je taký?
Je! Už vyše dvoch rokov žijeme spolu v jednej domácnosti. Na mnohých pôsobí ako mohutný chlap, ale vnútri je presným opakom toho, ako vyzerá. V našom vzťahu som skôr ja rebel, on je vždy rozumný a citlivý. Varí, perie, upratuje, robí mi raňajky, pomáha. Má starú školu v tom zmysle, že neveru považuje za príšernú vec, ak ľúbi, tak oddane a mnohokrát sa trápi viac pre iných ako pre seba.
Ako on vnímal hru a váš striptíz?
Sám mi postavil choreografiu. Režisér ho oslovil práve preto, že je to môj partner a mal by vedieť, ako by to bolo čo najlepšie. Ak mal nejaké problémy, tak ich v sebe úspešne dusil. I keď je pravda, že predstavenie dlho nevidel a nechce sa už chodiť naň pozerať...
Neuvažujete o ďalšom štúdiu?
Aj som nad ním rozmýšľala, ale nebolo by to herectvo. Chcela by som vyskúšať niečo úplne iné.
Máte skúsenosti s kamerou?
Nezačínala som v divadle, ale v televíznej inscenácii. Ešte ako študentka som hrala šestnásťročné dievča a v jednej scéne som musela byť do pol pása nahá. Zážitok. Pre istotu som si už vtedy vyskúšala všetko naraz, aby som neskôr nebola prekvapená. (Smiech.)
Ako ste sa cítili v Astorke?
Pre svoj predchádzajúci odpor voči Bratislave som sa sem bála prísť. Už mi tu však všetci prirástli k srdcu. Presvedčil ma režisér Jan-Willen van den Bosch, na ktorého sa spolieham a veľmi mu verím. Keď ma pozval, zobrala som to. Veď to nemusel urobiť! Práca na hre Bash bola tak ťažká, že sa každý sústredil na svoj výkon. Okrem toho sa vyhýbam klebetám. Keď mi v Košiciach hovoria, aby som porozprávala nejaké "zaujímavosti" z divadla, nikdy nemám čo, pretože sa o ne vôbec nezaujímam. Stáva sa, že všetci vedia nejakú pikošku a ja sa ju dozviem posledná.
Ako sa potom orientujete vo vzťahoch?
Dokážem vychádzať s každým.
Hra amerického dramatika Niela LaButeho kladie otázky a nedáva divákovi odpovede. Poznáte tie odpovede vy?
Láka to, samozrejme, postaviť sa do úlohy diváka a nájsť platnú odpoveď. Povedali sme si však, že nebudeme hľadať definitívne odpovede, pretože môžu byť rôzne a nejednoznačné. Je dobré, keď divák rozmýšľa a každý si nájde vlastnú. Ide nám práve o to, aby ľudia rozmýšľali.
V Košiciach ste na jar odpremiérovali hru Všetko o ženách, kde každá z troch herečiek hrá po päť postáv. Máte z nej radosť?
Za poldruha hodiny bez pauzy vystriedame každá okolo trinásť prevlekov. Je to zábava a výborná škola - hráme škôlkárky, sekretárky, sestry, priateľky, dôchodkyne...
V súčasnosti sa inscenuje veľa titulov, kde hrajú samé ženy. Čím to je?
Je to fajn! Žien a aj herčiek je vždy viac ako mužov a majú menej príležitostí. Možno chlapov štve, že nevedia všetko o ženách. Stále sa v nich vŕtajú a chcú ich odhaľovať. Vždy to režírujú muži, však? Zrejme oni majú nejaký problém.
Ste rada, že ste ženou?
To som! (Smiech.)
povedali o nej
Roman Polák, režisér
Keď som videl Alenku Ďuránovú prvýkrát, zdalo sa mi, že je to typ jednoduchej princezničky. Po inscenácii hry Roberto Zucco som pochopil, že to nie je jednoznačné, že v sebe má aj hlbšie tóny. Vyplávali na povrch pri práci s britským režisérom Janom-Willenom van den Boschom, kde naozaj odhalila široký register hereckých schopností. Myslím, že ak s ňou bude niekto systematicky pracovať, tak sa z nej stane veľmi zaujímavá herečka.
Matej Landl, herec
Je to veľmi šarmantná, talentovaná, ambiciózna mladá herečka, ktorá má pred sebou dobrú hereckú kariéru. Keby žila vo Francúzsku, ide z filmu do filmu.
Ľuboš Kostelný, herec
Na javisku je Alena ohľaduplná partnerka a zároveň je pre dobro veci efektívne suverénna. Má osobné čaro, ktoré je pre divadlo mimoriadne zaujímavé a preto si myslím, že má pred sebou veľkú budúcnosť.
kto je to
Alena Ďuránová (22) po skončení Košického konzervatória je už tretiu sezónu členkou Činohry Štátneho divadla v Košiciach. Prvú charakterovú úlohu tu stvárnila v hre Bernarda-Mariu Koltesa Roberto Zucco v réžii Romana Poláka, dnes hrá v predstaveniach Snehová kráľovná, Všetko o ženách a v inscenácii britského režiséra Jana-Willena van den Boscha Bližšie od teba, za účinkovanie v ktorej minulý rok získala cenu Dosky ako objav divadelnej sezóny 2002. Koncom apríla v réžii Jana-Willena van den Bosha odpremiérovala hru Bash (hry posledných dní) amerického dramatika Neila LeButeho v bratislavskom Divadle Astorka Korzo 90. Na televíznych obrazovkách sa objavila v inscenácii Takí milí ľudia... čert ich ber! Pochádza z Rožňavy.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL
