Pondelok, 19. november, 2018
O KNIHÁCH

Igor Otčenáš: Lepší termín na našu spoločnosť ako „ťapákovci“ nenájdeme

Za tých tridsať rokov od revolúcie akoby ľudia potrebovali nájsť niečo nové

slovenský prozaik, prekladateľ Igor Otčenáš (Zdroj: Archív autora)

Samozrejme, na začiatku dediny som odbočil zle. Alerenesančný kaštieľ v Radoli, ktorý patrí medzi najstaršie historické objekty na Kysuciach, je dostatočne silným geografickým bodom, aby som sa po krátkom telefonáte napokon dostal na miesto určenia. Tým je rodinný dom Igora Otčenáša, spisovateľa, prekladateľa, bývalého diplomata (pôsobil v Prahe, vo Washingtone a v Osle) – ktorý v deň návštevy dostal prvý (predčasný) dôchodok.

Rámček I
Rozhovor nerobíme ani v pracovni, ktorá je v čase maľovania domu zaprataná všetkým možným, nielen knihami (tie sú vlastne všade, v každej izbe), ani v „sieni slávy“, kde sú okrem suvenírov z ciest po zahraničí aj hokejky od Petra Šťastného či Mira Šatana, ale na krytej verande s výhľadom do sympatickej záhrady (iba stromy a trávnik) a na neďaleký kopec zvaný Vreteň. Igorova manželka nám k už otvorenému nealkoholickému pivu priniesla čaj a čerešňovú bublaninu.

Pôsobili ste v Bratislave, Prahe, vo Washingtone, v Osle – teraz žijete na predmestí Kysuckého Nového Mesta. Čo ste týmto presídlením získali?
Trvalé bydlisko tu mám už tridsaťosem rokov, ako som sa sem za manželkou presťahoval z Banskej Bystrice, odkiaľ pochádzam. Do Bratislavy som z toho tridsaťštyri rokov dochádzal ako klasický cépečkár. Prakticky celý pracovný život som sa teda pohyboval na trajektórii mesto – dedina. Stačilo. Ak sa pýtate, čo som týmto získal, tak nič. Pre mňa sa nezmenilo nič, iba moje okolie sa zmenilo, a to zásadne. Toto už nie je dedina, ale prímestské bývanie. Rurálno-kovoroľnícky charakter už pre Kysuce neplatí, v mojom okolí už nikto nič nechová, naokolo sú len trávniky, minimum záhrad, rachocú kosačky a kvília vyžínačky. Vrátane tých mojich.

Je to predsa len iný svet ako Oslo či Washington. Čo vám dali pobyty v zahraničí?
Dali mi všetko. Potvrdenie toho, čo vie každý triezvy Slovák, že Slovensko, ani Bratislava, nie je pupok sveta. Možnosť poznať nové prostredie, rôzne kultúry, rôzne etniká, rôzne náhľady na problémy, ktoré rieši slovenská spoločnosť. Iný náhľad dostaneš na etnickú otázku v Amerike, na migráciu pozeráš inak nórskymi očami... To sú všetko nové poznania - ako funguje celý euroatlantický svet. A v konfrontovaní s tým, ako (ne)fungoval tento náš východobyzantský systém, kam sme štyridsať rokov patrili, je toto poznanie úplne základná vec, čo som z mojich pobytov získal.

Veľa prekladáte z ruskej literatúry a z literatúry o Rusku (Kolymské poviedky,Diablovi spojenci). Nie ste trochu prekvapený bagatelizovaním nebezpečenstva ruského medveďa v našej spoločnosti?
Rusko je nemilosrdná prvotnopospolná kapitalistická spoločnosť, kde vládne kruto a bez akejkoľvek skutočnej diskusie úzka skupina dôstojníkov tajných služieb a čiastočne aj armády, ktorí však už nie sú žiadnymi fanatikmi, ale pragmatikmi, ktorí vedia, že zavierať ľudí do gulagu nikam nevedie. Oveľa efektívnejšou cestou ako ich ovládať je indoktrinovať ich konskými dávkami veľkoruského šovinizmu. Z tohto pohľadu ma prekvapuje naivný idealizmus mnohých spoluobčanov vo vzťahu k Rusku, že si myslia, že ruský systém ponúka lepšiu alternatívu na život ako náš euroatlantický model, ako svet liberálnodemokratického kapitalizmu.

