Na trhu biografií slovenských osobností už dlhodobo vládne kríza. Buď na ňom nič nie je, alebo ho príležitostne ovládnu ideológovia, ktorí rozprávaním o konkrétnej osobnosti, sledujú vlastné záujmy. Bez ohľadu na fakty a súvislosti.
„Zaľudštenie“ slovenských dejín
Mladý historik z Ústavu pamäti národa Peter Jašek to pri Biľakovi skúsil inak, hoci si nevybral práve najsympatickejšiu postavu z moderných slovenských dejín. Biľak je pre niekoľko generácií iným menom pre zradu, falošnosť a neschopnosť maskovanú mocenským postavením.
Vek autora je v tomto prípade zárukou, že o tomto antihrdinovi bude písať bez „krvavých očí“, realisticky a spravodlivo. Taký štýl kritického skúmania si zaslúži každý. Nie pre zásluhy, ale v záujme čitateľa.
V marxistickej historiografii sa o osobnostiach nepatrilo písať. Dejiny predsa netvorili jedinci, ale masy. Dôležitejší bol zápas spoločenských tried. Okrem toho venovať sa konkrétnej osobnosti z mocenskej elity bolo riskantné. Ten, ktorý bol v jeden deň vyhlásený za hrdinu, sa mohol už na druhý deň dostať na zoznam zakázaných mien alebo rovno do väzenskej cely.
Biľak sa publikovaniu svojho životného príbehu nebránil. Ešte v roku 1988 vychádzali v československej tlači úryvky z memoárov Míľniky môjho života. Začiatkom deväťdesiatych rokov vyšla neautorizovaná verzia Biľakových spomienok a pred niekoľkými rokmi vyšli doplnené spomienky pod názvom Až po mé smrti. Médiami sa následne prehnala správa, že na žiadosť rodiny bola kniha stiahnutá z distribúcie.
Jašek sa touto knihou o Vasilovi Biľakovi pridáva k úsiliu o „zaľudštenie“ slovenských dejín. V prípade Biľaka triafa veľmi presne. Hoci karierný súdruh už zomrel, spomienka na neho dokáže ešte aj dnes rozdeliť spoločnosť a rozvíriť polemiky. Niekedy stačí pamätná tabuľa, vraj, slávnemu rodákovi.
Okrem toho „osmičkový“ rok, v ktorom sa bude častejšie rozprávať o roku 1968, je ďalším dôvodom zaujímať sa o Biľakov kritický životopis.
Peter Jašek: Vasil Biľak. Zradca alebo kolaborant? (Marenčin PT 2017) Profesionálny zradca
Je logické, že práve obdobiu pražskej jari a následnej okupácie vojskami Varšavskej zmluvy venuje autor v Biľakovom životopise najväčší priestor. Detstvo v Krajnej Bystrej pri Svidníku a Biľakove učňovské roky v Hradci Králové a potom v Bratislave prebehli pomerne rýchlo.
Táto etapa Biľakovho života je dôležitá, lebo v nej sa formovali jeho komunistické postoje v začiatkoch motivované sociálnym idealizmom.
Po roku 1948 sa Biľak z idealistu rýchlo zmenil na karierného aparátnika, ktorý vždy pochopil, kde ho režim potrebuje. Priania strany boli preňho rozkazom. Frázy režimu sa naučil so zaujatosťou a vďaka tejto schopnosti prežil všetky mocenské boje vnútri komunistickej strany. Odmietal sa zaradiť k porazeným.
Pri Dubčekovom nástupe musel Biľak veľmi pozorne hľadať pre seba cestičku, vďaka ktorej správne vytuší víťazných hráčov, pridá sa k nim, a tak zostane nad vodou. Na palube lietadla z Moskvy sa Biľak definitívne zaradil do dogmatického prúdu KSČ a sovietskych súdruhov označil za „najdrahších bratov“. Znovu v predstihu pochopil, kto je režisérom a z akého okruhu budú obete.
Po príchode bratskej pomoci Biľak sám podal vysvetlenie svojej zrady: „Ak je zradou láska k tejto prvej socialistickej krajine, úcta k ľudu Sovietskeho zväzu, snaha nezhoršovať vzťahy, ale čo najskôr prekonať nedorozumenia, tak sa k takejto zrade prihlasujem.“
Biľakov život je príbehom profesionálneho karieristu. Ak by nebol komunistom, našiel by iné praktické spôsoby ako ísť nahor. Tieto životné scenáre sú nezávislé od národov a politiky.
Najhoršie je, že dôsledky Biľakovej zrady znášali aj tí, ktorí s ňou nechceli mať nič spoločné.
