OSLO. „Prosím, potvrďte mi čo najskôr, či budete naozaj potrebovať dva lístky. Sála je beznádejne plná, bol by o ne ešte záujem,“ písali nám z nórskeho ministerstva zahraničných vecí, keď sa pred týždňom v Osle chystala svetová premiéra vynovenej rozprávky Tri oriešky pre Popolušku.
Československo ani Nemecká demokratická republika už neexistujú, ale film, ktorý v roku 1973 spoločne vyrobili, doteraz vyvoláva také nadšenie, ako keby bol ukážkou najmodernejšieho filmového umenia.
Najmä na severe. Popoluška má v Nórsku pravidelný vysielací čas – na Štedrý deň o jedenástej predpoludním, to všetci vedia a televízia si nemôže dovoliť nijako s tým hýbať. Raz ju do programu nezaradila a zosypali sa na ňu sťažnosti. Aj noviny sa hnevali, ich články o najnovších správach zo života Libuše Šafránkovej a Pavla Trávníčka akoby vtedy stratili zmysel.
Je logické, že sa ohlásili, keď sa český Národný filmový archív rozhodol rozprávku Václava Vorlíčka zreštaurovať a zdigitalizovať. Úprava 125-tisíc filmových políčok stála osemdesiattisíc eur a nórska Národná knižnica bola pritom dôležitým partnerom.
Nóri sa ochotne podieľali na zreštaurovaní a zdigitalizovaní Popelky. (zdroj: NFA)Šťastní, že to mohli zaplatiť
„Keď som sa dozvedel, že cez nórske granty môžeme reštaurovanie filmu zaplatiť, tvár mi očervenela, vzbĺkol som od šťastia,“ hovorí riaditeľ knižnice Aslak Sira Myhre. Má štyridsaťdva rokov a Tri oriešky pre Popolušku pozerá odmalička.
Boli vraj preňho možnosťou, ako nakuknúť na druhú stranu železnej opony, spolu s ostatnými Nórmi obdivoval, že práve tam sa zjavila netradičná rozprávková hrdinka.
„Toto nie je princezná, čo iba čaká na svoje šťastie. Ona oň sama bojuje, je hrdá a princa aktívne zvádza. Všetci sme ju už videli ikskrát a aj tak si ju znovu zapneme, pretože nás baví zakaždým sa do nej znovu zamilovať. Popelku, Popelku, Popelku!“ hovorí bez toho, že by tušil, že v češtine a v nominatíve sa jeho obľúbenkyňa volá Popelka.
Že jej nová verzia bude mať svetovú premiéru, bol jeho nápad a jeho bojová úloha. Ministerstvo zahraničných vecí sa rado pripojilo, hrdé, že teraz sú Nóri v podstate koproducentom filmu. Oni na slávnostné premietanie zabezpečili klaviristu, ktorý hral hosťom melódie Karla Svobodu a Česi zas divákom priniesli darčeky, v ktorých boli tri oriešky. Režisér Václav Vorlíček ich prišiel pozdraviť, len neskôr sa vytratil do kaviarne a spiklenecky nám hovoril: „Ja už som na tú Popolušku trochu aj alergický.“
Od roku 1973 sa s ňou presunul po svete aspoň tisíckrát a, samozrejme, že je rád a pyšný. Hoci má už osemdesiatpäť rokov, prijal aj pozvanie do Osla. Jediný. Libuše Šafránková povedala, že je chorá a hovorkyňa knižnice tvrdí, že Pavel Trávníček mal vysoké finančné požiadavky.
Jasnejšie farby a viditeľnejšie detaily v pozadí uvidia aj diváci na Štedrý deň, ak si zapnú Markízu. (zdroj: NFA)
Okrem rozhovoru pre SME poskytol režisér Václav Vorlíček aj niekoľko rozhovorov pre nórske médiá. (zdroj: NFA)Sláva pre muža z pozadia
Ako je možné, že niečo české sa stane súčasťou vianočných tradícií v úplne inej krajine? S takouto otázkou začali Nóri seminár, ktorému v Osle venovali celý deň.
Václav Vorlíček by na jej zodpovedanie potreboval výrazne menej času. Niečo sa prosto podarilo. „Dobrá rozprávka musí mať v sebe vtip, napätie, aby ľudia nevedeli, čo sa s jeho hrdinami stane, a zapamätateľné pesničky, ktoré si budú pri východe z kina pospevovať,“ hovorí.
Teraz si zaspomínal aj na Františka Pavlíčka, dôležitého muža v pozadí. Keďže bol v roku 1968 občiansky angažovaný, komunisti mu nedovolili tvoriť a kamaráti mu dávali robotu tajne. Aj keď je ako autorka Popoluškinho scenára v titulkoch uvedená Bohumila Zelenková, napísal ho on. A to on radikálne upravil predlohu Boženy Němcovej a vniesol do nej riadny nádych feminizmu, z čoho vraj boli, napríklad, Maročania úplne na nervy. „S Popoluškou necestoval, neprijímal vo svete jej slávu, ale nikdy mu toneprekážalo,“ hovorí Vorlíček. „Ani to, že nebol v titulkoch. Veď tie aj tak nikto nečíta.“
Väčší sentiment ho prepadá, keď sa ho spýtame na Karla Gotta a Karla Svobodu.
