Literárnu cenu Anasoft Litera môžu získať slovenskí autori, ktorých román vyšiel uplynulý rok. Román Dušana Dušeka Holá veta o láske vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2010. Rozhovor s Dušanom Dušekom nájdete aj na stránkach kultura.sme.sk alebo si pozrite video Viery Čakányovej nižšie.
Zahlasovať za svojho favorita a udeliť Cenu čitateľov denníka SME môžete v ankete po kliknutí tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:
Dušan Dušek - Holá veta o láske
-DAŽĎOVÁ VODA-
Prileteli vetristé dni. Timo sypal sýkorkaÅLm. Vždy ráno im roztĺkal orechy. V súmrakoch sa opakovane jagala spodná vrstva mračien, akoby na celom obzore svietil prsteň zo žltého svetla, nad ním sa klenula čiapka prichádzajúcej noci. Spolu s dňom zmizli aj orechy; po vyzobaných jadrách ostávali na balkóne iba škrupiny, špicaté až ostré, prekutané v kvetináči begónií, ktoré nevedeli prežiť zimu.
Do jednej hrste sa mu zmestilo sedem orechov, druhou pridal ďalšie dva, spolu deväť, vždy rovnaká kôpka, no
zakaždým iný počet stravníkov. Onedlho sa k sýkorkám pridávali vrabce, kŕdlik kriku, najprv pristál jeden,
možno prieskumník, potom dofrčali ostatné, hnedé a čulé, živo strakaté – a hltavo hladné. Sýkorky po sebe
sekali ostrými špicami zobákov. Nohy mali tenké ako zápalky. To aj vrabce.
Z chodby do predsiene bytu vkĺzla Alica.
Smiala sa: „Vyfúkalo mi to z hlavy všetky starosti, taký vietor, ledva som prišla.“ A dodala: „Chcel mi rozopnúť
kabát.“
Predpoludním pás žeravej oblohy vystriedalo vyfúkané nebo, na ktorom za nohu visel tanier zo striebra,
plný mesiac, biele oko dňa. Vietor sa utíšil. Ale po chvíli sa slnko opäť skrylo za mraky; začínalo snežiť.
A už zase prišla Alica – aj so správou: „Vieš, ako je vonku zima? Pozri na teplomer, či nie je na nule.“
A znovu sa smiala, ako vždy, aspoň očami.
Timo sa dotkol jej vlasov: „No, máš ich studené.“
„Že. Nula.“
Teplomer ukazoval 4, 7 °C.
„Koľko je?“ spýtala sa.
„Necelých päť stupňov.“
„Ale poriadne studených.“
Prekvapujúco najdlhšie sa zelené lístie držalo na bazových kríkoch. Už druhý deň snežilo. V sivom vzduchu
krákali krkavce, poletovali okolo domu, až sa Timovi zdalo, že ich hlasy sú akousi vyblednutou farbou ich
čierneho peria: na rozhraní dňa a noci splývali s oblohou.
Drobné vtáčiky frnkali na všetky strany, trúsili sa v zarastených plotoch, stehmi letu a krátkymi trilkami
vyšívali povetrie. Potrebovali teplo z potravy. Timo sa pokúšal – byť im čo najbližšie, ako prvá pomoc, poruke.
Mýlil si dni, niekedy aj týždne, smútil nad osudom roztrúsenej slamy z rohože. Vietor ju uložil v oboch kútoch
balkóna, no napriek ošumelosti a vetchosti, drobným úlomkom, celkovej chatrnosti a špinavej úbohosti,
napriek tomu, že už dávno mlela z posledného, zdala sa mu stále vľúdna, prívetivo blízka, všetky jej kolienka
bez lesku, tam aj tam, čiže v každej jeho spomienke – a zároveň pred očami. Prudko stúpajúce lietadlá,
zakryté orechom v blízkej záhrade, meniace sa výškou na vážky, odlietali s jeho bozkami, ktoré ich mali ochrániť od všetkého zlého – na celom nebi. Bozk je skratka modlitby. Vážka zase lietadla. Výška patrí vzduchu. Už len sám pre seba dodával: toto by mohol byť úradný zápis aj s pečiatkou, čo je bozk vraÅLtený vánkom, ba často aj bezvetrím. Všetky takéto tárania nazýval rovnako: rúča ranná robota.
Pri posielaní bozkov si zaslinil konce prstov; aj bradu.