Čím si to vysvetľujete?
Možno je to spôsobené aj tým, že za tých pomaly tridsať rokov od revolúcie akoby ľudia potrebovali nájsť niečo nové, iné, majú pocit akéhosi nedefinovateľného sklamania, prežívajú svoje súkromné dezilúzie, hľadajú dôvod svojej frustrácie a cestu z toho von. Jedna sa im ponúka – presnejšie: je im zručne sugerovaná - v podobe ruského systému, ktorý však zúfalo nepoznajú, vidia ho povrchne, idealizujú si ho v podobe nejakej nereálnej a nerealistickej všeslovanskej vzájomnosti. Je to však absolútny nezmysel, slepá ulička.

Čínsky spisovateľ Liao I-wu prežil niekoľko rokov v čínskom väzení za báseň o masakre na námestí Ťien an-men – a on spomínal, že v Číne ide o desivú kombináciu štátneho kapitalizmu a diktatúry.
To je len opakovanie variantu východobyzantskej politickej ekonómie a kultúry - na čele je oligarcha/despota/generálny tajomník/prezident v jednej osobe, obklopený kamarilou kamarátov a kamarátov kamarátov, zvyšok sú ich poddaní. Toto funguje, ak nachováš poddaných, tak veľkej väčšine poddaných je všetko ostatné jedno.

Ak ešte priložíš nejaké ohrozenie...
...ak pridáš ešte niečo, čo ich nejako znepokojuje, tak môžeš pokojne vládnuť. A výsledok? Čo vlastne z tej druhej strany, ruskej alebo čínskej, je nové alebo inovatívne? Všetko je okopírovaním toho, čo vymyslel niekto iný na Západe. Nepoznám jediný výrobok, ktorý by som si kúpil v Rusku, ktorý by bol v Rusku vymyslený, vyrobený aj globálne distribuovaný. Toto je elementárny civilizačný základ, nehovoriac o hodnotách. Tu funguje tisíc rokov nejaká kresťanská kultúra.

Okrem Šalamovova prekladáte aj Vasilija Grossmana a o ruskom spoločenskom systéme viete naozaj dosť. Toto poznanie však akoby nebolo súčasťou slovenského verejného poznania.
Ľudia žijú v nejakej ilúzii o ruskej spoločnosti, akoby mali pocit, že Rusom aj vďaka jazykovej príbuznosti lepšie rozumejú ako Nemcom či Američanom. Vyplýva to aj z neznalosti; neviem, koľko adorátorov Ruska alebo tohto typu civilizácie v Rusku bolo, a ak aj boli, či boli aj inde a ďalej ako v Moskve. Na druhej strane mnoho našich ľudí, ktorých prevažnú väčšinu tvoria manuálne pracujúci, malo možnosť spoznať Západ krížom-krážom. Poznajú Manchester, Liverpool, Dublin, Mníchov, New York, a poznajú ich odvrátené strany, poznajú ich ako námezdná pracovná sila, čo je určite niečo iné ako poznanie turistické. Preto si nerobia ilúzie, hoci je tiež pravda, že mnohí sa na Západe integrovali a už sa domov nikdy nevrátia. Väčšinová slovenská skúsenosť zo Západu však je robotnícka, proletárska. Tam sa ťažšie prijíma pochopenie etnickej rôznorodosti Západu, jeho rečovej a kultúrnej rozvrstvenosti, protirečivosti a komplikovanosti. Kým Rusko, to je iné... Hoci o ňom nevedia nič alebo len veľmi málo. Ale v kútiku duše sa naň pozerajú s dešpektom.

