Utorok, 25. september, 2018
O KNIHÁCH

Arpád Soltész: V porovnaní so žurnalistikou je písanie románu skvelý žúr

Po novembri sa vrátil domov, vyštudoval prekladateľstvo a začal pracovať vo viacerých regionálnych aj celoslovenských médiách.

Krst knihy Mäso (Arpád Soltész) - Archív SME

Profil

V auguste 1989 požiadal o politický azyl v Nemecku - dvadsať rokov po tom, ako emigroval jeho otec. Po novembri sa vrátil domov, vyštudoval prekladateľstvo a začal pracovať vo viacerých regionálnych aj celoslovenských médiách (Košický večer, Korzo, Korzár, Pravda, Plus 7 dní, Národná obroda, Live!, TV Joj a Hospodárske noviny). Momentálne pracuje v spravodajskom portáli TV Joj – noviny.sk. Vlani debutoval románom Mäso - Vtedy na východe. Arpád Soltész.

Arpád Soltész - Archív SME


Necítili ste istý paradox, keď ste v polovici deväťdesiatych rokov zažívali niečo podobne depresívne, pred čím ste za komunistov odišli?

Nadšený som nebol, ale nedá sa to porovnať. Komunizmus bol pevnou súčasťou svetového poriadku. Človek mal pocit, že sa nedá zmeniť. Môžeš ho akceptovať alebo pred ním ujsť, prípadne s ním aj bojovať, ale nie zmeniť ho. A padol. Mečiar bol už len normálny boj. Tiež sa dal prehrať, a následky by boli katastrofálne, ale ani na chvíľu som necítil beznádej.

Na univerzite, na lokálnej úrovni, som spoluorganizoval študentské protesty, keď Mečiar v 94. roku ovládol krajinu. Ako novinár som tiež robil, čo sa dalo. Bol som totálny zelenáč, takže toho zasa nebolo veľa. Ale všetci sme sa snažili, nikto v mojom okolí sa neflákal.

No ad for you

Na obálke knihy sa píše: „Koniec zlatých deväťdesiatych rokov, divoký východ Slovenska. Je po voľbách, Mečiar skončil, Lexa je na úteku, siskári horúčkovito skartujú spisy aj svedkov. Robo Holub je dávno po smrti, Miki Černák sedí v base, Žaluďa práve zastrelili.“ Prečo ste si vybrali práve toto obdobie?

Je to už vlastne to obdobie tesne po voľbách ´98. Väčšina ľudí má predstavu, že Mečiar padol a bolo po všetkom. Ako keď sa skončí akčný film – hlavný hrdina odíde so svojou sexy čajočkou do Karibiku a divák s frajerkou na večeru alebo rovno do postele.

V skutočnosti sa veci na chvíľu ešte zhoršili. Za Mečiara bolo aspoň jasné, kadiaľ vedie barikáda. Na jednej strane boli koaličné strany, polícia, mafia, justícia, privatizéri, siskári, tunelári a ostatní gauneri. Na druhej opozícia, nezávislé médiá, tretí sektor a väčšina občanov. Po nástupe prvej Dzurindovej vlády sa to všetko premiešalo. Nedalo sa veriť nikomu.

Viacerí novinári napísali o uplynulých rokoch knihy žánru non fiction (Leško, Nicholson, Vagovič, Tóth, Lesná) – prečo ste si zvolili tento odlišný žáner? Beletria vám rozviazala ruky, aby ste napísali aj zdanlivo neuveriteľné?

Iste, svoju úlohu hrá, že niečo vedieť a niečo vedieť dokázať, sú dve odlišné veci. Vedieť niečo dokázať pred dobre motivovaným slovenským sudcom je vec tretia, ktorá s tými prvými dvoma v žiadnom ohľade nesúvisí. Hlavne som však literatúru faktu nikdy písať nechcel. Som novinár. Práce s faktami si užijem v robote akurát dosť. Pokúšať sa konkurovať Mariánovi Leškovi alebo Marekovi Vagovičovi je navyše úplný nezmysel. Vykonali prácu, na ktorú by som si nikdy netrúfol. Fakty danej éry sú známe alebo práve aj vďaka ich práci voľne dostupné. Mojou ambíciou bolo sprostredkovať pocity, ktoré som mal z toho obdobia – strach, bezmocnosť, zúfalstvo, ale aj hnev alebo smiech cez slzy.

