Utorok, 25. september, 2018
O KNIHÁCH

Poctivá práca v archívoch i vo vlastnej pamäti

Alnerov príspevok k jednému z dôležitých „osmičkových výročí“ je poučný a zaujímavý.

Juraj Alner: 1968 - polčas rozpadu komunistického režimu. Denník novinára (Marenčin 2017)

Alnerov príspevok k jednému z dôležitých „osmičkových výročí“ je poučný a zaujímavý. Aj preto, že sám autor nestál v rušnom roku 1968 zašitý niekde v bezpečí.

Novinár Juraj Alner poznal dramatické chvíle aj pred tzv. Pražskou jarou. Počas vojny sa musel ako malý chlapec spolu s rodinou skrývať na rôznych miestach stredného Slovenska.

Jurajovho nevlastného otca po nástupe komunistického režimu zatkli a odsúdili na mnohoročné väzenie. Keď sa matka spýtala eštebákov, či má zadržaného manžela čakať na večeru, prikývli. Odišli aj s jeho otcom a on sa vrátil o jedenásť rokov.

No ad for you
Juraj Alner: 1968 - polčas rozpadu komunistického režimu. Denník novinára (Marenčin 2017)

Hoci sa talentovaný mladík dostal na vysokú školu, po jej skončení ho za účasť na študentskom proteste preradili do výroby, tam sa vraj najlepšie „oboznámi s robotníckou triedou“. Po niekoľkých rokoch učiteľovania ešte pred Dubčekom prešiel do redakcie novín Ľud a začal sa angažovať v Strane slovenskej obrody, ktorá bola povolená vedúcou silou v spoločnosti. Z vďačnosti za svoju existenciu však táto strana nebola skutočnou politickou konkurenciou, ale iba unavenou a vyprázdnenou asistenciou komunistom.

Prehľad tlače aj spomienky

Kniha je venovaná výnimočnému roku 1968. Nejde o obyčajnú kroniku udalostí alebo historickú analýzu politického odmäku a následného krachu Pražskej jari. Alnerovo dielo stojí na dvoch pilieroch. Prvým sú citáty z dobovej tlače z celého sveta. Takto komplexne neboli u nás nikdy publikované. Citácie zo západnej tlače, ktoré dostávali redaktori oficiálnej tlačovej agentúry ČTK, boli zväčša označené ako tajné. Druhou časťou knihy sú autorove denníkové záznamy a úryvky z jeho dobových textov. Takáto kombinácia je atraktívna. Nevyhýba sa osobnému vnímaniu veľkej histórie, a popri ňom je zaujímavé sledovať mediálne reakcie dôležitého roka vo svete.

No ad for you

Rok 1968 bol novinársky atraktívny aj bez Československa. V Spojených štátoch sa začali študentské revolty a v máji protestná vlna zasiahla v plnej sile Francúzsko a ďalšie západné krajiny. V Číne tzv. červené gardy naštartovali dramatickú kultúrnu revolúciu. Zatiaľ čo Česi a Slováci chceli posunúť krajinu doprava, vzbúrenci na Západe doľava.

Mediálna reflexia Pražskej alebo československej jari vo svete priniesla ďalšiu dôležitú novinku. V spravodajstve a publicistike sa konečne začalo písať a hovoriť aj o Slovensku. Dubčekov nástup bol považovaný za znak slovenskej emancipácie.

Príbeh zmeny

Alner napriek svojej sústredenosti na rok 1968 chápe súvislosti a hľadá bod prelomu ešte v skoršom období. Je presvedčený, že veľká politická jar sa začala už v roku 1963. Má na to vlastnú interpretáciu: s týmto rokom je spojená tzv. kafkovská konferencia v Liblickom zámku Československej akadémie vied.

Brána k zmenám sa pootvorila. Ukázali sa nesmelé prejavy slobodného vedeckého skúmania. Prvýkrát nahlas zaznelo, že človek je v totalitnom režime redukovaný na manipulovateľný objekt. To je znehodnotenie ľudského života. Krutosť je neosobná a úradná.