S Václavom Havlom a Ladislavom Ballekom (zdroj: Archív autora)


Takéto konfrontácie môžu viesť k zaujímavým výsledkom.
Z toho vzniká civilizačná skúsenosť - netreba si robiť ilúzie o tom, koľko toho adorátori Ruska vedia o ruskej kultúre, ktorou sa tak radi oháňajú. Netušia, že takmer všetky veľké ruské kultúrne ikony mali v tej či onej podobe konflikt s domácim despoticko-cárskym a despoticko-komunistickým režimom. Puškin, Radiščev, Turgenev, Dostojevskij, Mandeľštam, Gumiľov, Majakovskij, Brodskij, Šostakovič, Rostropovič, Solženicyn... bože, ten zoznam je nekonečný.

Čo ste získali pobytmi v Spojených štátoch, Prahe, Osle ako literát a prekladateľ?
Obzor toho poznávania literatúru značne prekračoval. Napríklad v USA to bolo o filmovej, výtvarnej alebo vizuálnej kultúre, ale aj o poznávaní fungovania zábavného priemyslu a z neho najmä profesionálneho športu. Do literárnych vecí som viac nazeral v Prahe, čo je logické. Tam to malo aj osobný rozmer, spoznal som sa a spolupracoval s mnohými poprednými literátmi a umeleckými kritikmi, Vaculíkom, Rejžkom, Černým, Klusákom... V Nórsku to bolo skôr o poznávaní sociologických súvislostí a vzťahového kontextu tamojšej spoločnosti, ktorému som občas nerozumel.

Boli ste v Nórsku niekoľko rokov - viete si vysvetliť fenomén Breivik? Čítal som knihu Jeden z nás, a tá bola o desivom zlyhaní nórskej spoločnosti a polície.
Moja skúsenosť je obmedzená tým, že som tam nebol priamou súčasťou nórskeho života, ale som sa na tie problémy pozeral z nadhľadu a odstupu diplomata. Nikto normálny s tým, čo Breivik urobil, nemôže súhlasiť, ale mal som pocit, že tam existuje akýsi spodný prúd, ktorý hovorí, že prijímanie cudzincov môže byť aj problém, nielen radostné multikulti. Tá kniha Åsme Seierstadovej, ktorú spomínate, to zrozumiteľne naznačuje. Bol to jeden z nás.

Zhovárame sa v čase majstrovstiev sveta vo futbale a zdá sa mi, že zmiešané tímy majú svoje opodstatnenie aj výsledky, ak pozriete napríklad na švajčiarsky alebo francúzsky, či belgický tím. Ten multikulti bonus je viditeľný.
Áno. Ale niečo s tým nie je v poriadku. Ako to ukázali tí dvaja Švajčiari pôvodom z Kosova pri oslavách gólov do srbskej siete, že aj napriek tomu, že vyrastali v kultúrnom prostredí Západu, vo Švajčiarsku, ostalo v nich niečo etnicky hlbšie, čo ich spája s tým, odkiaľ pochádzajú ich predkovia. Potom sa to premietne negatívne v kontexte, že športový úspech zatieni výbušné politikum toho aktu. V tomto zmysle je dôležitá otázka, prečo tú výbušnosť prenášajú do spoločnosti, ktorá im dala šancu, keď ich rodičia ušli z nebezpečného Balkánu.

Zrejme to nie je len švajčiarsky problém.
Podobne sú vo Francúzsku všetci prekvapení z tretej generácie migrantov z Afriky, narodených, žijúcich a vychovávaných vo Francúzsku, ktorí však toto Francúzsko nenávidia. A do tohto kontextu zasadíme čisto politické gesto futbalistov. Tu si každý musí položiť otázku – aký je dôvod vnášania externých konfliktov v podobe symbolických gest tam, kde to nemá opodstatnenie? Ak je ti milší hlas srdca, nenos iný dres.

