Pondelok, 19. november, 2018
O KNIHÁCH

O súdruhovi, ktorý pochoval jar

Biľak je pre niekoľko generácií iným menom pre zradu, falošnosť a neschopnosť maskovanú mocenským postavením.

Peter Jašek: Vasil Biľak. Zradca alebo kolaborant? (Marenčin PT 2017)

Na trhu biografií slovenských osobností už dlhodobo vládne kríza. Buď na ňom nič nie je, alebo ho príležitostne ovládnu ideológovia, ktorí rozprávaním o konkrétnej osobnosti, sledujú vlastné záujmy. Bez ohľadu na fakty a súvislosti.

„Zaľudštenie“ slovenských dejín

Mladý historik z Ústavu pamäti národa Peter Jašek to pri Biľakovi skúsil inak, hoci si nevybral práve najsympatickejšiu postavu z moderných slovenských dejín. Biľak je pre niekoľko generácií iným menom pre zradu, falošnosť a neschopnosť maskovanú mocenským postavením.

Vek autora je v tomto prípade zárukou, že o tomto antihrdinovi bude písať bez „krvavých očí“, realisticky a spravodlivo. Taký štýl kritického skúmania si zaslúži každý. Nie pre zásluhy, ale v záujme čitateľa.

V marxistickej historiografii sa o osobnostiach nepatrilo písať. Dejiny predsa netvorili jedinci, ale masy. Dôležitejší bol zápas spoločenských tried. Okrem toho venovať sa konkrétnej osobnosti z mocenskej elity bolo riskantné. Ten, ktorý bol v jeden deň vyhlásený za hrdinu, sa mohol už na druhý deň dostať na zoznam zakázaných mien alebo rovno do väzenskej cely.

Biľak sa publikovaniu svojho životného príbehu nebránil. Ešte v roku 1988 vychádzali v československej tlači úryvky z memoárov Míľniky môjho života. Začiatkom deväťdesiatych rokov vyšla neautorizovaná verzia Biľakových spomienok a pred niekoľkými rokmi vyšli doplnené spomienky pod názvom Až po mé smrti. Médiami sa následne prehnala správa, že na žiadosť rodiny bola kniha stiahnutá z distribúcie.

Jašek sa touto knihou o Vasilovi Biľakovi pridáva k úsiliu o „zaľudštenie“ slovenských dejín. V prípade Biľaka triafa veľmi presne. Hoci karierný súdruh už zomrel, spomienka na neho dokáže ešte aj dnes rozdeliť spoločnosť a rozvíriť polemiky. Niekedy stačí pamätná tabuľa, vraj, slávnemu rodákovi.

Okrem toho „osmičkový“ rok, v ktorom sa bude častejšie rozprávať o roku 1968, je ďalším dôvodom zaujímať sa o Biľakov kritický životopis.

Peter Jašek: Vasil Biľak. Zradca alebo kolaborant? (Marenčin PT 2017)

Profesionálny zradca

Je logické, že práve obdobiu pražskej jari a následnej okupácie vojskami Varšavskej zmluvy venuje autor v Biľakovom životopise najväčší priestor. Detstvo v Krajnej Bystrej pri Svidníku a Biľakove učňovské roky v Hradci Králové a potom v Bratislave prebehli pomerne rýchlo.

Táto etapa Biľakovho života je dôležitá, lebo v nej sa formovali jeho komunistické postoje v začiatkoch motivované sociálnym idealizmom.

Po roku 1948 sa Biľak z idealistu rýchlo zmenil na karierného aparátnika, ktorý vždy pochopil, kde ho režim potrebuje. Priania strany boli preňho rozkazom. Frázy režimu sa naučil so zaujatosťou a vďaka tejto schopnosti prežil všetky mocenské boje vnútri komunistickej strany. Odmietal sa zaradiť k porazeným.

Pri Dubčekovom nástupe musel Biľak veľmi pozorne hľadať pre seba cestičku, vďaka ktorej správne vytuší víťazných hráčov, pridá sa k nim, a tak zostane nad vodou. Na palube lietadla z Moskvy sa Biľak definitívne zaradil do dogmatického prúdu KSČ a sovietskych súdruhov označil za „najdrahších bratov“. Znovu v predstihu pochopil, kto je režisérom a z akého okruhu budú obete.

Po príchode bratskej pomoci Biľak sám podal vysvetlenie svojej zrady: „Ak je zradou láska k tejto prvej socialistickej krajine, úcta k ľudu Sovietskeho zväzu, snaha nezhoršovať vzťahy, ale čo najskôr prekonať nedorozumenia, tak sa k takejto zrade prihlasujem.“

Biľakov život je príbehom profesionálneho karieristu. Ak by nebol komunistom, našiel by iné praktické spôsoby ako ísť nahor. Tieto životné scenáre sú nezávislé od národov a politiky.

Najhoršie je, že dôsledky Biľakovej zrady znášali aj tí, ktorí s ňou nechceli mať nič spoločné.