Ešte nikdy nebol trenčiansky festival vypredaný v predstihu a nikdy nemal taký silný program.
TRENČÍN. Keď dovŕšite pätnásť rokov, dostanete občiansky preukaz a oficiálne sa tak stanete dospelým. Náš najväčší festival oslávil pätnástiny tento víkend, no dospel už predvlani, po tragédii s pádom stanu. Vtedy to prestala byť iba „pohoda“ a tento roka sa akcia na trenčianskom letisku definitívne zaradila medzi najzaujímavejšie v Európe. Môže za to výborne vyskladaný program, ktorý pritiahol publikum z viacerých krajín, aj nové prevádzkové zlepšenia.
Pestrá skladačka
Prvýkrát bola Pohoda vypredaná už v predstihu. Najmä vďaka najväčším menám na plagáte: Moby, Portishead, Pulp, M.I.A., Madness, Lamb. Kto trochu pozná pozadie promotérskej práce, vie, že dostať naraz na jeden termín toľko hviezd, je dosť veľká náhoda, no zároveň to bez energického obliehania agentov hudobníkov a dobrého mena festivalu nejde.
Pohoda má oboje. Jej šéf Michal Kaščák zároveň prvýkrát zlomil obavy z toho, že veľké mená zatienia zvyšok programu. Vyriešil to niekoľkými veľkými menami naraz.
Na takýto mix starších, súčasných i budúcich hviezd by bol hrdý akýkoľvek iný festival. A mohlo sa stať, že exspevák punkových legiend Sex Pistols so svojou skupinou Public Image Ltd začal hrať už o siedmej. Na všetkých iných slovenských akciách by bol headlinerom.
Pohoda má k dobru aj žánrovú skladačku. V podstate je to niekoľko festivalov naraz. Víkend na trenčianskom letisku s inými menami strávila tancachtivá mládež, s inými tí, čo hľadajú skôr hudbu na počúvanie alebo chcú objavovať nové mená, pre niečo iné sem zase prišla staršia generácia či rodiny s deťmi. Stále sa tu niečo dialo, keď ste nechceli počúvať hudbu, mohli ste sa polievať vodou, oddychovať v niektorej zo zón tieňa alebo atakovať stánky s občerstvením, ktorého ponuka bola tiež o čosi pestrejšia ako vlani.
Je až neuveriteľné, že pri tom množstve účinkujúcich prišlo iba k jedinej zmene programu. Rovnako neuveriteľné je, že napriek predpovediam prišla jediná búrka, ktorá bola krátka a priniesla iba vítané schladenie horúceho počasia. Organizátori mali prvýkrát už v piatok vypredané aj parkovisko, a tak tí, ktorí prichádzali v sobotu, sa do areálu dostali trochu komplikovanejšie. Do budúcnosti by mali organizátori premyslieť detaily aj o záchytnom parkovisku, aj o zväčšení počtu spŕch, pred ktorými sa robili veľké rady.
Gitarový piatok, elektronická sobota
„Toľko ľudí sme tu v prvý deň ešte nikdy nemali,“ tvrdil PR manažér Pohody. Mal pravdu, počas štvrtkového koncertu Mobyho sa v okolí hlavného pódia takmer nedalo pohnúť. Zdalo sa, že všetci diváci prišli už na úvod, ale bolo to aj tým, že v tom čase nebol žiadny iný program. Keby Moby prišiel pred desiatimi rokmi, bolo by to dokonalé, keby hral v iný deň, bolo by to na zváženie. Aspoňže mix svojich starých hitov odohral so živou kapelou a nepúšťal ich ako dídžej (ako v roku 2008 Fatboy Slim).
Ale väčšina publika sa bavila, podobne ako na druhý deň pri Madness. Tí tiež hrali na štýl „bestof“ a po vyše troch dekádach od svojho vzniku už trochu „fotríkovsky“, čo je prirodzené. O výnimku a ukážku toho, že muzikanti môžu starnúť zaujímavo, sa postaral Johnny Rotten. Hádzal svoje démonické pohľady a to, čo hrá so svojou skupinou Public Image Ltd, nie je žiadny priamočiary punk. Drsnejší zvuk, pestrejšie i elektronické rytmy, exotické nástroje.
Výborní boli aj Pulp. Britpopové zoskupenie ukázalo efektnú šou a hlavne to, čo znamená pravý frontman. Jarvis Cocker prišiel v dobrej nálade, pesničky uvádzal dlhými komentármi (vrátane čarovných súbojov so slovenčinou), keď mu bolo pódium primalé, zbehol k divákom.
Le Payaco miestami pôsobili príliš sústredene, po päťročnej pauze sa ešte potrebujú trochu zohrať. Nemuselo by ísť o jednorazový koncert, majú svoje publikum, ktoré odspievalo väčšinu pesničiek.
Kým piatok bol gitarový, sobota v hlavnom čase patrila skôr elektronike. Ako znie súčasný pop, ukázala M.I.A. Bola to divoká smršť tanečnej energie. O trochu sofistikovanejšiu exkluzívnu diskotéku sa postarali aj Magnetic Man. Naopak, veľkým sklamaním boli Micachu and the Shapes, koncert pokazili.
Okolo polnoci oba hlavné dni patrili strhujúco dojímavým pesničkám. Lamb hrali krásne, no s Portishead prišiel vrchol nielen tohto ročníka, ale pre mnohých aj celej Pohody vôbec. Bol to zážitok z iného sveta, zdalo sa, že pomalšie už sa hrať nedá. Beth Gibbonsová stále spieva, akoby jej niekto zlomil srdce, kapela do toho s úžasným napätím mieša tradičné nástroje s elektronikou. Prvým prídavkom Roads publikum úplne zelektrizovali a druhým Carry On dorazili. Introvertná speváčka si v závere nečakane išla podať ruky s divákmi. Aj takéto momenty líšia tento festival od iných.
Prečítajte si detaily o Pohode na blogu SME, ktorý vznikal priamo na festivale.