My dvaja sa poznáme od polovice osemdesiatych rokov, keď sme prichádzali do Bratislavy za rôznymi literárnymi aktivitami, patrili sme k mladej generácii literátov a kritikov. Mali sme aj dosť vyhranený názor na situáciu v komunistickej spoločnosti. Keď sa pozriete spätne na obdobie po novembri 1989, v čom sme sa mýlili najviac?
Najviac som sa mýlil v ľuďoch, ako inak. Myslel som si, že 90 percent uvažuje podobne ako ja, počúva Slobodnú Európu, číta, že keď padne komunizmus, „nastane raj“. Raj však nastal najmä pre profesionálnych Slovákov a politických oportunistov. Nikdy by som nečakal rozpad Československa. Nečakal som ani toľkú mieru ignorancie a nezáujmu. A to žijem na dedine.

Ani Timrava nestála v úžase pred svojimi vrstovníkmi...
To je ďalší príklad. Timrava je geniálna spisovateľka, lepší termín na našu spoločnosť ako „ťapákovci“ nenájdeme - ak chceme povedať všetko o nás jedným slovom. A ďalším sklamaním je, že si ľudia nevážia, že skutočne 75 rokov nebola vojna, akoby to bola úplná samozrejmosť.

Akoby tridsať rokov po novembri mnohým nedochádzalo, v čom bola podstata komunistického systému – v metódach, vyostrovaní spoločenských problémov...
Mnohí komunizmus ani nezažili. Napokon aj my sme reálne zažili až paródiu na nejaký komunizmus. Ľudia sa sťažujú na súčasný systém, ako nefunguje, ale faktom je, že aj napriek tomu, čo som povedal pred chvíľou o profesionálnych Slovákoch a politických oportunistoch, Slováci sa nikdy nemali lepšie ako teraz. Vidím to na svojom bezprostrednom okolí. Iste, sú tisíce ľudí, ktorí nežijú bohvieako, ale zasa iné tisíce ľudí dostali obrovské šance ekonomicky sa pozviechať, podnikať, cestovať... Kde je teda tá pravda? Celkový trend je napriek všetkému pozitívny. Ale nepochybne to mohlo byť lepšie.

Bývate v Radoli od začiatku osemdesiatych rokov – zapadli ste do tohto prostredia? Patríte sem? Máte svoje miesto v krčme? Vedia o vás, že ste bývalým diplomatom a že prekladáte knihy?
Nezapadol som, to sa ani nedá, ale ako som povedal, svet okolo mňa sa zásadne zmenil. Nemám problém chodiť do krčmy. Toto je však už takmer mesto, bezprostrední susedia sú fajn. Ale o tri domy ďalej sa už nepoznáme, nestretávame, aj tu žijeme v paralelných svetoch, ľudia nežijú v komunite. Občiansky život možno v niektorých obciach funguje aj podľa toho, akého majú starostu. Tu mám partiu svojich kamarátov a to mi stačí. Už mám za sebou roky, keď som sa snažil presviedčať ľudí o tom, že Mečiar je vagabund, Slota hochštapler, nechce sa mi opakovať, že aj Fico. A Kotleba detto.

Veľkú časť vašich aktivít tvoria preklady z angličtiny a ruštiny. Navrhujete knihy vydavateľom alebo si vás oni nájdu?
Platí to druhé, vydavateľ nesie celé ekonomické riziko, ja som len najatá sila. Môžeme tie preklady konzultovať, ale väčšina návrhov pochádza od vydavateľa. Dlho som prekladal, ale potom som išiel do diplomatických služieb, nemal som na preklady čas, ale potom ma oslovil Jano Gregor (vydavateľstvo Premedia) a začal mi ponúkať také tituly, ktoré ma bavili. Nemusím prekladať komerčnú beletriu, to je otrava.

Drobný výsek prekladateľských pochúťok (zdroj: Archív autora)

Prekladáte samé dobré veci - non fiction historické, politologické, ale aj ruských autorov ako Šalamov či Grossman.... Musí vás zaujímať autor, téma?
Jednoducho ma musí zaujať téma. Keď mi ponúknu knihu ako Diablovi spojenci od Moorehousa alebo Snyderove texty, prekladám ich s väčšou chuťou a radosťou ako nejaké romance. Tu sa aj niečo naučím, niečo sa dozviem a ak ešte mám možnosť to preložiť a ponúknuť čitateľom, vidím, že to má zmysel, a ak koncepcia vydavateľstva má hlavu a pätu, je to radosť robiť.

