Štvrtok, 22. november, 2018

Umením sa môžu stať aj kadibúdky, dôležité je prečo

Umelci na Pohode vážne aj vtipne reagujú na spoločnosť.

Inštaláciu Pala Čejku budú tvoriť dve záchodové búdky stojace oproti sebe na veľkej ceste z hlavného stageu priamo uprostred, prepojené červeným kobercom. Bude to napínavý súboj o miesto. Ale vraj diskrétny. Vernisáž bude v piatok o 12.12. (Zdroj: POHODAFESTIVAL.SK)

Hudbu a výtvarné umenie prirodzene prepája Michal Kaščák v programe festivalu Pohoda už od jej prvých ročníkov, inšpirovaný legendárnymi akciami v osemdesiatych rokoch minulého storočia.

Tohtoročný Visual Stage bude mať najväčšie zastúpenie v histórii a neobišli ho reakcie umelcov na pálčivé udalosti. Prinesú nielen zábavu, ale aj výsmech moci a pietu.

Možno si pamätáte, kedy ste sa naposledy naťahovali s niekým o záchod a aké zbrane ste pri tom vytasili.

Vybojovali ste si trón, vydržali alebo pustili do gatí? Je len o nás, kam a prečo pustíme myšlienky tohto druhu a aký dostanú rozlet. Festival Pohoda sa práve touto cestou chystá vyskúšať, čo všetko je umenie.

Aký bude tohtoročný Visual stage na najväčšom letnom festivale na Slovensku, určia aj legendárne toi-toiky v žiare reflektorov. Nechajte sa nimi upozorniť na všetko dôležité, čo vizuálni umelci pre Pohodu vytvárajú.

V diele Hľadisko pre Pohodu Ilony Németh chýba pódium, pozerať sa dá len na protiľahlé hľadisko. Aktuálna epidémia narcizmu či divák ako stredobod predstavenia? Sadnite si a uvidíte. (zdroj: POHODAFESTIVAL.SK)

Gesto alebo remeslo

Že umením sa môže stať čokoľvek, vyjadril už Marcel Duchamp, keď pred sto rokmi vystavil svoje dielo Fontána v podobe sériového pisoáru. Spôsobil tak v dejinách výtvarného umenia obrovskú revolúciu, položil základ umeniu ready-made a modernému umelcovi prisúdil absolútnu slobodu v tvorbe.

Niežeby nevedel, čo od samej dobroty. Naopak, patril ku generácii znechutenej vojnou a ostro protestujúcej proti establishmentu.

O tom, či sú myšlienka a gesto v umení dôležitejšie než remeslo, môžeme dnes viesť dlhé debaty, tak prečo nie.

Priestor na to poskytuje napríklad galéria Žumpa, ktorej inštalácie budú tento rok na Pohode novinkou. Vystaví diela dvoch umelcov, ktorí sa záchodovými búdkami toi-toi inšpirovali.

Zo Žumpy do sveta

„Je to veľmi vtipný projekt, ktorý síce možno zvádza k fekálnemu humoru, ale autori ho poňali výborne a tvorivo.

Hovoria o tom, kde všade sa dá stretnúť s umením, a že by sme z umenia nemali vylučovať žiadne priestory,“ hovorí pre SME organizátor Pohody Michal Kaščák.

Žumpa ho oslovila cez svoj galerijný program, ktorý už štyri roky predstavuje v súkromnom byte na Zochovej 16 v Bratislave, konkrétne v priestoroch toalety.

Výtvarníci Tereza Maco a Gabriel Sebő ju založili vraj skôr z irónie, ale zafunovalo to. Po čase im napadlo, že by sa zo záchodovej galérie mohol urobiť presah k širšiemu publiku, a tak vymysleli dielo pre Pohodu, do ktorého zapojili mobilné toalety Toi-toi. Vsadili na spoluprácu s grafickými dizajnérmi Auréliou Garovou a s Palom Čejkom.

Sláva infantilným

Garovej inštalácia s názvom Oáza potrieb sa bude ukrývať v jednej z mnohých festivalových toaletných búdok, pričom čakajúci na potrebu nebude vedieť, že vstupuje do priestoru plného živých rastlín.

Inštaláciu Pala Čejku budú zase tvoriť dve záchodové búdky oproti sebe spojené červeným kobercom a stojace na ceste z hlavného stageu.

„Samé osebe sú to čisté objekty. Malé domčeky. Je v nich záchod, trón,“ hovorí Palo Čejka, ovplyvnený asociáciou hier o tróny a smiešnou predstavou bojujúcich záchodov.

Búdky sa stali preňho dvoma hradmi s agresívnymi symbolmi hodností, pričom sprievodnú tému „sračiek“ považuje za veľmi prirodzenú a veselú. „Deti a dôchodcovia ju vyslovene vyhľadávajú a infantilní pankáči tiež, takže ja ako infantilný pankáč a otec tri a polročného dieťaťa ju riešim na dennej báze. Skrátka, prináša nám radosť,“ hovorí.