No ad for you

Keď som sa zhováral s jedným bývalým vysokým policajným funkcionárom, povedal mi, že vojny v podsvetí vypukli zvyčajne vtedy, keď sa menilo vedenie tajnej služby a menili sa pozície mafiánskych skupín, čo signalizovalo tesnú prepojenosť tajnej služby a organizovaného zločinu. Máte podobnú skúsenosť?

Organizovaný zločin deväťdesiatych rokov zorganizovala tajná služba. Neboli to žiadni mafiáni ani géniovia zločinu. Boli to pouličné bandy tupcov, ktoré pôvodne vekslovali bony pred tuzexom alebo kradli autorádiá a bicykle z pivníc. Jediná efektívne fungujúca organizovaná zločinecká skupina bola SIS, ktorá začala túto hrubú pracovnú silu využívať na špinavú robotu. Väčšinou to nebolo v záujme štátu, ale výhradne pre súkromný prospech jeho jednotlivých funkcionárov. Na oplátku im ponechali ako korisť každého, kto nebol politicky chránený. Preto smeli beztrestne vydierať, lúpiť, znásilňovať, mučiť alebo aj vraždiť.

Návratom do nedávnej minulosti ste zaznamenali beletristicky aj systém mafiánskeho štátu za Mečiara, prepojenie organizovaných skupín - politici, podnikatelia, justícia, polícia, tajná služba, podsvetie... Miestami akoby ste naznačovali, že ani dnes to nie je veľmi výrazne či zásadne inak, a už vôbec nie o toľko lepšie, akoby sa dalo očakávať. Mýlim sa?

V istom zmysle je Vladimír Mečiar naozaj otcom zakladateľom Slovenskej republiky. Krajina nám rastie do krásy, je čoraz vyspelejšia, kultivovanejšia, má z roka na rok lepšie maniere. Ale nesie si v sebe ten nešťastný mečiarovský gén, ono mečiarovské „víťaz berie“ všetko. Naši volení zástupcovia neslúžia svojej krajine a jej občanom. To všetko sa stáva ich legitímnou korisťou.

No ad for you

Čo sa zlepšilo veľmi významne, je miera násilia a akejsi základnej bezpečnosti. Dnes nemusím rozmýšľať, či po zotmení vyjdem na ulicu. Ak mám chuť a čas, pôjdem večer do mesta a vojdem do ktoréhokoľvek podniku, ktorý sa mi zapáči, a bude v ňom voľno. To by bol v deväťdesiatych rokoch vskutku samovražedný model správania.

Neviem si ani predstaviť, že za mnou niekto príde a vypýta si odo mňa povedzme 40 percent z tantiém za Mäso alebo mi poláme prsty, aby som nemohol ďalej písať. Policajti by ho okamžite zbalili, prokurátor by ho bez váhania obžaloval a sudca odsúdil. Hrubú špinu sme vypratali. Keby sa však Mäsom cítil ohrozený niekto z mocných, bez problémov by si vybavil súdny zákaz predaja a stiahnutie knihy z trhu. Je to len otázka dobrého právnika a peňazí. A to je niečo, čomu sa omnoho ťažšie bráni ako tupcovi s bejzbalkou a kanistrom benzínu. Dnes sa používa mäkká sila, ktorá je menej viditeľná, ale omnoho efektívnejšia. Za Mečiara to bol oheň. Bolo ho vidieť, cítiť a hasil každý, koho pálil. Dnes je to voda. Každý si sedí pod svojím súkromným dáždnikom, utešuje sa, že vody ešte nie je ani po kolená, a nepripúšťa si, že raz nás to všetkých spláchne.


