Nerozumiem, prečo ľudia, ktorí pracujú v oblasti médií, v oblasti kultúry, nedokážu objavovať a učiť súčasníkov používať aj polozabudnuté či celkom zabudnuté slová expresívnej slovnej zásoby, no slovenského pôvodu. (Na vysvetlenie - expresívne slová sú také výrazy, ktorými nápadnejšie citovo reagujeme na isté situácie, a to v kladnom či zápornom zmysle. Patria tu i rôzne podoby nadávok.)
V reči našich hercov, a to hercov divadiel, televíznych seriálov, v dabingovej produkcii, v textoch reklám a vlastne všade, možno počuť, čítať len expresívne slová českého pôvodu. Všade sa len "kecá", dochádza k "prúserom", "oblbuje" a pod. Osobné nadávky, ktoré naše médiá poznajú, sú len štyri, a to z českého prostredia: blbec, haj.el, grázel, zm.d.
Pôvodné slovenské citovo zafarbené slová možno nájsť v nárečiach. Akým "osviežením" vo verejnom priestore sú reklamy operátora"Juro", ktoré využívajú nárečové slová, ale to sú účelovo, zámerne, použité dialektizmy, ktoré tešia, pôsobia "objavne". Lebo súčasník sa poteší: aj také sú podoby nárečia u nás? Rovnaký zámer sledujú i reklamy na pivo Šariš. Zámer však treba odlíšiť od "nevedomosti". Lebo zámerom bolo použiť nárečie i v reči postáv úspešného seriálu Profesionáli, v ktorom tvorcovia "nastavovali krivé zrkadlo" takzvaným "profesionálom", ktorí však tak skutkami ako i rečou neboli odborníkmi "na pravom mieste".
Presviedčanie o dobrých službách inštitúcie, ktorá o tom len "nekecá", to je diletantizmus, nevedomosť (reklama - Zuno). Podobne je to s výskytom čechizmov v reči postáv slovenských seriálov a v akejkoľvek súčasnej slovenskej mediálnej produkcii. (Čítanie slovenskej klasickej beletrie nie je v obľube. Toto je dôsledok. Neschopnosť orientovať sa v slovenskej slovnej zásobe. Najjednoduchšie je použiť cudzie slovo, pričom zaň máme neraz i päť domácich slov.)
Namiesto českého slova "kecať" máme v slovenčine: tárať, trepať, bľabotať, tliapať, hovoriť do vetra; namiesto "kecať do toho" - miešať sa do toho, rýpať, zapárať, vyrývať, tárať o tom.
Návody možno nájsť v príručke Slovenčina bez chýb.
Temné "kecy"?
V reči našich hercov, a to hercov divadiel, televíznych seriálov, v dabingovej produkcii, v textoch reklám a vlastne všade, možno počuť, čítať len expresívne slová českého pôvodu. Všade sa len "kecá", dochádza k "prúserom", "oblbuje" a pod. Osobné nadávky, ktoré naše médiá poznajú, sú len štyri, a to z českého prostredia: blbec, haj.el, grázel, zm.d.
Pôvodné slovenské citovo zafarbené slová možno nájsť v nárečiach.
Akým "osviežením" vo verejnom priestore sú reklamy operátora"Juro", ktoré využívajú nárečové slová, ale to sú účelovo, zámerne, použité dialektizmy, ktoré tešia, pôsobia "objavne". Lebo súčasník sa poteší: aj také sú podoby nárečia u nás? Rovnaký zámer sledujú i reklamy na pivo Šariš. Zámer však treba odlíšiť od "nevedomosti".
Lebo zámerom bolo použiť nárečie i v reči postáv úspešného seriálu Profesionáli, v ktorom tvorcovia "nastavovali krivé zrkadlo" takzvaným "profesionálom", ktorí však tak skutkami ako i rečou neboli odborníkmi "na pravom mieste".
Presviedčanie o dobrých službách inštitúcie, ktorá o tom len "nekecá", to je diletantizmus, nevedomosť
(reklama - Zuno). Podobne je to s výskytom čechizmov v reči postáv slovenských seriálov a v akejkoľvek súčasnej slovenskej mediálnej produkcii. (Čítanie slovenskej klasickej beletrie nie je v obľube. Toto je dôsledok. Neschopnosť orientovať sa v slovenskej slovnej zásobe. Najjednoduchšie je použiť cudzie slovo, pričom zaň máme neraz i päť domácich slov.)
Namiesto českého slova "kecať" máme v slovenčine: tárať, trepať, bľabotať, tliapať, hovoriť do vetra; namiesto "kecať do toho" - miešať sa do toho, rýpať, zapárať, vyrývať, tárať o tom.
Návody možno nájsť v príručke Slovenčina bez chýb.