Piatok, 16. november, 2018
O KNIHÁCH

Daniel Majling: Človek by dnes musel byť veľmi apatický, aby nebol naštvaný

Väčšina ľudí dnes arsertivitu a osobnosť len predstiera a idú do mnohých zbytočných sporov nie z presvedčenia

spisovateľ Daniel Majling (Zdroj: Foto - Gabriel Kuchta)

Hoci je profesiou dramaturg, čitateľov upútal najprv komiksom Rudo a potom knihou poviedok Ruzká klazika. Práve tá ho katapultovala do top desať súťaže Anasoft litera. Literárne ani divadelné kritiky nečíta, aby nimi nebol ovplyvnený. Daniel Majling.

Sme Magazín o knihách, a tak začnem otázkou, čo čítate? Okrem kníh, s ktorými môžete či musíte pracovať ako dramaturg SND.
Práce sa týka možno tretina toho, čo čítam. Ak robím dramatizáciu románu, to neznamená, že si prečítam iba ten román. Žiadna dramatizácia nevznikne tak, že sa iba povyťahujú dialógy z knihy a nejako sa to učeše. Pre mnohé scény, ktoré sú v románe naznačené len niekoľkými vetami, treba vymyslieť situáciu a dobrý dramatizátor by mal vedieť trochu „sfalšovať“ autora, mať naštudovaný jeho štýl. Ak napríklad robím Dostojevského, snažím sa načítať všetky jeho veci z daného obdobia. Do toho patrí aj sekundárna literatúra, ktorá pomáha pochopiť autora.

A čo čítate sám pre seba, pre vlastné potešenie?
Nových autorov si kupujem náhodne alebo na odporúčania iných ľudí, ale v poslednomčase ma veľa autorov sklamalo. Zaujal ma napríklad mladý francúzsky autorÉdouard Louisa jeho kniha Skoncovat s Eddym B. Táto kniha patrí asi k tomu najrozumnejšiemu, čo som čítal o fenoméne white trash. Hoci ma trochu desí názov, ktorý naznačuje, že namiesto obnovovania dialógu s touto skupinou autor sa s týmto prostredím rozhodol len skoncovať. Sú však autori, ktorí ma zaujímajú en bloc a čítam od nich všetko. Zo súčasných autorov sú takí dvajaMichel Houellebecqa Vladimir Sorokin. Len sa oznámi, že od nich niečo vyjde, rok vopred sa teším. Nie všetko, čo napíšu, je zlato a klenot svetovej literatúry, ale pre mňa sú obaja zaujímaví tým, že píšu dystopie, že sú to autori, ktorí vedia domyslieť niektoré trendy v spoločnosti a ukázať, ako to asi môže byť o desať - dvadsať rokov. Nerobia to iba preto, aby ľudí vystrašili, pre lacný efekt, ale otvárajú mnohé témy a robia to veľmi dobre. V poslednom čase si dopĺňam medzery v Nabokovovi a som veľmi rád, že Česi ho vydávajú komplet.

Čo je pre vás pri výbere kníh podstatné?
Knihy hodnotím hlavne podľa témy, či je to niečo, čo zatne do živého a prinúti ma rozmýšľať o veciach, o ktorých som dovtedy nepremýšľal. Vtedy je mi trošku jedno, či je to autor suverénneho štýlu, alebo nie, hoci ak je niekto skvelý esejista a vie uchopiť tému, málokedy sa stane, že by jeho štýl zaškrípal. Pri Nabokovovi ma baví aj jeho vybrúsený jazyk, to, ako vytvorí nie lacnú poetickú atmosféru a potom ju zruší nejakou cynickou poznámkou, ktorá je veľmi duchaplným wildovským bonmotom... Nabokovova ma baví čítať od A po Z.

