Literárium / Eugen Gindl
diagnóza
Evropa bude buď křesťanská, nebo nebude vůbecono je to tak
dobre sa nám smeje na arabáčoch ktorých islam priklincoval do mentálneho stredoveku a drží ich tam úspešne dodnes - akurát by sme sa mali radšej obzrieť a uvedomiť si že z mentálneho stredoveku kresťanizmu sme sa dostali len o vlások, nehovoriac o ďaľších kolektivistických totalitných recidívach ktoré si zo všeobecného cirkevného zmagorenia brali vzor, typu komunizmus/socializmus či fašizmus... ešte dlho nám bude trvať kým sa vrátime pekne k tým starým grékom, lebo TO je európa, nie kadidlom vymetené mozgy čiernokabátnickéK VECI: Hitchens kontra Chesterton
Czeslaw Milosz, poľský laureát Nobelovej ceny za literatúru raz poznamenal – ešte predtým než emigroval do Spojených štátov – že v jeho krajine sa zvykne o niektorých básnikoch hovoriť, že „upadli do mysticizmu.“ To znamená, že sa stali veriacimi, a teda už nie sú až takí zaujímaví. Sám Milosz bol katolík, ktorý sa snažil vyrovnať s výzvami dnešnej doby vo vzťahu k otázkam viery. No z citátu je úplne zrejmé, čo mal na mysli. Naši evangelikáli lamentujú nad „uzatváraním evangelikálnej mysle“. Väčšina katolíkov sa nestará o katolícke myslenie a neuvedomuje si, že Cirkev prijíma aj vieru, aj rozum. Mladí ľudia (ale aj mnohí nie až tak mladí), ktorí by inak mali záujem aj o náboženstvo, aj o filozofiu, teológiu, literatúru, či dokonca aj o mystické tradície, sú často konfrontovaní s kresťanom, ktorý cituje verše z Biblie ešte predtým, než jeho poslucháči vôbec uznajú jej relevantnosť. Alebo potom stretnú katolíka, ktorý nemá ani potuchy o tom, čo Cirkev verí a robí. Iste, kresťanstvo je viera, ktorá presahuje rámec racionálne dokázateľného. No ten istý rámec presahuje aj viera vedca, ktorý skúma svet taký aký je, a snaží sa mu porozumieť. Aj teológia aj veda hľadá racionálne vysvetlenie toho, čo je dané – to znamená toho, čo nemožno vyvodiť výlučne z rozumu. To je aj dôvod, prečo kresťanskí myslitelia ako Augustín, Akvinský, Newman, sú rovnako dôležití pre vieru, ako Galileo, Einstein alebo Hawking pre sféru vedy. Podstatným rozdielom medzi týmito dvoma formami uvažovania je skutočnosť, že viera nie je iba filozofia alebo teológia. Viera má tú zvláštnu schopnosť, že jej môže rozumieť a praktizovať ju každý, aj keď nedokonalým spôsobom, lebo Boh oslovuje každého, koho stvoril. To je parketa pre veľkých kresťanských apologétov – pre hlasy, ktoré prehovárajú k ľudu. A azda žiaden katolícky hlas nebol v našej nedávnej histórií zrozumiteľnejší, než hlas Gilbertha K. Chestertona (a v tesnom závese za ním aj C. S. Lewisa).Náboženstvo sa nevytráca.
Reductio ad hitlerum je dnes už tak ošúchaný novinársky atak, že ho zvyknú používať asi iba najatí pisálkovia. Hitchens ním podľa mňa nebol. V každom prípade k svojej záverečnej eseji pripája niekoľko nadbytočných obiter dicta o židovských finančných záujmoch a prihadzuje ešte jednu nejednoznačnú a zlovestnú poznámku o konkordáte medzi Hitlerom a Vatikánom, ako keby Svätá stolica uzatvárala zmluvy medzi jednotlivcami, a nie štátmi. Túto „zbraň“ musí Hitchens zámerne udržať v dostatočnej hmle, pretože ak by sme sa na celú vec pozreli bližšie a objasnili si hlbšie problematiku konkordátov – dohôd, ktorých zmyslom bolo chrániť právny status Cirkvi, a ktoré mal Vatikán podpísané s mnohými štátmi – tak potom by zbraň vystrelila v ruke každému, kto by chcel takto naznačovať podporu nacistického režimu zo strany Vatikánu. Takže hmlisté spájanie údajného „reakcionára“ Chestertona s nacizmom je úplne absurdné. Je absurditou na n-tú, vzhľadom na Chestertonov preukazateľný odpor voči všetkým moderným formám tyranie. Iste, Chesterton a jeho spolubojovník Hilaire Belloc, sa viackrát previnili mnohými historickými zjednodušeniami a chybami. V ich agrárnom distributivizme, ktorý považovali za alternatívu ku komunizmu aj kapitalizmu nájdeme popri silných stránkach aj mnoho slabín. Ale na rozdiel od Hitchensa obaja pochopili, ako môže nesprávne chápanie náboženstva viesť k tyranii. Naopak, Hitchens si myslí, že pevný a tolerantný náboženský postoj všetko iba zhoršuje: "Chesterton sa stal zabudnutou súčasťou obrannej operácie v boji proti ére neistoty, ktorá sa dnes definitívne stala našou realitou. Dnes sa zdá, že neexistujú žiadne pravidlá, zlaté ani nijaké iné, dokonca ani prirodzené, ktorými by sme mohli zadefinovať naše miesto v tomto univerze. Tí, ktorí tvrdia, že miesto človeka poznajú, sú obviňovaní, že tvrdia čosi, čo nemôžu poznať. A práve v tom spočíva ten paradox." Tie posledné vety sú samozrejme iba pekne naštylizované drísty. Náboženstvo sa nevytráca. Hľadanie zmyslu a poriadku sa ani vytratiť nemôže. A pokiaľ ide o Chestertona, Hitchens má pravdu asi iba v tom, že mal „magickú schopnosť zostať nezabudnuteľným“. A Hitchens túto schopnosť nemal práve preto, že svoj život nedokázal ukotviť v žiadnej nemennej pravde. Chestertonove knihy sa stále vydávajú a tak to aj zostane. Jeho hlas, napriek všetkým útokom, nikdy neutíchne, pretože predstavuje večný hlas zdravého ľudského rozumu. Robert Royal