Sobota, 17. november, 2018
O KNIHÁCH

Možno nepiť, ak nalieva Ivan Hrozný či Josif Stalin?

Prečo Rusi pijú tak veľa, hoci im to dokázateľne škodí? Môžu za to ich predispozície, tradícia alebo vysoká politika?

Mark Lawrence Schrad: Dejiny písané vodkou. Alkohol, autokracia a tajné dejiny Ruska (prel. Igor Otčenáš, Premedia 2017) - Archív SME

Prečo Rusi pijú tak veľa, hoci im to dokázateľne škodí? Môžu za to ich predispozície, tradícia alebo vysoká politika? Má vodka prsty v zániku cárskej monarchie a rozpade Sovietskeho zväzu? Môžu sa Rusi zbaviť traumatizujúcich následkov alkoholizmu, ktoré v konečnom dôsledku povedú k strate pozície jednej z kľúčových svetových veľmocí? A možno vôbec nepiť, ak nalieva Ivan Hrozný či Josif Stalin? Pýta sa americký rusista a politológ Mark Lawrence Schrad a ak by sa vám zdalo, že preháňa, poznámkový aparát knihy na 77 stranách (!) signalizuje, že tvrdenia autora nestoja na vratkej pôde.

Mark Lawrence Schrad: Dejiny písané vodkou. Alkohol, autokracia a tajné dejiny Ruska (prel. Igor Otčenáš, Premedia 2017) - Archív SME


Desivé čísla
Čísla, ktoré prináša precízna Schradova kniha, sú jednoducho desivé – podľa nich vodka zabila v 20. storočí viac Rusov ako Hitler; podľa ruskej vlády ročne príde o život vinou alkoholu pol milióna Rusov; Rusi vypijú ročne približne 18 litrov čistého alkoholu na hlavu, čo je dvakrát viac ako v USA a o desať litrov viac, ako považuje Svetová zdravotnícka organizácia za bezpečné množstvo; priemerný Rus sa dožíva o desať rokov menej ako priemerná Ruska a o dvanásť rokov menej ako obyvateľ západnej Európy...
Dramatické sú aj príbehy spojené s alkoholizmom ruských a sovietskych pohlavárov - ak ste tušili či vedeli, čo sa dialo na žúrkach u Stalina, informácie o výčinoch na dvore Petra Veľkého nezainteresovanému čitateľovi vyrazia dych.
Napriek obrovskému poznámkovému aparátu (1442 odkazov) sa ťažko akceptuje, že by konzumácia vodky v obrovských množstvách mohla mať taký silný dosah na ruské či sovietske dejiny, ako to možno nadštandardne často prízvukuje autor - ak si však uvedomíme, že v istých obdobiach bol predaj vodky zdrojom tretiny príjmov ruského/sovietskeho štátu a snaha o prohibíciu nabúrala štátny rozpočet, viedla k rastu sociálneho napätia a vo vhodných politických podmienkach (prvá svetová vojna, prehra v studenej vojne) podporila zásadné politické zmeny.


Príjmy štátu verzus zdravie občanov
Autor často zdôrazňuje, že v opakovanom spore medzi záujmom štátu o príjmy z predaja vodky a záujmom o ozdravenie obyvateľstva vždy zvíťazili finančné záujmy štátu nad skvalitnením života občanov. Autokratický charakter ruského/sovietskeho štátu jednoducho túto dilemu vždy riešil rovnako - aj keď mohli byť zámery minimalizovať spotrebu alkoholu spočiatku úprimné.
Pritom riešenie alkoholizmu v ruskej spoločnosti je známe už viac ako 150 rokov. Osvedčilo sa totiž už Švédom, ktorí boli pred 150 rokmi tam, kde je Rusko posledných päť storočí – z hľadiska alkoholizmu obyvateľstva, treba dodať. Podstata göteborského variantu boja s alkoholizmom spočíva v tom, že monopolizácia výroby alkoholu (vodky) sa nahradí municipalizáciou – v roku 1855 mesto Göteborg vytvorilo mestský predaj alkoholu, jeho výrobcovia mali zaručený zisk vo výške piatich percent ročne a ostatný zisk išiel do poľnohospodárstva a na skvalitňovanie života komunity (zdravotná starostlivosť, sociálne zabezpečenie, komunitné služby...). V ruských pomeroch by to viedlo k posilneniu regionálnej demokracie, zníženiu vplyvu Kremľa, limitovaniu korupcie, rozvoju miestneho aktivizmu... A to je niečo, čo nepripustí žiadny ruský líder.