Utrel si ich do rukáva košele.
Alica sa roznežnila: „Ty si moje všetko.“ Vzápätí dodala: „Aj všeličo.“
Po návrate z kúpeľne mu povedala: „Keď sa okúpem, akoby som si vyzliekla druhú bielizeň.“
Aj Timo sa roznežnil.
Skončili v posteli, začali a skončili – a keď spolu skončili, Alica mu zasnene šepkala: „Vidím kŕdeľ sov s horiacimi očami.“
„Kde?“
„Letia.“
*
Najčastejšie skočil o deň dopredu, obyčajne vtedy, keď napísal dátum iba z hlavy, bez kontroly kalendára na svojom písacom stole. Ďalšie mal v zásuvkách, zbieral ich – a často v nich hľadal mená do poviedok či filmových scenárov: český, poľský, nemecký, švédsky, ba aj židovský, ale v tom nijaké mená neboli. Hebrejský kalendár bol takmer o vyše štyritisíc rokov popredu pred kresťanským, takže Timo sa naozaj netrápil, keď namiesto nejakej tej štvorky napísal päťku, alebo keď sa mu namiesto sedmičky dostala na koniec pera guľatá osmička. Tým vždy začínal: dátumom.
Mal tak istotu, že napísal aspoň niečo, že aj v neskorších dňoch, často bez jedinej vety, keď sa nedokázal pohnúť z miesta, nájde sám pre seba dôkaz, že sa o to aspoň pokúšal. A ešte ako usilovne, poctivo a krasopisne, ba aj chrabro, no rovnako chabo, márne, úboho – a ešte aj s veľkou ľútosťou, lebo nikto ho nevedel poľutovať tak úprimne a hlboko súcitne, ako to dokázal sám, keď potichu plakal nad rozliatym mliekom, alebo skôr čajom, čiže nad sebou.
Už dávno mlel z posledného.
O celý týždeň sa pomýlil iba raz – a obvinil vtedy kalendár, že mu to urobil naschvál, čím vymyslel výhovorku pre svoje prsty. V pondelok prevrátil dva zlepené listy odrazu a trvalo celých dvadsaťštyri hodín, kým na to prišiel, no nakoniec na tom zarobil, lebo za cenu jedného dňa, ktorý mu utiekol s iným menom, mal zrazu šesť ďalších navyše. Dátumy už potom neopravil, mohol sa tváriť, že sa zo zajtrajška vrátil do dneška, alebo aj z týždňa do týždňa, čo bol asi jediný spôsob, ako sa dalo pohybovať časom; alebo v čase. Tunelom medzi dvoma dňami je vždy noc – a tma v nej, prejdú jeden do druhého, čo sa omylom už stalo, takže na druhý deň vstupoval do toho istého dňa ako včera.
Timo sa mohol ďalej klamať.
A ľutovať sa.
A vždy rád – a vždy kvetnato.
*
Alebo hneď spomínať, ako pri obhliadkach, keď hľadali exteriéry do prvého filmu podľa jeho scenára, zašli
na Záhorí do hostinca v Borskom Svätom Mikuláši, čiže na Búroch, aby sa tam zohriali. Spolu s režisérom
Edom Makytom si objednali čaj. Okrem nich tam nikto nesedel, len pred chvíľou otvorili, steny dýchali
zažraným dymom z cigariet a dlážka sa leskla lizákmi po mokrej handre.
Krčmárka sa na nich zadívala, či to myslia vážne, lebo čaj si tam predtým ešte asi nikto neobjednal, potom bez slovíčka odišla, aby sa vrátila s podnosom, na ktorom sa parilo z ušatých hrnčekov – a po záhorácky prehodila: „Tady to máte, čajíčci.“
*
Timo iba málokedy používal celú dĺžku svojho mena Timotej.
Na otázku: „Ako sa voláš?“ odmalička odpovedal: „Timo.“
„A celým menom?“
„Timotej.“
„Timo Tej? A to ktorej?“
Zahanbil sa: „Timotej Trnka.“
„Aha, tak Trnka.“
„Timo Trnka.“
„Aha.“
Na raňajky dojedol včerajšiu žemľovku. Na obed včerajšie rezne. Na večeru dnešný deň. Vlastné meno
a priezvisko mu niekedy zacinkalo ako hlasy sýkoriek, celá abeceda ich vtáčieho jazyka, zvukmi podobná klopaniu a skackaniu loptičky pri ping-pongu, ktorý neskôr tak nešťastne prekrstili: zrazu sa celým menom
volal stolný tenis.