Čo bolo pre vás inšpiráciou pre Ruzkú klaziku? Kde sa zrodila tá myšlienka uťahovať si z toho spôsobu písania a vnímania sveta? Pri Karamazovovcoch?
Koncept mi napadol cestou vo vlaku, keď som čítal nejakú ruskú klasiku. Mal som dosť veľa materiálu - písačiek, ktoré som nikdy nevyužil. Ešte na vysokej škole som sa napríklad pustil do písania veľkého generačného románu, ktorý mal v torze dvesto strán, z toho 190 bola čistá grafománia, zvyšok sa však dal použiť a rozpísať do troch poviedok. Keď som sa preberal tým napísaným materiálom, zistil som, že mám materiál na nejakých 25 poviedok, ale nič som s tým nerobil. A vtedy, v tom vlaku pri čítaní ruskej klasiky, keď som bol po práci na dramatizáciách Dostojevského a Tolstého kontaminovaný tým spôsobom uvažovania a jazyka, mi napadlo, že z tých 25 embryí poviedok by možno desať celkom zafungovalo, keby sme sa tvárili, že sa to celé odohráva v Rusku...

Vy ste teda mali niekoľko slovenských poviedok a príbehov a natiahli ste ich na ruskú mustru?
Neboli to pôvodne texty z ruského prostredia, ale keď som už mal tento nápad, rozmýšľal som, či niektoré príbehy - napríklad príbeh s vydavateľkou zamilovanou do svojho kolegu - nebudú skutočne lepšie fungovať, ak sa budeme tváriť, že sa to stalo vo veľkej ruskej kultúre. Keď ten príbeh umiestnite do našich pomerov, je to bizarná, ťažko uveriteľná historka, v podstate fejtón. Ak ho však umiestnite do kontextu väčšej kultúry, v ktorej sa spisovatelia skutočne živia písaním, stane sa ten príbeh uveriteľnejším. Stále je to bizarný príbeh, ale je možný. A tak som skúsil niektoré svoje staré námety na poviedky napísať tak, akoby to bola ruská literatúra z 19. storočia.

Dostali ste sa do finále súťaže Anasoft litera. Ročne vychádza asi dvesto kníh domácej prózy. Čo to pre vás znamená?
Byť v jednej skupine s Pavlom Vilikovským je česť, klamal by som, keby som povedal, že mi to je jedno. Rovnako by som však klamal, keby som povedal, že mi to nejako zmenilo život, a že ma to výrazne ovplyvnilo. Samozrejme, Vilikovského a Macsovszkého čítam a mám veľmi rád, Saša Salmela je zasa moja spolužiačka z vysokej školy a už jej prvý román sa mi veľmi páčil. A tak by som mohol pokračovať od nominovaného k nominovanému. Som v dobrej spoločnosti a som v nej rád, ale nie je nič horšie, ako keď sa človek vďaka takýmto cenám stane rukojemníkom nejakých očakávaní alebo dokonca úspechu, lebo čo už len znamená úspech v slovenskej literatúre!

Keby som chcel byť cynik, poviem, že niekto vníma literatúru ako životné poslanie a vy ste si uťahovali zdanlivo z ruskej klasiky a dostali ste sa až do finále.
Na to sa treba spýtať poroty, prečo takto rozhodla. Mňa to potešilo.

Čítal som viaceré recenzie o vašej knihe, či už to bol Peter Darovec, Vladimír Barborík... Poskytujú vám niečo takéto odborné hodnotenia, objavujú niečo, čo vás ako autora posúva niekam?
Priznám sa, že divadelné ani literárne kritiky nečítam. Musím to však vysvetliť...

Keby som vám nepovedal, že o Ruzkej klazike napísal Darovec, ani to neviete?
Povedali mi, že Peter Darovec napísal pozitívnu kritiku, ale nečítal som ju. Nie je to prejav arogancie, skôr naopak - som svojím spôsobom veľmi ovplyvniteľný človek a ak napíše niekto, koho si vážim, a to je Darovcov aj Barboríkov prípad, o tom, čo som urobil, ľahko sa môžem stať rukojemníkom toho, čo napísali. Ak ešte niekedy napíšem knihu, mala by byť drzá a svojím spôsobom slobodná, akoby som dovtedy nič nenapísal. A keďže som ľahko ovplyvniteľný, je dôležité, aby som bol odizolovaný od iných podnetov.

Čiže ak by vám kritik niečo vyčítal, napríklad oneskorený postmodernizmus, vy by ste si na to dávali pozor pri ďalšej knihe?
Možno podvedome aj áno.

