Za pôvodnú partitúru s majstrovými revíziami dal neznámy súkromný zberateľ 2,13 milióna libier.
Vzácny 575-stranový rukopis s Beethovenovými ručne vpísanými poznámkami, revíziami a korekciami sa stal jedným z najvýznamnejších hudobných dokumentov, aké sa kedy dostali na dražbu.
Aukčný dom pred začiatkom dražby predpokladal, že ponuka za vzácny hudobný dokument sa môže vyšplhať až na tri milióny libier, čím by Beethovenovo dielo vytvorilo celosvetový rekord.
Ten zatiaľ stále drží zväzok deviatich symfónií od Wolfganga Amadea Mozarta, ktoré sa predali v roku 1987 za 2,58 milióna libier a stali sa najdrahším hudobným rukopisom na svete.
Beethovenova Deviata symfónia sa však dnešnou dražbou stala druhým najdrahším hudobným rukopisom na svete a najdrahším Beethovenovým rukopisom vôbec.
Objavili sa správy, že do kúpy mohli byť zainteresované nemecké úrady či dokonca Európska komisia, pretože si za svoju hymnu zvolila záverečný chór Deviatej symfónie - slávnu Ódu na radosť. Hovorca aukčného domu Sotheby's sa však k týmto správam nevyjadril a uviedol, že o partitúru bol celosvetový záujem.
Vydražený rukopis bol použitý pre prvé tlačené vydanie Deviatej symfónie a obsahuje aj dosiaľ nezverejnenú hudbu. OSN zaradila dielo na zoznam svetového kultúrneho dedičstva a rukopis je jedinou veľkou partitúrou symfónie, ktorá sa dostala na trh ako takzvaný autografický (vlastnoručný) rukopis.
Rukopis Deviatej symfónie bol pripravený do tlače v roku 1826, tri roky po smrti Beethovenovho dvorného pisára. Pisárov nástupca mal zjavné problémy rozlúštiť "pavúčie" písmo skladateľa a dokument je posiaty načmáranými výčitkami maestra na adresu nového pisára. Miestami možno dokonca čítať: "Du verfluchter Kerl (Ty prekliaty blázon)," napísal rozhnevaný skladateľ.
Beethoven dostal žiadosť od Kráľovskej filharmonickej spoločnosti v roku 1817, aby napísal novú symfóniu, a pôvodný rukopis dokončil v roku 1824. Bola to jeho posledná symfónia a ešte v tom istom roku mala svoju víťazoslávnu premiéru vo Viedni. V tom čase bol Beethoven už načisto hluchý a legenda hovorí, že keď orchester dohral, museli ho upozorniť, aby sa otočil a videl jasajúci dav.