„Netrčíš von z postele?“ spýtala sa Alica.
„Už som trčal.“
„Hej? A kamže?“
„Do teba.“
Zachytil jej chichot nosom; fúkla mu pod pazuchu.
„Vymyslel som nové meno pre kalendár.“
„Aké?“
„Stopár času.“
„To už som niekde počula.“
„Tak mám lepšie.“
„A to?“
„Účtovník.“
*
Na závese okna sa mihali tiene sýkoriek. Vzduchom sa kĺzali vločky snehu; podobali sa páperiu a niesli sa
k zemi, spola vľúdne, spola velebne, Timovi sa zdalo, že sleduje nemý film – a zároveň zachytáva jeho živé ticho. Prvé kroky zimy mali mokré podrážky, biela farba šliapala do sivej, ktorá sa postupne strácala, až nakoniec zmizla.
Ostrihal si nechty na rukách a vložil ich úzke mesiačiky do poštovej obálky, zalepil ju a pripísal na ňu dátum,
čím sa zmenila na relikviu, pozostatok po živom: pekná sprostosť.
Dážď a vietor oholili stromy. Z ich korún sa stali prepletené klbká konárov, ktoré ponúkali bludiská pre oči,
no takisto voľné priehľady, prelet cez deravé ploty záhrad, ponad strechy domov, prešmyknutia okolo komínov,
oliznutie chladu. Iba máločo má takú rýchlosť ako spätný pohľad – a môže ísť o akúkoľvek diaľku alebo čas.
Vždy ráno sa vážil. Veľmi si vážil sám seba – a nikoho menej. Za prahom spálne ho čakala stupadlová váha
s okienkom pre pohyblivý ukazovateľ jeho hmotnosti. Najradšej sa vážil hneď po zobudení, ešte s ranným suchostojom, lebo veril a presviedčal sám seba, že so stoporeným údom má vždy aspoň o niekoľko gramov viac ako inokedy cez deň, aj keď vedel, že je to len presun krvi – a nijaké svaly navyše.
Zase iba taká sprostosť; až úbohosť.
Prílety, odlety, vtáčie snemy – v poletujúcom snehu sa smial vzduch.
Dojímal ho pohľad na spiacu Alicu.
Hlava na vankúši, možno iba odtlačok, únava a odpočinok v lahodnom súzvuku spánku a viditeľného dychu.
Priložil jej ruku na čelo.
Potila sa.
Precitla.
Mala také teplé ruky, že keď chvíľu držala žemľu, bola zrazu ako čerstvá, práve upečená.
*
Metóda písania scenárov: fotografie vo vetách.
Prevedenie: dotyky.
A odpoveď: vyplašené oči.
Na samom začiatku písaval vždy ráno, od piatej do deviatej, na drevenej doske medzi knihami na podlahe,
byt bol ešte prázdny, jedol pritom keksy Marína, na parkety mu padali odrobinky, hovoril si, že ich pozametá,
ale kým to stihol, pojedli ich mravce.
*
Včera sa zle obliekla. Vyšla do zmeny počasia ako do cudzej krajiny. Asi niečo chytila, skočil na ňu vírus,
možno ho aj videla, v trolejbuse stačilo jediné kýchnutie – a už sa tie krpaté potvory šírili na celé okolie.
Sedela pri zarosenom okne. Vedľa nej sa mechril tučný chlap, ktorý na ňu zazeral, aby sa pomkla a uvoľnila mu viac miesta.
Alica mu povedala: „Pritúľte sa.“
To ho celkom vyviedlo z miery.
A vystúpil.
Od chrípky ju nezachránil ani horúci čaj s rumom, ba ani to, že sa Timovi hlásila s vetičkou: „Prišla zima a ja.“
Počas sneženia mu rozprávala ďalšiu trolejbusovú historku: počúvala malé dievčatko, ktoré sa svojej mamy neustále na niečo vypytovalo – prečo to a prečo to – a mama jej trpezlivo odpovedala – preto, lebo –
a dievčatko potom na okamih stíchlo, aby sa vzápätí na celý trolejbus spýtalo: „A mami, prečo sa ťa ocko, keď
ste včera zhasli svetlo, prečo sa ťa spýtal, že prečo si si ešte nevyzliekla nohavičky?“
Na to jej mamička nedala odpoveď: chudera mamička. No popritom: večná sláva dievčatku.