A toho, čo by pochválil, toho sa budete držať?
To zasa nie, ale myslím si, že Darovec o literatúre veľa vie. Asi viac ako ja. Potom mám len dve možnosti. Buď si to prečítam a poviem si, že Darovec mi aj tak nemá čo kecať do môjho písania a vyjde to v podstate zajedno, akoby som ho vôbec nečítal. Alebo si to prečítam a kdesi v podvedomí mi to ostane. Ale napísať dobre ďalšiu knihu mi to aj tak nepomôže. Pomôcť môže redaktor, ktorý dostane rukopis ešte pred vydaním, nie kritik, ktorý urobí už len pitvu vydanej knihy, s ktorou už aj tak nič nenarobím. Najlepšie je asi nevedieť o ničom. Teda aspoň v mojom prípade.Som rád, že vznikajú divadelné a literárne kritiky, len pre autora to môže byť zaťažujúce. Potom začne špekulovať, možno naschvál začne písať naopak, aby sa vymanil z toho, čo o ňom napísali... Ale aj to je len kŕč.

Ako robíte dramaturga, keď ste tak ľahko ovplyvniteľný?
Vyberám si takých spolupracovníkov, ktorí si uvedomujú tieto moje stránky, slabiny, ale aj to, v čom som silný. Nie som typ asertívneho človeka. Navyše, väčšina ľudí dnes asertivitu a osobnosť len predstiera a idú do mnohých zbytočných sporov nie z presvedčenia a pre dobro veci, ale len preto, aby sa presadili. Myslím, že 90 percent asertívnych ľudí sú len mimoriadne slabé, hysterické osobnosti. Ale možno by som chcel byť asertívnejší, mať na všetko veľmi vyhranené názory...

Veď ich aj máte. Čítam si vášho Ruda, kde síce neriešite situácie sekerou a motorovou pílou, ale postoj je tam často jasný a pevný.
Je, to áno. Len Rudo bol práve výsledkom toho, že som nikdy veľa neštudoval dejiny komiksu, čo si môžem dovoliť a čo nie, čo všetko tu už bolo a čo nebolo. Jedného dňa som si povedal, že začnem tie príbehy kresliť a o nič naokolo som sa nestaral. Teraz je to uzavreté, som rád, ak o tom niekto napíše, ale ja to nečítam. Klaziku už neprepíšem, Ruda neprekreslím inak. A o tom, čo nosím v hlave ako nasledujúci projekt, mám dosť jasnú predstavu a nechcem, aby som ani náhodou chytil nejaké bloky.

Pri čítaní Ruzkej klaziky človeku ako prvá zíde na um otázka, čo to vlastne je. V druhej línii čitateľ prichádza na to, že je to vlastne brutálna paródia zrejme nielen ruskej klasiky, a v treťom pláne prichádza na to, že to nie je celkom mystifikácia, ale vy sa zásadne vyjadrujete k vážnym veciam dnešnej spoločnosti, treba sa však k tomu prepracovať. Je iks ľudí, ktorí vašu knihu nepochopili, až odmietli. Ako na klaziku reagovalo vaše okolie?
Začnem tými vrstvami - na začiatku kostry tých poviedok neboli vôbec myslené ako paródia: boli súčasťou textov, ktoré mali ambície, asi prehnané, byť generačným románom. Čiže naozaj vnútri tých textov sú problémy, ktoré som v nejakom období svojho života vážne riešil a nie sú to iba nejaké literátske hry.
Ak sa to niekomu nepáči, je to jeho právo. Ani mne sa veľmi veľa vecí nepáči. Časť ľudí bola zaskočená vulgarizmami, hoci v knihe nie sú nadužívané. Vulgarizmus a vulgárnosť sú veľké témy, o ktorých sa často bavím aj so svojimi študentmi. Na druhej strane, pri niektorých ľuďoch som bol veľmi prekvapený, ako vedeli odhaliť to vážne v pozadí poviedok bez toho, aby mali veľkú čitateľskú skúsenosť.