Vašou prednosťou pri písaní bol vypísaný novinársky štýl, precízne narábanie s informáciami, úsporné vyjadrovanie sa, zvládnutie pointy, netradičné metafory a obrazné vyjadrenia. Jeden spisovateľ a publicista dokonca označil váš štýl za hemingwayovsky stručný. Aký bol hlavný rozdiel medzi prácou novinára a spisovateľa?

Pokiaľ ide o štýl – inak písať neviem. Veľmi som nad tým nerozmýšľal, písal som tak, ako som to cítil. V dialógoch som sa usiloval o autenticitu. Chcel som, aby z Mäsa bolo počuť východ, ale tak, aby mu rozumeli aj v Žiline, Bratislave alebo na Záhorí. Pri priamej reči som občas musel kalkulovať, ale inak je to, po odstránení preklepov, prakticky ten istý text, ktorý zo mňa prirodzene vybublal. Nemusel som si nad každou formuláciou lámať hlavu. Nemusel som overovať fakty a predstavovať si, ako ich obhajujem na súde. V porovnaní so žurnalistikou je písanie románu skvelý žúr. Užil som si každý úder do klávesnice.

Kriminálnej minulosti Slovenska sa na väčšej ploche nevenovali len knihy publicistov, ale aj filmy – napríklad Únos či Mečiar. V čom sú podľa vás výhody/nevýhody umenia pred literatúrou faktu alebo dokumentom?

Film Únos dokázal to, čo sa nepodarilo menšej armáde novinárov – zrušenie Mečiarových amnestií. Noviny poskytujú fakty, umenie dáva emócie. Literatúra faktu môže informovať, ale umenie dokáže burcovať. Bez znalosti faktov by film Únos sám osebe veľa nezmohol, bol by to len smutný a poburujúci príbeh. No bez tej emócie, bez toho všeobecného pobúrenia, ktoré film vyvolal, by politikov nič nedotlačilo k tomu, aby sa aspoň pokúsili napraviť krivdy.

Oboje má svoju funkciu. Oboje potrebujeme. Len si ich nesmieme zamieňať. Vymyslené svety bývajú zaujímavejšie, vzrušujúcejšie a krajšie ako ten náš. Mýliť si ich s realitou je však cesta do pekla. A cestou do pekla je aj burcujúca, aktivistická a emocionálna žurnalistika. Novinár nemá čo mať pravdu. Novinár má mať fakty.

Pri debute sú dôležití aj spolupracovníci či „poradcovia“, zaujímavou stránkou knihy bolo jej kompozičné členenie a označenie kapitol hlavnými postavami mikropríbehov, napríklad sudca, generál, obeť, siskár, novinár... Čo vás inšpirovalo alebo motivovalo pri tomto nápade?

Vo vydavateľstve mali k rukopisu jedinú výhradu, ale zato úplne všetci - je v ňom priveľa postáv. Čitateľ sa v nich strácal. Zredukovať sa nedali, väčšina z nich má v deji konkrétnu funkciu, žiadna z nich nie je „vata“. Knihu zachránil môj redaktor Matúš Kyčina. Bol to jeho nápad, aby sme dej rozdelili na kapitoly. Každá z nich má svoju nosnú postavu, takže sa čitateľ ľahšie zorientuje. Pôvodne sme ich chceli nazvať menami nosných postáv, napokon nám napadlo, že ak nazveme kapitoly funkciou nosnej postavy v deji, bude to prehľadnejšie. Vopred nevykalkulovaný, žiaduci vedľajší účinok tohto rozhodnutia je, že pekne vyniknú postavy, ktoré konajú v príkrom rozpore so svojou spoločenskou funkciou.

Možno je načase otázka o vašich obľúbených autoroch či postavách z krimižánru - v nijakom prípade nevyzeráte ako kritériami žánru nepoučený čitateľ.