Ďalšie roky tesne pred Pražskou jarou po kúskoch prinášali zážitky dovtedy neznámej slobody (v Prahe sa objavil Louis Armstrong). Nechýbali však ani „protiopatrenia“. Nový tlačový zákon oficiálne povolil predbežnú cenzúru a prezident Novotný varoval pred prílišnou demokratizáciou. Protest študentov proti neustálym výpadkom prúdu na pražských internátoch s heslom „Chceme svetlo“ rozohnala Verejná bezpečnosť.

Zahraničné noviny si už všímali dovtedy neznáme konflikty vo vedení komunistickej strany aj rastúcu odvahu občanov protestovať alebo aspoň sa sťažovať.

Slovenské prebúdzanie

Na začiatku roku 1968 situáciu najlepšie odhadol hádam reportér z Berliner Morgenpost: „Skutočnosť, že Novotný stratil moc, má Čechom a Slovákom predstierať ilúziu, že sa teraz všetko zmení k lepšiemu.“

Každému bolo zrejmé, že komunistický režim zvoľňuje, ale nechýbala skepsa k jeho schopnosti zmeniť sa na sociálnu demokraciu bez politického útlaku.

Západní novinári začali zdôrazňovať „slovenský“ aspekt diania. Dubček sa ako prvý Slovák dostal na úplný vrchol. Slováci volajú po federácii a definitívne sa chcú rozlúčiť s údelom zaostalejšej a chudobnejšej časti republiky. Napriek tomuto novému akcentu v spravodajstve málokto zo zahraničných novinárov sa dokázal vyznať v národnostnej situácii v ČSSR. Mnohí stále nevedeli rozlíšiť národnostnú menšinu od štátotvorného národa.

Kým pre Čechov a Slovákov bol dubčekovský odmäk podstatnou záležitosťou ich konkrétnych osudov, zahraničné médiá analyzovali predovšetkým veľké svetové procesy a budúcnosť mocenských blokov postavených okolo Západu a Sovietskeho zväzu.

Mladý Alner bol v tomto čase ako novinár nekomunistických novín Ľud aktívne zapojený do diania. Neúspešne sa snažil o prebudenie strany, ktorá mohla prevziať iniciatívu, ale pohodlní alibisti zo Strany slovenskej obrody chceli vyčkávať a búrlivé obdobie prežiť v závetrí.

Malá emigrácia

V druhej polovici roka 1968 sa Alnerove spomienky prirodzene stávajú osobnejšími. Prvý raz je na Západe. Vo Viedni obdivuje blahobyt a všeobecnú spokojnosť, ale nechýbajú ani kontakty so slovenským exilom rôzneho zamerania.

Okupácia armádami Varšavskej zmluvy potvrdila obavy realistov a šokovala optimistov, ktorí dúfali v postupný prechod k slobodnému životu. „Sovietsky zväz potvrdil, že je to imperialistická mocnosť vo svojej lúpežnej fáze.“

V septembri 1968 zažil Alner svoju malú emigráciu. Využil posledné „medzery“ na hranici. Cez Rakúsko sa dostal do Spojených štátov. Navštívil mnohé americké médiá a krajanov. Vzbudil záujem, lebo prichádzal z okupovaného Československa. Dostal ponuky na spoluprácu v médiách a na univerzitách. Všetkých šokoval, keď povedal o svojom pláne vrátiť sa. „Človek neustále stúpa, klesá, vždy hľadajúci, objavujúci, vždy nespokojný. Mám radosť i obavy zároveň. A oboje stále viac...“

Pomery doma sa skomplikovali, predovšetkým tým, ktorí nechceli nahlas vyhlásiť, že dva a dva nie sú štyri. Najväčšími nepriateľmi sa stali rezignácia a zatrpknutie.

Bezpochyby tento rok bude kníh tematicky spojených s „veľkými osmičkami“ v našej histórii pribúdať. Alnerova kniha nebude patriť k tým najznámejším. Stále je to osobné rozprávanie jedného novinára.

Trpezlivým rešeršovaním zahraničnej tlače z dynamického obdobia 68. dáva Alner najavo úctu k faktom a najpôvodnejšiemu poslaniu novinára, ktorý drobnou prácou pomáha na svet pravde a chápaniu súvislostí.

No ad for you