Linda a Juraj Dudášovci sú kurátormi výstavy súčasného slovenského a českého umenia, ktorá je pod názvom Československo prístupná v bratislavskom Slovenskom národnom múzeu do 29. júla. Na snímke pred inštaláciou Jána Mančušku. FOTO – ČTK/SAMUEL KUBÁNI
Túto akciu chcelo mať kurátorské duo manželov Lindy a Juraja Dudášovcov pôvodne na Bratislavskom hrade, takže pokojne možno hovoriť o čare nechceného, že vchod na výstavu Československo zaštiťuje z vysokého pylónu známa socha leva symbolizujúceho československú štátnosť.
Okolo neho na neveľkom priestranstve pred vstupom do Slovenského národného múzea sa v čase delenia federácie grupovali hovorcovia mlčiacej väčšiny, aby prehrávali svoj nerovný boj s davom na neďalekom námestí, ktorý sa z takých či onakých dôvodov nevedel dočkať rozpadu Československa. A dodnes na tomto mieste sa 28. októbra nostalgicky stretáva hŕstka tých, čo sa s rozbitím federácie nezmierili, a ak aj, tak aspoň nezabúdajú na desaťročia spolunažívania Čechov a Slovákov.
„Názov výstavy nie je myslený politicky, len vyjadruje vzájomnú prepojenosť až neoddeliteľnosť, analogický alebo identický spôsob života, ktorý ovplyvnil a vo väčšine prípadov dodnes ovplyvňuje slovenské a české umenie,“ unisono tvrdia spomínaní kurátori, ktorí vybrali diela dvadsiatich siedmich mladých výtvarníkov z oboch republík. Niet dôvodu neveriť ich slovám, veď väčšina z týchto ľudí vstúpila do profesijného – či dokonca už do študentského – života až po páde bývalého režime a následnom zániku federácie.
Bolo by preto nefér sem tlačiť politiku, to iba ten lev sa jednoducho nedal nespomenúť. Úplne stačí ich uvedomovanie si blízkosti oboch kultúr, spontánna československá alebo slovenskočeská komunikácia a hlavne potreba vzájomného umeleckého obohacovania sa, ktoré každá takáto prezentácia prináša. Tichej radosti z tohto poznania pridáva doteraz nepoznaný rozmer aj fakt, že oba štáty sa čoskoro stretnú v zjednotenej Európe a hranice zostanú iba banálnym symbolom rozdelenia.
Príznačné sú aj slová Lindy Dudášovej o pôvodnej predstave výberu vystavujúcich. „Chceli sme mať rovnaký počet ľudí z Čiech a Slovenska, možno po pätnásť z každej krajiny, ale zistili sme, že to vlastne nejde, viacerí Slováci študovali v Prahe, niektorí tam zostali aj po štúdiu. A tak sme aj inštalovali jednotlivé diela, bez členenia priestoru podľa štátnej príslušnosti, ale na princípe ich vzájomnej komunikácie.“ Jediný krátky pocit „delenia“ nastal po vernisáži pri vyhlasovaní výsledkov grantov pre slovenských umelcov a teoretikov, ktoré po prvýkrát udeľovalo občianske združenie tranzit.sk (výsledky uverejňujeme na osobitnom mieste).
„Pri výbere exponátov sme postupovali dosť intuitívne, jednoducho sme vyberali veci, ktoré nás najviac oslovili, to je aj vysvetlenie, prečo sme dávali prednosť inštaláciám, často s využitím nových médií. Istým, ale nie striktným kritériom bol vek výtvarníkov, ale hlavne nás zaujímal sociálny aspekt umenia, zachytávanie stôp bežného života, vplyvy ulice, svieže formy interpretácie, hravosť a humor,“ pokračuje Linda Dudášová.
„Silný potenciál výtvarného umenia v oboch krajinách sme chceli demonštrovať aj spojením už známych mien mladej generácie s tvorbou študentov bratislavských a pražských vysokých škôl výtvarného smeru.“
ALEXANDER BALOGH
GRANTY TRANZIT.SK
Kategória teoretik
Mária Rišková
Kategória umelec
Cyril Blažo
Ivan a Juraj Dudášovci
Milan Tittel