Ja som vlastne už odjakživa fanúšikom SF&F. Moji top autori sú Neil Gaiman, Ray Bradbury, Douglas Adams, Isaac Asimov, Andrzej Sapkowski alebo Warren Ellis. V detstve som prečítal pár kriminálok z maminej police. V pamäti mi utkveli len Raymond Chandler a James Hadley Chase čiže drsná škola. Tradičnému hľadaniu vraha som však nikdy neprišiel na chuť. Čoho sa neviem nabažiť, sú historické detektívky Ďura Červenáka a skvelé sú deväťdesiate roky v podaní Joža Kariku. Jožo pristupuje k beletrii s priam dokumentaristickou poctivosťou, ktorú obdivujem.

Ozvali sa aj zašifrované okruhy hlavných a vedľajších postáv?

Je fascinujúce, koľko ľudí poznáva v postavách z Mäsa reálne osoby, na ktoré som si počas písania ani nespomenul. Jedinou reálnou postavou je Lentilka, cukríkovoružové služobné auto, ktoré mi dali v Pravde. V skutočnosti je ešte aj postava novinára pozliepaná z viacerých mojich kolegov. Ale priznávam, že väčšinu negatívnych vlastností má zo mňa.

Inak je prevažujúca spätná väzba na Mäso najväčšou radosťou z celého tohto dobrodružstva – väčšina ľudí mi hovorí alebo píše, že sa im vrátil ten pocit hnusu, v ktorom deväťdesiate roky prežili. To je dobre. Nech si ho len chránia a pravidelne pripomínajú. Aby vedeli, čo už určite nechcú.

O prepojení mafie a politickej moci písali viacerí publicisti, opatrne sa tejto témy viackrát dotýkal aj Dominik Dán, ale až Mäso akoby ukázalo, že toto prepojenie bolo/je systémové. Akoby ste Šátekovým analytickým textom dodali umeleckú podobu. Bol to zámer?

Pracujem s tým ako s holým faktom. Už dobré dve dekády. Je to moja každodenná realita. Viem, že je to tak. Netrúfol by som si to dokazovať pred súdom. No ako autor beletrie si trúfam verejne ukázať, čo vidím a cítim.

Marketingovo veľmi príťažlivý je aj názov knihy. Prečo práve Mäso?

Snažil som sa ukázať, ako ten cynický mlynček melie naozajstných živých ľudí. Obyčajných ľudí, bez možností, konexií a zdrojov. Bezbranných ľudí. Nielen prostitútka pre svojho pasáka, aj taký migrant je pre prevádzača len mäsom. Krásne to inak ukazuje aj film Petra Bebjaka Čiara. Keď úžerník vyženie vlastných ľudí proti vôli niekam za hranice na sociálne dávky, sú preňho len mäsom. Nepohodlný svedok je pre gangstra iba mäsom. Občan pre politika, obžalovaný pre sudcu, obeť zločinu pre policajta... mäso.

Ako novinár ste mali veľa informácií a konkrétnych skúseností s podsvetím na východnom Slovensku - ale ako leitmotív ste si vybrali sedemnásťročnú Veroniku. Boli ste si istý, že unesie hlavný príbeh?

Áno, veril som jej. Kedysi som poznal dievčinu, ktorú uniesli, znásilňovali a keby nebola ušla, sotva by sa ešte niekedy vrátila domov. Cítim voči nej obrovský dlh. Nikomu zo zúčastnených sa dodnes nestalo nič zlé okrem nej. Keď zlyhá spravodlivosť, otvára sa priestor pre pomstu.

