v Žiline (cca 1985-88) na "Maléry pana účetního". Mal som vtedy okolo 20 rokov. Dokázal som pozerať iba polovicu filmu, lebo potom som sa už iba nekontrolovateľne smial. Stačil samotný pohľad na "Fantozziho" na plátne. Frajerka sa vtedy za mňa statočne hanbila. Po skončení kina som mal také bolesti medzirebrových svalov a brucha ako z posilňovne. Áno, neboli to filmy, po skončení ktorých ešte hodinu rozmýšľaš. Neboli to filmy, ktoré získavali Oskarov. Ale boli to filmy, pri ktorých si vypol a po ktorých ešte hodinu bolelo brucho od smiechu. R.I.P.
R.I.P.
nj mas to za sebou Paolo...