A ešte aj Alici, že si na to spomenula, že na to nezabudla, že to povedala Timovi. A nielen to. Pridala aj
niečo naozaj intímne. Tentoraz o svojich nohavičkách – naškrobených jeho semenom. Drobný, vrúcny detail,
potešujúce priznanie, ktoré vie nadchnúť.
Veď ho aj skutočne nadchlo.
Vybral sa do lekárne.
*
Stál za chlapom v modrej šiltovke, ktorý chcel nejaký sprej – pre psa do ucha, magistra za pultom mu radila,
aby radšej zašiel k zverolekárovi, pred pár dňami niekto cez plot hodil piráta, rana ako z dela, pes odvtedy zle
počuje, stráca orientáciu, hoci je cvičený a dobre stráži, ľudia sú svine, hovoril chlap, ísť k zverolekárovi je drahé, strčí psovi do zadku teplomer a pýta si štrnásť eur, čo je pri jeho tristoeurovej penzii veľa, pes je vyradený, vlastne s ním nemôže ísť ani na prechádzku, ale aj Timo mu radil, aby išiel za tým zverolekárom, nech sa psovi pozrie do zvukovodu – mudroval – či tam nemá niečo poranené, chlap v šiltovke iba krútil hlavou, taký dobrý pes, keby ho nemal, už by ho desaťkrát vykradli, pritom cigáni mu porezali nohy,
zavolali ho k bráničke – a keď prestrčil laby, zaťali mu do nich nožom, vtedy takisto bol u zverolekára, čo sú to za ľudia, hlásia sa ku katolíkom a robia takéto veci, čo sme to za národ, jeho otec hovoril, že jediný rozdiel medzi Slovákom a sviňou je len ten, že keď idú k hrantu, aby žrali, sviňa vie, kedy má dosť, no Slovák to nevie, lúčil sa a zdravil, potom vonku sadal na moped – v miernom mraze – a odchádzal, želali si všetko dobré.
Aj zlé – kývol mu chlap v šiltovke. A už bolo; aj to zlé – horúčky a zimnice.
*
Stačilo tak málo; stačilo len povedať, Timovi to bolo jasné ako facka, zo všetkého vinil chlapa z lekárne.
V duchu mu nadával – a čím lepšie vedel, že chlap za nič nemôže, tým väčšmi mu nadával. Sedel pri stole, tupý a dutý, pod viečkami tma, bojoval so skorým spánkom, zapchával si uši pred Aliciným kašľom, chystal
sa, že zošalie: ako vždy, keď dokopy o nič nešlo, preháňal a zveličoval, ale predovšetkým, zase sa raz ľutoval.
Mohla to byť obyčajná chrípka – a bol z toho zápal pľúc; brala silné antibiotiká.
A pritom ho ešte chlácholila, čo malo byť presne naopak, pretože tým jej utešiteľom – a nielen opatrovateľom
– mal byť sám.
Hovorila mu: „Netráp sa, to prejde.“
Timo opatrovateľ čušal.
Potom sa zamyslela: „Chudáci, chorí ľudia.“
Timo utešiteľ trucoval.
Vrátila sa k nim dvom: „Keď pánbožko dá, ja sa budem starať už len o teba – a o seba.“
Ešte aj tu sa dala na druhé miesto. Timo mučeník sa tváril, že načisto ohluchol, hoci dobre vedel, že len osprostel.
„A ešte o Noru.“
Na nikoho nezabudla.
Napokon sa detsky usmiala: „Je mi ťa tak ľúto.“
Ráno ju autom zaviezol na odber krvi, načo povedala, že ju hýčka; doteraz nevedela prehltnúť väčšiu tabletku,
musela si ju rozlomiť.
Prišla za ním a ukazovala mu liek na dlani: „Pozri, aká obluda.“
Naštvaný namosúrenec – kto iný ako Timo – napokon kapituloval. Ožili v ňom klbká tepla. Prevaril jej
mlieko, osladil ho medom a zaniesol do postele.
„Zásielková služba,“ povedal. „Firma: pánbožkova kravička.“
Alica spala.
A tak vypil mlieko sám.
Autor: Dušan Dušek, vydavateľstvo Slovart