Na rozdiel od iných spisovateľov, ktorí sa obraňujú formuláciou o vymyslených postavách, vy v úvode píšete, že „časť týchto príbehov sa naozaj odohrala, ale inak. Postavy sú vymyslené. Ak ste sa v niektorej predsa spoznali, majte rozum a nepriznávajte to. Ľudia nemusia vedieť, aká ste sviňa“. Zabrala tá formulácia?
Neviem. Osobne dúfam, že svine sa spoznajú. Ideálne aj také, na ktoré som si pri písaní vôbec nespomenul. Tešilo by ma, keby ich spoznali aj ich blízki. Trebárs medzičasom už dospelé deti. Nech sa cítia zle. Nech sa hanbia. Keby sa niekto z nich chcel priznať, že spáchal voľačo z toho, čo je opísané v Mäse, sľubujem, že mu v prípadnej reedícii vrátim pravé meno. Ale myslím, že všetci s tou svojou hanbou spokojne dožijú v ústraní a blahobyte.

Už dávnejšie som na margo tej presily postáv - obeť, otec obete, operatívec, siskár, Generál, advokát, politik... – konštatoval, že mi chýba hlbší psychologický ponor do niektorých z nich, lebo sú vlastne skôr sociálnymi figúrami ako plnokrvnými postavami. Pritom aspoň Miko, Veronika či novinár Schlesinger mali nárok a predpoklady byť prepracovanými postavami aj s ich mentálnym a sociálnym pozadím. Nechýbalo vám to?

Nemal som ambíciu napísať román s veľkým „R“. Mal to byť taký knižný hamburger. Z dobrých surovín, poctivo urobený, ale nie je to „haute cuisine“. Snažil som sa, aby každá postava mala zrozumiteľnú a uveriteľnú motiváciu. Pokúsil som sa vyhnúť jednoznačne kladným postavám. Život je príbeh bez pozitívnych hrdinov. Všetci máme svojich démonov a boj s nimi pravidelne prehrávame. O tom však písať nechcem. Netrúfam si. Skĺzol by som do nudného, prázdneho mudrovania. Ako teraz.

Kniha Mäso sa dostala medzi najčítanejšie, v rebríčku Magazínu o knihách skončila dokonca v prvej desiatke spolu s takými menami ako Dominik Dán, Jozef Karika, Jo Nesbo, aby som zostal pri tomto žánri – čakali ste to?

Na rozdiel od ľudí z Ikaru som svojej knihe zvlášť neveril. Asi práve pre ľahkosť, s akou sa písala. Na jednej strane z toho mám obrovskú radosť, pretože ako novinár nemáš merateľný úspech. Môžeš písať zlé veci, ale ak to robíš v dobrom titule, nikdy nebudeš vyzerať ako úplný lúzer. Toto je však moje dielo a ľudia ho nielen čítajú, oni sú dokonca ochotní zaň platiť. To je úžasné. Musím si dávať pozor, aby mi z toho neuletel dekel, lebo som dosť arogantný, sociopatický bastard aj bez toho.

Je tento úspech zaväzujúci?

Necítim to tak. Je to však nový impulz v mojom v živote. Napísať prvú knihu nie je veľká výzva. Človek nevie, do čoho ide a absolútne nemá čo stratiť. Nemusí sa stať bestsellerom, stále bude široko-ďaleko jediný, komu vydali naozajstnú knihu v naozajstnom vydavateľstve a predávali ju v naozajstnom kníhkupectve. Potvrdiť úspech druhou knihou, to už je výzva. Mám plné gate ako ešte nikdy.

Takže píšete ďalšiu knihu? Tlačí na vás vydavateľ?

Bude to čítať aj Denisa Gura Doričová z Ikaru. Jasné, že už píšem. Denisa, ktorej úlohou je zo mňa dostať do mája rukopis, má dosť skúseností a inteligencie, aby vedela, že som pod dostatočným tlakom aj bez nej. Netlačí, len sa občas milo opýta, ako sa mám. Nechá to na moju dobrú ženu. Mäso zo mňa vyrazila ona, nátlakom, ktorý by som pokojne označil aj za hrubý. Nosila mi do pracovne kávu, limonádu, sendviče, čo mi na očiach videla. Ale opustiť pracovňu by som si nebol dovolil, ani keď nebola doma. Kontrolovala, koľko som napísal.

No ad for you