Kôň Milana Adamčiaka – Cimrmana slovenskej neoavantgardy a nevšedného umelca novátorských postupov. (zdroj: POHODAFESTIVAL.SK)

Spustilo to Čertovo kolo

Hudbu a vizuálne umenie spájala Pohoda už od svojich prvých ročníkov. Všetko sa začalo v osemdesiatych rokoch, keď sa kapela Bez ladu a skladu s mladučkým spevákom Michalom Kaščákom po prvý raz stretla s generáciou mladých výtvarníkov na alternatívnych hudobných prehliadkach Dotyky a spojenia či Čertovo kolo.

„Bolo to veľmi prirodzené spojenie, ktoré sa nám vrylo pod kožu. A tak sme hneď od prvých ročníkov Pohody aj my vťahovali výtvarníkov do deja,“ hovorí Michal Kaščák.

Prvú pamätnú výstavu usporiadal na Pohode v roku 1998 v spolupráci s výtvarníkom Milanom Prekopom. Systematickejší a výraznejší záber potom ukázalo výtvarné umenie zhruba v polovici nultých rokov, keď festival po prvý raz spolupracoval so Slovenskou národnou galériou a Galériou 4D.

Priniesli silné mená ako Jozefa Jankoviča, Vlada Popoviča, Ivana Csudaia a ďalších. Posledný z menovaných bude mať na trenčianskom letisku svoje dielo aj tento rok spolu s Lacom Sabom a Milanom Adamčiakom. Organizátori spolupracujú s viacerými subjektmi a umelcami.

Minaret – víťazné dielo Public Art Festival Contest v roku 2016 ako symbol bezpečia, nie náboženskej provokácie. (zdroj: POHODAFESTIVAL.SK)

Najsilnejšie v histórii

Dôležitá zmena okolo vizuálneho umenia Pohody sa udiala vstupom výtvarníčky a kurátorky Ilony Németh.

„Zásadne zmenila prístup k vizuálnemu umeniu, zdôrazňovala jeho postavenie a rovnocennú úroveň s hudobnou zložkou festivalu, priviedla do projektov študentov výtvarných škôl,“ hovorí Michal Kaščák.

Tento rok sa pod jej kurátorským vedením z finančných dôvodov nepodarilo priniesť nové dielo primerané veľkosťou a významom, na festivale však opäť uvidíme jej dielo Hľadisko, pre organizátorov stále mimoriadne výpovedné.

„Na Pohode je opäť aj preto, aby ho mohli vidieť ľudia z festivalu Eurosonic, ktorí prídu. V januári budúceho roka ho tam totiž chceme nainštalovať. Je to jedno z najsilnejších diel v našej histórii,“ prízvukuje Kaščák.

„Malý tvorček s veľkým tvorom hovoria o spolupatričnosti a nehe, ktorej nikdy nie je dosť,“ hovorí výtvarník Ivan Csudai o svojom objekte Macík. Vznikol vygenerovaním témy, ktorú často zobrazuje v maľbách. Dospelým vracia spomienky a pre deti je obrovskou hračkou. (zdroj: ARCHÍV I.Cs.)

Držíme sa cesty

Medzi podobne pozoruhodné diela patrí aj Minaret vystavený v roku 2016, teda v období, keď platformu výtvarného umenia na Pohode prvý raz zastrešili pod názov Visual stage.

Už rok predtým sa spustila súťaž Public Art Festival Contest ako výzva zameraná na umenie vhodné do priestoru trenčianskeho letiska. Tá fungovala aj tento rok, prihlásilo sa do nej takmer štyridsať diel. Do výberu sa dostali tri.

Good Feelings vtipným zásahom do priestoru a odkazom na jednoduchú hru vyvoláva chuť hrať sa, Little big Slovakia je zase reakciou na slogan reprezentujúci Slovensko.

Tretí návrh pracuje s veľkou aktuálnou spoločenskou témou cez nenápadné, ale jasné označovanie chýbajúcich dvoch ľudí – Jána a Martiny. Mladý pár zavraždený vo februári tohto roku sa stal inšpiráciou aj pre viaceré ďalšie vizuálne výstupy pre Pohodu.

„Držíme značku Visual Stage a snažíme sa ísť cestou, akú nám Ilona Németh ukázala,“ hovorí Michal Kaščák. Pripúšťa, že tento rok možno nebude až tak cítiť silnú osobnosť kurátora, ale výber ukazuje, že vizuálne umenie na Pohode sa ani náhodou nevzdáva.

Martin Dzurek a Ján Vajsábel vytvorili symbolickú bránu s portrétmi Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka pri príležitosti koncertu na ich počesť v Gregorovciach. (zdroj: FOTO - JUDITA ČERMÁKOVÁ)