Dramaturg SND Daniel Majling mi povedal, že ak robí dramatizáciu nejakého diela, načíta si o autorovi a konkrétnom období viac textov, aby lepšie vnikol do atmosféry aj jazyka doby. Robíte to aj vy?
V princípe nie. Ak mi nie je niečo jasné alebo si myslím, že by to čitateľ nemusel pochopiť, nájdem si to – ak ako prekladateľ na niečo narazím, overujem si to z viacerých zdrojov. Pri prekladaní je aj tak najdôležitejšie vedieť dobre po slovensky, čo býva niekedy fuška. Samozrejme, dôležitá je aj spolupráca s knižným redaktorom, viac očí viac vidí.

Sú to ťažké preklady, tie historické a politologické publikácie? Je v nich množstvo faktov a informácií...
Keď to človeka baví, tak to ťažké nie je. To je taká banalita, ale u mňa to platí. Mne tento žáner a tento typ kníh vyhovuje. Našťastie, jedno vydavateľstvo má dôveru voči mne a dáva mi na preklady práve tieto texty a nemusím sa zaoberať niečím iným. Prípadne pre iné vydavateľstvo prekladám športové knihy, životopisy športovcov. Robil som knihy o Ronaldovi, Messim, Jordanovi, teraz prekladám Tysona... Aj toto ma baví, šport ma zaujíma, najmä futbal a hokej.

Rámček II
Prichádza majster a snaží sa nás dostať inam, aby nás nezastriekal farbou; zrejme nevyzeráme ako v pracovnom nasadení, za dreveným stolom vyvolávame skôr dojem nezáväzného diškurovania inteligentov – tak ho pán domáci usmerní na iné izby, stena susediaca s verandou príde na rad neskôr.

Tyson je zaujímavý prípad. Považoval som ho za jednoduchšieho chlapíka, napokon, boxer, ktorý hryzie - ale na HBO som videl jeho one man show a tam vyznel ako neskutočne dobrý rozprávač. Iste, mohol sa to naučiť, ale bol veľmi presvedčivý, sebaironický...
Spojím Tysonov príbeh aj s príbehom basketbalistu Michaela Jordana, ktorého životopis som takisto preložil. Pre mňa ako človeka, ktorý žil istý čas v Amerike, to bolo niečo ako odkrývanie spoločnosti cez životy a osudy týchto sociálnych lúzrov. Lebo obaja žili v extrémnych podmienkach sociálnej degradácie, akým spôsobom sa museli predierať cez tú segregovanú spoločnosť, lebo ona segregovaná je, ale zároveň dostávaš aj informáciu, ako je tá spoločnosť priepustná. Že ak sa objaví taký talent ako Tyson alebo Jordan, dostane sa na vrchol, neudupú ho len preto, že je černoch z Bronxu... Jordan nie je len športovec, ale aj ohromujúco úspešný biznismodel. Ale vlastne aj Messi, aj Ronaldo sú podobné príbehy. Skrátka: nie je to iba povrchná životopisná adorácia úspešných športovcov.

Čomu sa momentálne venujete?
Dokončil som preklad Pôvod totalitarizmu od Hannah Arendtovej, klasické dielo svetovej filozofie. Chystám sa prekladať Tima Marshalla Múry – kniha o tom, čo nás rozdeľuje, niečo nové od Rogera Moorhousa, bude aj zaujímavý titul od Daniela Kaldera Pekelná knižnica. A ako spisovateľ by som ešte rád na staré kolená spracoval jednu osobnú tému – osud môjho otca, odvlečeného na osem rokov do gulagu. Ani nie to, čo bolo v gulagu, ale ako sa tam dostal, ako ľahko sa manipuluje so šestnásť-, sedemnásťročnými chlapcami, že poďte brániť Slovensko pred boľševikom, respektíve poďte brániť Slovensko pred Európskou úniou. Ako ľahko takéto polodeti uveria nacionalistickým bludom a pokazia si potom celý život. Toto by som ešte chcel napísať.