(zdroj: Archív SME)

Dajme si trochu dlhší citátz predposlednej poviedky Niekoľko skíc k vlastnej samovražde (Z denníka spisovateľa P. Tarasenka): „Ráno, keď vstanem, zdá sa mi idea pekla ako krutý rozmar sadistického Boha, ktorý je taký srab, že sa vyvršuje na slabom človeku... Ibaže keď sa vraciam večer domov a pred spaním si v hlave rekapitulujem celý ten zoznam chujov, ktorých som za celý deň stretol, všetkých tých vodičov autobusov, revízorov, úradníkov na pošte, sekretárok na fakulte, šéfov atď., idea pekla mi už vôbec nepripadá taká krutá. Práve naopak. Myšlienka na to, že si toto všetko raz niekto riadne odserie, je zrazu pre mňa to jediné, čo dáva idei tohto sveta ešte aspoň aký-taký zmysel. Je to jediná dogma, ktorá pre mňa robí kresťanstvo ešte príťažlivým.“ To je strašná pecka súčasnej spoločnosti. V nejakom rozhovore ste povedali, že vás vytáča defétistický prístup a nemáte rád apokalyptické reči. Mne to pripadá, akoby ste sa cez myšlienku literárneho fejku nejakým spôsobom vyrovnávali s falošnými vecami okolo nás, či sú to výrobky, veci, vzťahy, reči, politici...
Dúfam, že to tam je, ale s tým zámerom som si k písaniu rozhodne nesadal. Mnohé vety z klaziky sú vetami z denníka, ktorý som si kedysi písal. Každý deň som si napísal nejakú krátku miniesej o tom, čo sa mi stalo. Možno sedemdesiat percent z toho boli ostré komentáre všetkého, čo ma štve, čo ma bytostne vytáča – a tých vecí je ešte stále dosť.

(zdroj: Archív SME)

Hľadáte spôsob, ako zo seba dostať tú nespokojnosť menej otvorenou formou?
Áno. Niekde v tých denníkoch som narazil na vetu, budem ju parafrázovať, že plameň tohto písania je sýtený plynom mojej zúrivosti. To som mal, myslím, 21 rokov. Tých vecí, čo ma rozčuľujú, je dnes možno ešte viac ako vtedy.

Nevyzeráte, že by som sa vás zľakol, keby som vás stretol v noci kdesi v Petržalke.
Naštvanosť a agresivita sú dve odlišné veci. Človek by dnes musel byť veľmi apatický, aby nebol naštvaný. Ale je rozdiel, ako sa tá naštvanosť prejaví - či agresivitou, alebo písaním. Nakoniec, aj to písanie môže byť len prejavom agresivity. Mne tá zúrivosť pomáha ostrejšie formulovať myšlienky. Naštvanému mi to lepšie myslí. V naštvanosti ľahšie prekonám lenivosť a aj hrôzu z prázdnej strany a sadnem si k písaniu. Potom je, samozrejme, dôležité vrátiť sa k napísanému aj s chladnou hlavou a prepisovať, prehlbovať. Ale ten prvotný zápal a pretlak, ktorý ženie text dopredu, ten tam musí byť.

Možno ste objavili perpetuum mobile pre túto krajinu – naštvanosť premenená na energiu.
Áno. Čudujem sa, že naša literatúra nie je aj vďaka tejto krajine svetovou. Je to ako s ruskou klasikou - je to úžasná literatúra, ale asi nikto by nechcel žiť v Rusku v 19. storočí.

Možno ani v 21.
Áno. Napokon Sorokin v Rusku ani nežije, utiekol odtiaľ. Väčšinou literatúra, ktorá sa stane klasikou, vzniká v krajine, ktorá nie je v poriadku.

Daniel Majling (zdroj: Foto - Gabriel Kuchta)


Profil
Daniel Majling (1980), po absolvovaní VŠMU pôsobil ako dramaturg v Divadle Andreja Bagara v Nitre, od septembra 2014 je v Činohre Slovenského národného divadla. Je autorom viacerých dramatizácií ruských klasikov, Jonathana Littela, Irvina Welsha..., získal viacero divadelných ocenení. Je tvorcom komiksu Rudo a napísal knihu Ruzká klazika, ktorá sa dostala do finále súťaže Anasoft litera.